Svätý Ján z Mathy, zakladateľ rehole

Bratislava 26. decembra 2016 (HSP/Foto:internet)

Slovo Pána: “Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich bratov, mne ste učinili”, vznáša sa po všetky časy a miesta, láskavo pôsobiac v Cirkvi, v život uvádzajúc tie najrozličnejšie ústavy lásky k uľaveniu ľudskej biedy vo všetkých stavoch a pomeroch, k vykúpeniu človečenstva z duševných a telesných útrap.

V stredoveku povstali v severnej Afrike tak zvané barbarské alebo lúpežné štáty, ktoré si za úlohu vzali drancovať kresťanské lode, po námorí Španielska, Talianska a Francúzska lúpiť a obyvateľov ich do otroctva odvádzať. Hrozný býval osud oných nešťastníkov, ktorí z milej domoviny, z lona rodiny vytrhnutí boli, vo dne i v noci museli ťažko veslovať na morských lodiach, alebo ťahať pluh po tvrdej pôde, alebo kameň a hrudy roztĺkať, z úst nemilosrdných pánov svojich neslyšali nikdy priateľského slova uznania , „džaur“  t. j. pes kresťanský, bolo ich jediné meno. Trápenia a neresti ich zväčšovať muselo i to, že nemohli účastní byť ani potešenia náboženstva, nikde nevideli skvieť sa znamenie svätého kríža, nikde neslyšali človeka uspokojujúci a pozdvihujúci hlas zvonov, nesmeli vysloviť meno Pána a ťažké srdce svoje vyliať v hlasnej modlitbe, nemali oni kostola, nie oltára, nie kňaza, ani sviatostí.  Kde tu obracali veľkodušní biskupi a súcitní veriaci časť svojho majetku k vykúpeniu týchto nešťastných, boli to sväté, lež zriedkavé skutky milosrdenstva.

Svätý Ján úbohým otrokom kresťanským prispel ku pomoci mocnými prostriedky. Narodil sa vo Faucone vo Francúzsku roku 1153. Jeho nábožná matka zasnúbila ho už čo dieťa božskému Spasiteľovi. Súc kresťansky vychovaný a vo vedách vzdelaný, vstúpil do stavu kňazského. V kaplnke biskupa Parížskeho slúžil prvú omšu svätú. Pri tejto omši svätej prihodilo sa niečo zázračného, keď totiž plný vrúcnej pobožnosti pozdvihol svätú hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca, odiateho rúchom bielym, na prsiach s červeno-modrým krížom, vedľa neho kľačal z každej strany otrok, ťažkými okovy obťažený, odiaty v rúcho neznáme,  jeden sa zdal byť kresťanom a druhý pohanom. Ján vo svätom vytržení dlho díval sa na toto videnie,  keď však k sebe prišiel a omšu svätú dokonal, zjavil to biskupovi a iným priateľom, ktorí tam boli prítomní. Títo mu nemohli inej rady dať, než aby šiel do Ríma k svätému  Otcovi a slyšal z jeho úst, čo by mal.  Prv však, než by bol do Ríma išiel, odobral sa do samoty horskej, kde stretol sa s pustovníkom Felixom z Valois , ktorý tu v hustom, osamelom lese Bohu slúžil. Celé tri roky žili oba títo sluhovia Boží v najnežnejšom priateľstve, pracovali, rozjímali a modlili sa spolu, majúc jednu chalupu, jeden oltár, jeden stôl, jedno srdce a jednu dušu. Raz za krásneho večierka sedeli oba v úprimnom rozhovore  u potôčka, ktorý ľúbo okolo ich tichého domu žblnkotal. Svätý Ján po prvé vyprával Felixovi o videní, aké mal pri svojej prvej svätej omši a podotkol, že ho týmto Boh k vykúpeniu kresťanských otrokov povolal. Ako takto v tichosti rozprávali , tu videli jeleňa k potôčku prichádzať, a ten mal medzi parohami kríž červeno – modrý. Tu už nečakali viacej, lež oba vydali sa na cestu do Ríma. Toho času sedel na stolici svätého Petra jeden z najväčších pápežov, Innocent III, ktorý pustovníkov láskavo prijal, a keď mu o podivuhodnom videní všetko povedali , zvolal hneď zbor kardinálov a biskupov, aby sa s nimi poradil, zároveň ale nariadil slávne pôsty a modlitby aby zvedel vôľu Pána, deň na to slúžil svätú omšu na tento úmysel. Lež aj teraz, ako pápež pozdvihoval svätú hostiu, celému zhromaždeniu zjavil sa ten istý anjel a týmže spôsobom, ako v Paríži Jánovi pri jeho prvej omši svätej. Keď že po týchto zázrakoch nebolo pochybnosti o tom, že Ján a Félix vyvolení sú k tomu, aby založili rád k vykúpeniu zajatých, svätý Otec, ktorého srdce za všetky jeho deti, predovšetkým za nešťastné , vrele bilo, potvrdil založenie rádu najsvätejšej Trojice k vykúpeniu zajatých a odovzdal tým dvom sluhom Pána malebné rúcho rehoľné, totiž biely kabát s červeno-modrým krížom na prsiach. Ján a Félix, prijali požehnanie od svätého Otca, vrátili sa do Francúzska, kde im kráľ Filip August prvý kláštor vystaviť dovolil, šľachtici a velikáši krajinský udelili hojných prostriedkov hmotných, k tomu potrebných.

