Následkom nábožnosti a nevinnosti bol aj vo vojne udatný a neznal žiadneho strachu. Veľké víťazstvá nezviedli svätého Kanuta k pýche, a on tým viac si zamiloval tú najkrajšiu ozdobu — pokoru. Všade a vždy sa koril všemohúcemu Bohu. Raz sa prechádzal po morskom brehu a jeho služobníci mu lichotili velebením jeho moci, pretože jeho vláda sa nad zemami a morami postupne rozširovala. Kráľ chcel týchto pätolízačov zahanbiť, preto sa posadil na morskom brehu celkom na kraj a vravel: „More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nemočilo moje telo!“ A keď morské vlny naňhp stále rovnkao dorážali a celkom ho zmočili, obrátil sa ku svojim služobníkom a povedal: „Vy pochlebovači, vidíte tu svojho mocného kráľa, ktorému nad zemami a morami vládnuť prináleží, a ktorý rozkazom svojím ani kvapku vody od seba odvrátiť nemôže? Nikto nie je mocný, okrem Boha, a nikomu neprináleží česť byť nazvaný mocným, len tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.“ Tak zmýšľal Kanut.

Božia česť mu bola nadovšetko. Preto aj nemal inej túžby, než aby pravá viera bola všade rozšírená a vždy hlbšie korene púšťala do ľudských sŕdc. Múdrymi zákonmi naliehal na to, aby v jeho ríši sa kresťanské mravy utužovali, v čom bol aj on sám najlepším príkladom. Jeho palác bol príkladom zbožnosti a mravopočestnosti. On sám žil ako svätý. Prísnym pôstom krotil svoje telo a držal ho na uzde aj  obyčajným rúchom. Neustálou vrúcnou modlitbou neprestával sebe i ľudu svojmu vymáhať Božiu milosť. Zvláštnu úctu zachovával ku kňazom, sluhom Pána. Pretože poddaní jeho kňazov a biskupov považovali za cudzincov bez všetkého práva, učinil týchto rovnými kniežaťom a šľachticom zeme, dal im slobody a mnohé výsady, aby sa pred národom stali ctihodnejšími. Vedel dobre, že kňazi len vtedy môžu zdarne účinkovať vo svojom povolaní, ked’ požívajú všeobecnej vážnosti a sú považovaní za námestníkov Najvyššieho. Aby teda celkom nezávislí boli, vykázal im k výžive desiatky, aby takto mohli žiť primerane svoju stavu a mohli podporovať chudobných. Miesto starých drevených kostolov dal stavať nové a ozdobil ich kráľovským leskom. Kostolu svojho hlavného mesta Wskildu daroval drahocennú korunu, ktorú sám nosieval. Medzitým však, čo sa o náboženstvo a kňazstvo staral a kostoly staval, nezanedbával spravovanie ríše. Prísne vysluhoval právo a spravodlivosť, vdovy a siroty zastával, a nestranne trestal aj bohatierov svojej ríše, ak utláčali nižších.

Jedného zo svojich miestodržiteľov, ktorý, aby svojej márnivosti vyhovel, lode na mori drancoval, dal Kanut pred súd povolať, odsúdiť a obesiť, Táto nestranná prísnosť popudila veľmožov proti nemu, medzi ktorými bol i jeho vlastný brat, ktorý už dávno túžil po korune a čakal len na vhodnú príležitosť, kedy by svoj úmysel mohol uskutočniť. Táto príležitosť sa mu naskytla, keď kráľa Kanuta zavolali na pomoc Angličania utláčaní normandským kráľom Wilhelmom. Kanut ozbrojil svoje námorníctvo s úmyslom ísť Angličanom na pomoc. Normandský kráľ Wilhelm však jeho vodcov na radu vlastného brata Kanutovho podplatil peniazmi a dánski vojaci opustili kráľa. Za túto nevernosť Kanut nariadil, aby všetci bud’ kňazom platili desiatky, alebo zložili veľké dane, ktoré za pokutu vypísal. Dáni radšej platili veľkú daň, než desiatky kňazom. Na búrenie kráľovho brata zmocnila sa nespokojnosť aj samých roľníkov. Kráľ, ako náhle sa o tomto dozvedel, pripravoval sa k odporu. Jeho nepriatelia sa neopovážili ho napadnúť na otvorenom poli. a tak ho oklamali falošnou prísahou. Jeden zo zradcov sa odobral ku král’ovi a falošnými príshami ho ubezpečoval, že sa vrátil opäť ku svojim povinnostiam. Kráľ zradcovi uveril. Počas toho ale povstalci získali čas a napadli kráľa, ktorý v meste Odensee so svojimi vernými meškal.

