Návšteva hrobu Mons. Tonina Bella v jeho rodisku Alessane

Prvou zastávkou Svätého Otca bolo Alessano v diecéze Ugento-Santa Maria di Leuca, kde sa Antonio Bello narodil a kde je aj pochovaný. Antonio sa narodil 18. marca 1935 v rodine policajného dôstojníka. Ako 24-ročný prijal kňazskú vysviacku a stal sa formátorom v diecéznom kňazskom seminári, kde 22 rokov pôsobil ako jeho vicerektor. V nasledujúcom poslaní ako správcu farností sa prejavila hlavne jeho pozornosť voči chudobným a ľuďom žijúcim v ťažkých situáciách.

V roku 1982 bol menovaný za prvého biskupa novozriadenej diecézy Molfetta-Giovinazzo-Ruvo-Terlizzi, ktorá vznikla spojením štyroch diecéz. O tri roky neskôr sa stal prezidentom katolíckeho mierového hnutia Pax Christi v rámci Talianska. Don Tonino, ako sa nechal oslovovať, posledné roky svojho života bojoval s rakovinou a zomrel 20. apríla 1993. V roku 2010 bola otvorená diecézna fáza jeho beatifikačného procesu.

Svätý Otec na cintoríne v Alessane položil k hrobu biskupa, ktorý bol mimoriadne obľúbený mládežou, kyticu kvetov v pápežských farbách. Po chvíli modlitby v tichu pozdravil členov rodiny Mons. Bella a papamobilom sa presunul na neďaleké voľné priestranstvo, kde ho silným potleskom a skandovaním privítalo dvadsaťtisíc veriacich. V mene všetkých pápeža privítal biskup miestnej diecézy Ugento Mons. Vito Angiuli.

Odkaz Tonina Bella pre dnešok slovami pápeža Františka

Pápež František zacitoval slová Dona Tonina, ktorými v jednej zo svojich kníh ďakuje svojmu rodisku za prípravu na jeho životné poslanie: «Ďakujem ti, môj rodný kraj, malý a chudobný, že si mi dovolil narodiť sa chudobným ako ty, ale práve tým si mi dal to neporovnateľné bohatstvo vedieť chápať chudobných a môcť im dnes slúžiť.»

Vo svojom príhovore Svätý Otec vyzdvihol charizmu duchovného pastiera plne zaangažovaného do života spoločnosti a zároveň hlboko ponoreného v modlitbe, akým bol Don Tonino Bello. Pápež František vystihol jeho vzor lásky k chudobným obrazom dobre naladeného rádia:

„Cirkev, ktorá má vo svojom srdci chudobných, zostáva vždy naladená na Božiu vlnu, nikdy nestráca frekvenciu Evanjelia a cíti povinnosť vracať sa k podstate, aby svedomito ohlasovala, že Pán je jediné pravé dobro. Don Tonino nás volá nie k teoretizovaniu o blízkosti k chudobným, ale  byť im blízkymi tak, ako to robil Ježiš, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným (por. 2 Kor. 8,9). Don Tonino cítil potrebu ho napodobňovať, zainteresovať sa osobne, až po zrieknutie sa seba samého. Nevyrušovali ho prosby, zraňovala ho ľahostajnosť. Nestrachoval sa o nedostatok peňazí, ale znepokojovala ho pracovná neistota, problém, ktorý je aj dnes veľmi aktuálny. Nikdy nepremárnil príležitosť pripomenúť, že na prvom mieste je zamestnanec so svojou dôstojnosťou, a nie zisk so svojou chamtivosťou. Nestál zo založenými rukami, konal lokálne, aby tak zasieval mier globálne, v presvedčení, že najlepší spôsob ako predchádzať násiliu a každému typu vojny je starať sa o núdznych a podporovať spravodlivosť. Vskutku, ak vojna vyvoláva chudobu, aj chudoba vyvoláva vojnu.“

Príklad horlivého biskupa, ktorý zomrel len 58-ročný, bol živou výzvou k aktívnej angažovanosti uprostred sveta, ako aj k pevnému zakotveniu v Bohu. Don Tonino, u ktorého boli oba tieto rozmery nerozlučne skĺbené, k tomu pozýva Cirkev aj dnes, pokračoval pápež František:

„Pozýva k  jednoduchej a rýdzej evanjeliovej otvorenosti. Don Tonino ju veľmi odporúčal, zanechajúc ju ako dedičstvo svojim kňazom. Hovoril: «Milujme svet. Prajme mu dobro. Vezmime ho pod pazuchu. Prejavme mu milosrdenstvo. Nedávajme mu zakaždým pocítiť tvrdosť zákona, ak sme mu predtým nedali pocítiť jemnosť» (Homília pri udeľovaní birmovania, 1993). To sú slová, ktoré vyjadrujú túžbu po Cirkvi pre svet, nie „svetskej“ ale „pre svet“. Po Cirkvi očistenej od upätosti na seba a «extrovertnej, vychádzajúcej, nie zakuklenej do seba». [Túžbu] po Cirkvi, ktorá nečaká na to, čo dostane, ale poskytuje prvú pomoc. Po takej Cirkvi, ktorá sa nikdy neuťahuje do smútku za minulosťou, ale je zachvátená láskou k dnešku, podľa vzoru Boha, ktorý «tak veľmi miloval svet» (Jn 3,16).

