“Svätý Konrád, pustovník”

Bratislava 2. apríla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)

„Nie je dosť“, hovorí svätý Rehor Veľký o zadosťučinení, aby sme žiadnymi novými vinami seba neobťažili, ale musíme najprv spáchané zaplatiť, t. j. pohoršenie, ktoré sme blížnemu dali, škodu, ktorú sme blížnemu učinili, musíme opäť napraviť. Toho skvelý príklad podáva nám život svätého Konráda.

Konrád žil v štrnástom storočí v meste Piacenze, ako potomok vznešeného šľachtického rodu oplýval bohatstvom a vynikal vážnosťou nad spoluobčanmi svojimi. Jeho najmilším zamestnaním a najväčšou radosťou bola poľovačka, ktorej celý svoj čas a všetky svoje sily obetoval. Boh však použil túto náruživosť Konrádovu k jeho úplnému obráteniu.

Stalo sa totižto, že raz zver, na ktorú poľoval, utiekla do húštia, kde ju nebolo možno dostať. Čo neurobí Konrád? Podpáli húšť, chcejúc zver ohňom vypudiť. Prudký však vietor nebezpečne roznietil plameň, tak že nie len húšť, ale i väčšia časť lesa zhorela na veľkú škodu jeho majiteľov. Konrád vidiac, čo urobil, utiekol z lesa do svojho zámku. Rozhorčený ľud hľadal podpaľača a našiel na druhom boku lesa chudobného človeka, ktorý tam priam suché raždie zbieral, i zviazali tohto a odsúdili ho na smrť pre úmyselné podpaľačstvo. Vtedy Boh vzbudil svedomie v Konrádovi, ktoré ho napomínalo, aby uznal svoju vinu a oslobodil chudobného človeka od smrti. Konrád váhal, ale svedomie nedalo mu už pokoja. Konečne vstal, šiel k súdu, vyznal všetko, čo a ako sa stalo, a obetoval na vynahradenie škody väčšiu polovicu svojho imania, aby oslobodil nevinného od smrti.

Ťažký boj duševný, ktorý víťazne dobojoval, strach a konečne uponíženie a sebazaprenie, ktoré tak šťastlivo podstúpil, za krátko priviedli Konráda k inému zmýšľaniu, nahliadol totiž, jak ničomné a márne sú rozkoše života svetského naproti poctivému a statočnému plneniu povinnosti kresťanských,  jak malicherné, pobočné, áno zbytočné sú statky, dôstojnosti a bohatstvá v porovnaní s pokojným svedomím, ktoré jedine, že bez výčitiek spomínal na skutok, ktorý zamlčať mohol. Konrád videl v tom prst milosti Božej a s úplnou oddanosťou pokoril svoju vôľu tomuto pokynutiu Pánovmu. Uzavrel v sebe, že zriekne sa sveta a ostatok života svojho obetuje Bohu a službe Jeho. Nábožná manželka Konrádova, Eufrosina, schválila toto jeho predsavzatie, sama utiahnuc sa do kláštora Klarisiek.

Konrád, vezúc na seba rúcho pútnické, opustil miesto svojej doterajšej slávy, odobral sa na púšť k pustovníkom, aby tam poklesky ľahkomyseľného svojho života oplakal,  a už nie viac divú zver, ale večné blahoslavenstvo vyhľadával. Medzi pustovníkmi gorgolanskými viedol za dlhší čas život ozaj kajúcny a vstúpil do tretieho rádu svätého Františka. Neskôr putoval do Ríma a odtiaľ do Sicílie, kde zo začiatku v mestečku Nete a potom na jednom vysokom vrchu sa usadil a až do konca života svojho v kajúcnosti zotrvával. Zlý duch znepokojoval ho tu často všelijakými pokušeniami, ale márne, sluha Boží statočne bojoval proti nemu. Raz zlý duch vzal na seba podobu sluhu a priniesol Konrádovi novinu, že Eufrosina opustila kláštor Klarisiek a navrátila sa domov, a že žiada, aby aj on, ako jej sprisahaný manžel, k nej sa navrátil. Konrád pozastavil sa nad týmto, keď zvedel však, potom ako sa s krátkou modlitbou k Bohu obrátil, kto trčí v onej podobe služobníka, odohnal od seba satana a nedal sa mýliť v konaní skutkov kajúcnych, ktorými sa Pánu Bohu veľmi zaľúbil.