Dňa 10. júla roku 1086 sa odobral Kanut do blízkeho kostola sv. Albana k večernej modlitbe, keď zrazu vypuklo povstanie, povstalci obkľúčili kostol, sluhovia a verní kráľovi utekali k jeho obrane, avšak drevené steny kostola pod mocnými údermi sekier divých odbojníkov rýchlo padali. Kanut sa chytro vyspovedal kňazovi a ponáhľajúc sa k oltáru modlil sa: „Ó Pane! rád obetujem Tebe život svoj, lebo som len česť Tvoju a Cirkvi Tvojej hájil. Prijmi milostivo túto obeť a daj, aby moji nepriatelia neprávosť svoju poznali a za ňu ľutovali, by od Teba odpustenia sa dočkali, ako aj ja zo srdca im odpúšťam.“ Kým sa takto modlil, kopija, celou silou oknom hodená, prebodla jeho srdce. Sv. Kanut klesol a ducha svojho odovzdal Pánu.

Sv. Pavol apoštol píše: „Celé ľudské pokolenie sa podobá telu ľudskému, ktoré pozostáva z mnohých údov. K celosti tela sú potrebné sú všetky údy, a podľa práce, ktorú konajú, podľa služby, ktorú zastávajú, jedny pred druhými prednosť a väčšiu dôležitosť zasluhujú. Každému z nás je podobne čestné a dôstojné byť údom tela Kristovho a patriť katolíckej Cirkvi, lebo aj tu rozličné údy, podľa rozličných služieb, jedných nad druhými vyznačujeme. Hlava, ktorá myslí, ústa, ktoré hovoria, sú predné údy pri každom tele, preto aj pri tele Ježiša Krista, ktoré je Cirkev Božia, hlava a ústa sú údy najprednejšie. Kto je však touto hlavou, týmito ústami v Cirkvi? Kto iný, než tí, ku ktorým povedal Pán: “ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, chod’te a učte všetky národy!“  Kto než apoštoli a učeníci? Kto iný, než ich nástupcovia, to jest duchovenstvo? Veriaci stoja teda ku svojim kňazom v tom pomere, ako údy tela k hlave a ústam. Z toho nasleduje, že kto duchovenstvo ponižuje, sám seba znevažuje. Ľud, ktorý si nectí kňaza, nemá úcty ani pred oltárom, ani pred trónom, a preto, ako to bohužiaľ, teraz okusujeme, nepriatelia poriadku a práva tak radi zľahčujú a v posmech uvádzajú duchovenstvo a chcú ho o česť, vážnosť a dôveru ľudu priviesť, dobre vediac, že ako náhle sa iným podarí duchovenstvo zľahčiť, zľahčené bude s týmto aj náboženstvo. Ľud bez náboženstva je ako divoké zviera. Preto, drahý kresťan neopováž sa tupiť kňaza, trebárs by si spozoroval, že je chybný a hriešny, váž si vysoko jeho dôstojnosť, lebo slnko vždy slnkom ostane, aj keď sa na chvíľku zatmie. Pod slnkom nieto človeka bez chyby. Ľahko sa stane, že aj kňaz má svoje chyby, ale ty ich zakrývaj ich plášťom lásky a neodkrývaj nahotu otca duchovného, aby si neuvalil na seba kliatbu. Boh bude súdiť kňaza, ty nie si sudcom jeho.

Karol Jerguš