Ján sa chcel bezodkladne pustiť na cestu do Afriky, ale rozličné naloženia svätého Otca zdržovali ho doma, i vyslal ta preto dvoch bratov rehoľných so značnou sumou peňazí, aby úbohých zajatých kresťanov vykúpili.  Roku 1200 vrátili sa títo dvaja bratia rehoľní z mesta Maroka so 186. vykúpenými otrokmi späť do milovanej vlasti. Keď Ján z úst týchto dvoch bratov uslyšal jak ukrutne nakladajú pohania s úbohými otrokmi kresťanskými, zbieral peniaze po Francúzsku a Taliansku, a preplavil sa potom s jedným z bratov cez more do mesta Tunis, kde 150. kresťanov vykúpil. tom okamihu však, ako S vykúpenými na loď chcel vstúpiť , vrhli sa na neho pohania a hodili ho do okovov, pod zámienkou, že ich oklamal, v skutku ale aby od neho viacej peňazí vynútili. Ján sa tešil okovám a len tá myšlienka , že kresťanských otrokov, už vykúpených, na slobodu neprepustia. Nemal ani haliera peňazí,  v celej zemi nebolo priateľa , ktorý by mu k pomoci bol prispel. Tu padol na kolená, vytiahol zo záňadria obraz Panny Márie, ktorý sebou nosil, bozkával  ho a vrúcne sa modlil, žeby nedopustila, aby títo vykúpený kresťania znovu okovy nosiť museli. Tu sa mu zjavila panna krásy zázračnej a toľko zlata mu do rukú vložila, koľko postačilo nasýtiť lakomosť neveriacich. Ján teda smel teraz odcestovať s vykúpenými bratmi,  tu ale napadlo opäť pohanom, že on je toho hlavnou príčinou, prečo títo otroci neodpadli od svojej viery. Plní zúrivosti chystali sa loď jeho stroskotať, avšak podarilo sa mu pod zvláštnou ochranou Božou k Ostii priraziť. I kto je v stave opísať radosť obyvateľov tohto mesta. Deti , mládenci a panny, otcovia a matky vyšli im v ústrety, túžobne očakávajúc, či neprichádza otec, matka, sestra, brat alebo príbuzný, ktorých už dávno nevideli a držali za stratených. I takým vyslobodení otroci kľakali na zem a rúbali zem milej vlasti, a hneď zas vrhali sa v náručie drahých príbuzných, zatiaľ uberal sa svätý Ján v tichosti do svojho kláštora, nečakajúc, až by kto prišiel a z vďačnosti ruky mu bozkával. Sotva sa zotavil, vzal zase do ruky palicu pútnickú, cestoval z mesta do mesta, žobral almužnu, a keď dostatočných peňazí nazbieral, znovu bral sa na cestu morom do krajín pohanských, znovu dielo milosrdenstva počínal.