Pán Boh veľmi často vyslyšal prosby svätého Konráda a nie raz zázračným spôsobom udelil, o čo ho veriaci na príhovor svätého Konráda prosili. Svätý Konrád každý piatok chodieval do mesta, aby u oltára svätého kríža svätú omšu slyšal. Vtedy u občana Antona obedúval, celý jeho obed pozostával zväčša len z orechov. Raz trpel Anton veľmi na bolenie v boku. Svätý Konrád pomodlil sa za neho a hneď prestali bolesti. Druhýkrát zase zišiel sa svätý Konrád so smutným otcom, ktorého syn mal veľkú kýlu . Svätý Konrád prežehnal nešťastného synka znamením svätého kríža a ten v tom okamžiku  ozdravel. Od tohto hrozného neduhu oslobodil on mnohých skrze svoju modlitbu, preto ctime svätého Konráda ako patróna proti pruhu.

On vedel veci tajné a budúce. Raz poslal mu istý pán dva krčahy vína. Sluha, ktorý mu mal to víno zaniesť, schoval na ceste jeden krčah a oddal svätému len jeden. Svätý Konrád prijmúc prinesený krčah vína, prepustil sluhu s tým napomenutím, aby dal pozor, lebo okolo toho druhého krčaha ovinul sa had. Sluha sa zadivil a zahanbený vyznal, čo urobil. Idúci späť skutočne našiel na krčahu hada, ktorý by ho bol doista uštipol, keby mu to svätý nebol povedal. Jednému mladíkovi radil, aby ponáhľal sa vyspovedať, lebo že mu hrozí veľké nebezpečenstvo. Mladík odišiel, vyspovedal sa a ako sa navrátil, udrel hrom vedľa neho, a len tak tak že ho nezabil. Boh zjavil svätému Konrádovi v deň, v ktorý ho povolá k sebe. Svätý, cítiac približovať sa svoju hodinu, odišiel do mestečka Neto, vyspovedal sa, s najväčšou pobožnosťou prijal Sviatosť oltárnu a odoberúc sa späť do svojej jaskyne, čo chvíľa dokonal tam svoj svätý život v 61. roku veku svojho, r. 1351 po Kristu. Telo svätého pochované bolo v Nete so všemožnou slávou. Po 134 rokoch našli ho ešte neporušené a pri jeho prenesení do chrámu stali sa mnohé zázraky.

Podivným spôsobom privedený bol svätý Konrád k dokonalosti! Z bohatého, vznešeného, k radovánkam a rozkošiam privyknutého šľachtica stal sa chudobný, ponížený, sebazapierania a umŕtvovania milujúci pustovník! Prečo? Lebo mu lepšie bolo s pokojným svedomím žiť v nedostatku všelijakého pohodlia, než znášať hryzenie svedomia uprostred požívania všetkých rozkoší sveta. Sláva dobrých ľudí je svedectvo dobrého svedomia. Maj len dobré svedomie, budeš mať radosť na veky. Dobré svedomie veľmi mnoho strpí a veľmi je veselé v nerestiach. Zlé svedomie sa ustavične bojí a plaší. Príjemne odpočinieš, ak tvoje srdce nežaluje na teba.  Zlí nikdy nemajú opravdivej radosti a vnútorného pokoja nezacítia. Ty snáď nemáš pokojného svedomia, preto že si zhrešil. Čiň teda i ty tak, ako svätý Konrád. Navráť odcudzený statok, svedomite nahraď učinenú škodu, naprav všelijaké pohoršenie a zlé príklady, ktoré si dával, čiň pokánie. Právom hovorí sv. Efrém:

„Pokánie je veľká pec, ktorá rudu prijíma a na zlato ju obracia, ktorá olovo odoberá a striebro zaň vydáva“.

Lebo pokánie je to, čo železo a rudu hriechov našich v zlato božskej milosti premieňa a olovo nepokojného a obťaženého svedomia odníma a zaň striebro oblaženého a pokojného svedomia nám poskytuje. Ó keby si nasledoval kroky svätých kajúcnikov!

Karol Jerguš