Meno „Don Tonino“ nám hovorí aj o jeho zdravej alergii na tituly a pocty, o jeho prianí vzdať sa niečoho pre Ježiša, ktorý sa pre nás zriekol všetkého, o jeho odvahe oslobodiť sa od toho, čo pripomína „znaky moci“, aby dal priestor „moci znamení“. Don Tonino to samozrejme nerobil kvôli prospechu alebo hľadaniu obdivu, ale pohnutý príkladom Pána. V láske k Nemu nachádzame silu zanechať ten odev, ktorý bráni vykročiť, a dať sa do pracovného, aby sme boli «Cirkvou v zástere, jedinom kňazskom oblečení, ktoré je zaznamenané v Evanjeliu» (T. Bello: Cirenei della gioia, 2004, s. 61).“ (…)

„Rád hovoril, že my kresťania «musíme byť „kontempl-aktívni“ [tal. novotvar: „contemplattivi“, pozn. prekl.], čo znamená byť ľuďmi, ktorí začínajú kontempláciou a potom nechajú vytrysknúť svojmu dynamizmu, svojej horlivosti v činnosti» (Tamže, s. 55), ľuďmi, ktorí nikdy neoddeľujú modlitbu od činnosti.

Milý Don Tonino, varoval si nás pred pohrúžením sa do víru aktivít bez zastavenia sa pred svätostánkom, aby sme si nerobili ilúzie a nepracovali pre Božie kráľovstvo naprázdno. A my sa môžeme spytovať, či začíname od svätostánku, alebo od nás samých.“

Omša v Molfette za účasti 40 tisíc veriacich – myšlienky z homílie Svätého Otca

Do mesta Molfetta, kde don Tonino pôsobil ako biskup, priletel Svätý Otec vrtuľníkom niečo po desiatej hodine. Papamobilom sa presunul na priestranstvo pred Dómom na jadranskom pobreží, kde o 10.30 slávil svätú omšu za účasti 40-tisíc veriacich. V homílii sa prihovoril týmito slovami:

„Liturgické čítania, ktoré sme si vypočuli predstavujú dva centrálne prvky kresťanského života: Chlieb a Slovo.

Chlieb. Chlieb je základným pokrmom pre život a v evanjeliu sa nám Ježiš ponúka ako Chlieb života, akoby nám hovoril: „bezo mňa sa nemôžete zaobísť“. A používa silné výrazy: „jesť moje telo a piť moju krv“ (porov. Jn 6,53). Čo to znamená? Že pre náš život je nevyhnutné, aby sme vstúpili do živého, osobného vzťahu s ním. Telo a krv. Eucharistia je toto: nielen akýsi pekný obrad, ale to najdôvernejšie, najkonkrétnejšie, najprekvapujúcejšie spoločenstvo s Bohom, aké si len možno predstaviť: spoločenstvo lásky natoľko skutočnej, že naberá formu jedenia.

Kresťanský život zakaždým nanovo začína odtiaľto, od tohto stola, kde nás Boh sýti láskou. Bez neho, Chleba života, je každá námaha v Cirkvi márna, ako to pripomínal Don Tonino Bello: «Nestačia skutky lásky, ak chýba láska skutkov. Ak chýba láska, z ktorej vychádzajú skutky, ak chýba zdroj, ak chýba východiskový bod, ktorým je Eucharistia, každé pastoračné úsilie sa stáva len akousi vrtuľkou vecí» (Cirenei della gioia, 2004, s. 54-55).“ (…)

„Žiť pre iných je poznávacím znamením toho, kto požíva tento Chlieb, je akoby „firemnou značkou“ kresťana. Pred každým kostolom by sme mohli vyvesiť ako avízo: „Po svätej omši nežijeme viac pre seba, ale pre druhých“.  Bolo by to pekné, či nie? Keby v tejto diecéze dona Tonina Bella bol tento nápis na dverách kostola, aby si to všetci prečítali: „Po svätej omši nežijeme viac pre seba, ale pre druhých“. Don Tonino takto žil: uprostred vás bol biskupom – služobníkom, pastierom, ktorý sa stal ľudom, ktorý sa pred svätostánkom učil dať sa ľuďom zjesť.