Raz cestoval do španielska, kde neveriaci Maurovia všemožne na tom pracovali, aby úbohých otrokov priviedli o najväčší ich poklad, totiž o vieru. Už mnoho bol vykúpil týchto nešťastlivcov, keď mu naraz vyšli peniaze, v tejto nesnádzi vzal opäť útočište k svojej premilej pomocnici Márii. Slúžiac ku jej cti omšu svätú, vrúcne ju vzýval o pomoc. Sotva ale dokončil omšu svätú, už ležalo vedľa oltára toľko peňazí, koľko len k vykúpeniu otrokov potreboval. Avšak nielen z telesného otroctva vykupoval on úbohých, lež kázal neustále hriešnikom a bludárom. I takto vykonávajúc skutky milosrdenstva, ohlasujúc slovo Božie, konečne usnul v Pánu v Ríme dňa 17. decembra 1213.

V Uhorsku uviedol rád najsvätejšej Trojice primas a arcibiskup blahej pamäti Juraj Szécsényi roku 1695 do Ilavy,  a onedlho potom biskup Mattyasovszky do Komárna, Kollonics, prímas a arcibiskup ostrihomský do Prešporku. Potomci ale významných rodín, ako rodiny Batthyányi, Koháry, Szirmay, Károlyi, Okolicsányi, Mártonffy,  značne podporovali tento rád. Z panovníckeho rodu v Rakúsku zaujali sa za toto spásonosné podujatie cisárovná Eleonóra, manželka cisára a kráľa Ferdinanda III., Leopold I., Jozef I., Karol III. a Maria Terézia. Cisár Jozef II. ale zrušil vo svojom mocnárstve medzi mnohými i túto spásonosnú rehoľu.

Vznešené divadlo to zaiste bolo pre anjelov a všetkých dobrých ľudí, keď  svätý Ján z Mathy úbohým otrokom okovy snímal a im vrúcne želanú slobodu oznamoval, alebo keď so svojou loďou ku brehu prirazil, a úbohých odovzdal a vrátil svojím príbuzným. Pohľad na slzy vďaky a radosti, ktoré plynuli z očú nešťastníkov, bol svätému Jánovi najväčšou odplatou za všetky jeho namáhania. On ale ani nežiadal žiadnej odplaty za svoje skutky milosrdenstva, on netúžil za úctou a pochvalou, a preto aj skryl sa do svojho tichého kláštora, aby vyhol sa oslave a vyznačeniam. Prečo to ale činil ? Preto, aby skutkami svojimi oslavoval jedine Boha, sám ale neprišiel o večnú zásluhu v nebesiach. Rozpomínal sa on totiž na slová božského Spasiteľa, že tí, ktorí preto činia dobro, aby od ľudí videní boli a úctu pred svetom získali, vezmú odplatu svoju už tu na zemi a preto v nebesiach nemajú žiadnej odmeny viacej očakávať.

Preto duša kresťanská, nedbaj pri všetkom, čo činíš, na chválu ľudskú, a spomeň, že ľudia, ktorí na Kvetnú nedeľu Kristu „Hosanna“  volali, v piatok na to kričali : „ukrižuj ho!“ Zmýšľanie ľudí mení sa ako vietor, jedine Boh sa nemení. On sľúbil odplatu za každý dobrý skutok, bárs by si ho bol vykonal v naj väčšej skrytosti, on dostojí svojmu slovu. Drahý čitateľ, známo ti je, ako vytýkal Spasiteľ Farizejom, že oni všetky svoje dobré skutky len preto konajú, aby ich ľudia videli a ako mužov pobožných ich chválili. Chceš podobným byť týmto Farizejom ? Zaiste nie. Preto nedávaj chudobným s úmyslom, aby ťa ľudia chválili. Nezachovávaj pôsty a nemodli sa preto, aby ťa predstavení videli, lebo to všetko je farizejstvo. Čiň dobre blížnemu svojmu pre Boha, čili preto, lebo to Boh prikázal a za to odplatu ti prisľúbil, pritom vyhýbaj chvále a vyznačeniam. Čokoľvek činíš, pri všetkom buď tvojím heslom :

„Všetko ku cti a chvále Božej, svet nech hovorí čo chce.“

Karol Jerguš