Sníval o Cirkvi hladnej po Ježišovi a netolerujúcej žiadnu svetskosť, o Cirkvi, ktorá «vie rozpoznať Kristovo telo v nepohodlných svätostánkoch biedy, utrpenia a samoty» (Articoli, corrispondenze, lettere, 2003, s. 236). Pretože, ako hovoril, «Eucharistia neznesie sedavosť» a bez toho, aby sme vstali od stola, zostáva «nenaplnenou sviatosťou» (Tamtiež, s. 103-104). Môžeme si klásť otázku: uskutočňuje sa vo mne táto sviatosť? Ešte konkrétnejšie: páči sa mi byť len obsluhovaný pri Pánovom stole, alebo vstávam, aby som slúžil tak ako Pán?“

Svätý Otec ďalej v homílii hovoril o rozlámanom Chlebe ako o Chlebe pokoja a zacitoval slová dona Tonina Bella o význame slova pokoj:

„Znamená to «jesť chlieb spoločne s druhými, bez toho, aby sme sa separovali, prisadnúť si ku stolu medzi rozličné osoby», kde «ten druhý je tvárou, ktorú treba objaviť, kontemplovať, pohladiť» (Scritti di pace, 1997, s. 66-67).“ (…)

„Spoločne s Chlebom je tu aj Slovo. Evanjelium prináša ostré diskusie ohľadom Ježišových slov: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6,52). V týchto slovách cítiť ovzdušie kapitulácie. Mnohé naše slová sa podobajú týmto: Ako môže evanjelium vyriešiť problémy sveta? Čo osoží konať dobro uprostred toľkého zla? A tak upadáme do omylu tých ľudí, paralyzovaných z diskutovania o Ježišových slovách, namiesto toho, aby boli pripravení prijať zmenu života, ktorú požadoval. Nechápali, že Ježišovo slovo je tu na kráčanie životom, a nie na usadenie sa a rečnenie o tom, čo funguje a čo nefunguje.“ (…)

„V prvom čítaní sa zmŕtvychvstalý Ježiš obracia na Šavla a nepredkladá mu dômyselné úvahy, ale ho žiada vsadiť život do hry. Hovorí mu: «Vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť» (Sk 9,6). A predovšetkým: „Vstaň“. Prvou vecou, ktorej sa treba vyhnúť, je zostať ležať na zemi, pasívne trpieť život, zostávať oklieštení strachom. Koľkokrát Don Tonino opakoval: „Na nohy!“, pretože «pred Zmŕtvychvstalým nie je vhodné zotrvávať ináč, než v stoji» (Posledný pozdrav na konci birmovky 8. apríla 1993).

Treba vždy znovu vstať, pozdvihnúť zrak, pretože Ježišov apoštol nemôže zostať živoriť v drobných uspokojeniach.
Pán ďalej hovorí Šavlovi: «Vstúp do mesta». Aj každému z nás hovorí: „Choď, nezostávaj uzavretý vo svojich priestoroch, kde máš zaistenie, riskuj! Riskuj! Kresťanský život treba investovať pre Ježiša a vynaložiť ho pre druhých. Keď sme sa stretli so Zmŕtvychvstalým, nemôžeme vyčkávať, nemôžeme odkladať; treba ísť, vykročiť von, napriek všetkým problémom a neistotám. Vidíme napríklad Šavla, ktorý po tom, ako hovoril s Ježišom, napriek tomu že je slepý, vstáva a ide do mesta. Vidíme Ananiáša, ktorý aj napriek tomu, že bol vystrašený a váhavý, hovorí: «Tu som, Pane!» (v. 10) a rýchlo ide za Šavlom.“ (…)

„Nakoniec, Ježiš Šavlovi hovorí: «Povedia ti, čo máš robiť». Šavol, muž rozhodný a sebaistý, ide bez slova, poslušný Ježišovmu slovu. Prijíma poslušnosť, stáva sa trpezlivým, chápe, že jeho život viac nezávisí od neho. Učí sa pokore. Pretože byť pokorným neznamená byť hanblivým či chabým, ale poddajným Bohu a vyprázdneným od seba samého. Potom aj pokorenia, ako to, ktoré zakúsil Šavol, keď sa ocitol na zemi cestou do Damasku, sa stávajú prozreteľnostnými, pretože  zbavujú nadutosti a dovoľujú Bohu, aby nás pozdvihol. A Božie slovo tak koná: oslobodzuje, pozdvihuje, dáva vykročiť vpred, ako pokorným a odvážnym zároveň. Nerobí z nás sebaistých protagonistov a šampiónov vlastnej zdatnosti, ale opravdivých Ježišových svedkov vo svete.“
V mene diecézy Molfetta-Giovinazzo-Ruvo-Terlizzi sa Svätému Otcovi Františkovi na záver poďakoval miestny biskup Mons. Domenico Cornacchia. Rodisko Mons. Tonina Bella v Alessane pred desiatimi rokmi navštívil aj pápež Benedikt XVI.

Preklady: Slovenská redakcia VR