Keby však podobne zmýšľajúci ľudia prečítali si pozorne život jedného alebo druhého svätého, keby povážili ako svätí, vzdor svojej svätosti, museli zápasiť, a koľké obete donášali oni za blaho nie len vlastnej duše, lež rovno tak za blaho pokolenia ľudského, to by oni svoju vlažnosť v plnení povinností náboženských, alebo občianskych nemohli ani pred Bohom ani pred vlastným svedomím vyhovárať  ľudskou krehkosťou. Ako teda máme nasledovať Spasiteľa Ježiša Krista v živote našom, ako máme účinkovať ku prospechu vlastnej duše a za blaho svojich blížnych, toho vznešený príklad dáva nám svätý Ján z Boha.

Ján bol syn chudobných rodičov a narodil sa roku 1495 v Portugalsku v obci Montemajor. Rodičia vediac, že mu nemôžu zanechať iného dedičstva, vychovávali synáčika od útlej mladosti v bázni Božej a priúčali ho zvlášť k úcte k blahoslavenej Panne Márii. Keď bol osem rokov starý, prišiel istý cudzí kňaz do domu, a vyprával veľmi mnoho o kráse španielského mesta Madridu. Chlapec zatúžil, toto mesto vidieť, a deň na to vydal sa potajomky s cudzím kňazom na cestu z rodičovského domu. Náhle  chlapcovo zmiznutie vzala si však matka tak veľmi k srdcu, onemocnela žiaľom, po troch týždňoch zomrela, a ovdovelý otec vstúpil do rádu sv. Františka, kde po rokoch bohabojný život dokonal.

Radosť chlapcova z cesty netrvala dlho. Po krátkej dobe prišlo horko oplakať ľahkomyseľný svoj krok, ktorým sa tak ťažko prehrešil proti povinnej úcte a poslušnosti k svojim rodičom. Cudzí totižto kňaz, keď prišli na španielské hranice do mesta Estremadury, milého chlapca opustil, tak že tento, aby neumrel hladom, musel za pastiera vstúpiť do služby. Ale Ján bol chlapec veľmi usilovný, verný a spoľahlivý, gazda si ho srdečne zamiloval, a keď dorástol, zveril mu k výchove svoje vlastné deti, ba zaumienil si v srdci, oženiť ho s vlastnou dcérou v dome. Ale Ján z úcty k blahoslavenej Panne Márii, ktorej sa už pred tým k večnej panenskej čistote zasľúbil, počestné toto ponúknutie neprijal.

Roku 1522 vypukla krutá vojna medzi vtedajším rímskym cisárom a španielským Karlom V. a z druhej strany medzi Františkom kráľom francúzskym. Ján, zvedavý sveta skúsiť, stal sa vojakom. Po skončenej vojne tiahol opäť s cisárskymi prápory proti Turkom, ktorí tentokrát hranice našej uhorskej vlasti krvavo napádali. Pri čase pokoja vrátil sa Ján domov, navštíviť po tridsiatich rokoch svojich drahých. Lež jak veľmi sa tu medzitým všetko premenilo. Otec a matka dávno zomreli a on o tom ničoho nevedel. Vyplakal sa teda na hrobe matkinom a pustil sa opäť na cestu. Neďaleko mesta vstúpil znovu za pastiera u jednej grófky. Avšak ani tu nevytrval. Služba sa mu skoro znechutila, cítil sa k niečomu inému byť určeným a tak opustil po krátkom čase službu. Chcel sa preplaviť za more do Afriky a tam úbohým kresťanským otrokom poskytovať potešenie a opateru alebo keď by ukrutní mohamedáni pre kresťanské meno naň zanevreli, zomrieť smrťou mučeníckou. V  Gibraltare, morskom to prístave, stretol sa s istým portugalským šľachticom, ktorý pre akési prečiny odsúdený vyhnanstva, poberal sa do mesta Centy v Afrike. Aby teda svojho cieľa dôjsť  mohol, vstúpil k nemu do služby.

Sotva však dorazili do Afriky, šľachtic ťažko onemocnel a spolu i so svojimi dcérami do najväčšej biedy upadol. Verný sluha Ján, majúc utrpenie so svojím pánom a jeho rodinou, predal napred, čo mal, a keď sa peniaze minuli, pracoval ako nádenník pri zámockých stavbách. Každodenne večer donášal svedomite svoju mzdu domov, aby nakúpil úbohej rodine chleba k obžive.

Raz sa medzitým stalo, že jeden z jeho krajanov, pracujúc spolu s ním pri španielskej pevnosti, zutekal z práce a pridajúc sa k mohamedánom, odpadol od viery. Toto sa Jána tak bolestne dotklo, že si zaumienil vynaložiť všetko, aby odpadlíka priviedol ku kresťanstvu naspäť. Ale prozreteľnosť božská mala s ním iné úmysly.

Odhodlaný teda pustiť sa za odpadlíkom medzi pohanov, kde sviatosti môcť prijímať nebude, chcel sa ešte napred vyspovedať, aby sa telom Božím na cestu posilniť mohol. Ale mních, ktorému sa spovedal, radil mu nepúšťať sa do nebezpečenstva, lež vrátiť sa radšej domov do Španielska. Ján mu rozpovedal svoj dávny úmysel, s ktorým do Afriky prišiel, aby totiž uľavoval v trpkom osude kresťanom, v otroctve trpiacim, ale spovedník mu vyložil, že medzi lakomými mohamedánmi i s najlepším úmyslom nič nevykoná bez peňazí, a preto urobí lepšie, keď sa vráti len domov. Medzitým však i šľachtic, s ktorým prišiel do Afriky, ozdravel a dostal dovolenie, vrátiť sa do vlasti. Ján teda vrátil sa s ním do Portugalska. Meškajúc za čas v Gibraltáre vyrobil si usilovnou prácou toľko, že si za to obrázkov, modlitebných a iných nábožných knižiek nakúpiť a s nimi malý obchod začať mohol. S batohom na chrbte putoval z domu do domu, z mesta do mesta, Hospodin požehnal mu v jeho podujatí, a Ján krátkym časom natoľko sa zobral, že sa v meste Granade osadiť, a tam sklad založiť mohol. Ľudia veľmi radi od neho kupovali, lebo nepreťahoval a pritom vedel vždy niečo pekného vyprávať.  Často vysvetľoval obsah kníh, ktoré predával a vždy dokladal, jak pekná a užitočná to vec, keď kto čítať zná. I neodchádzal od neho žiadny bez toho, žeby nebol kúpil nejakú knižočku alebo obrázok.

Roku 1539 dňa 20. januára mal kázať v Granade najznámejší španielsky kazateľ toho času, Ján Avillanský. Ľud sa hrnul odvšadiaľ do chrámu a túto príležitosť nechcel zameškať ani kníhkupec Ján. Mohutné slová chýrneho kazateľa učinili na jeho srdce taký dojem a predovšetkým keď slyšal, jak hrozná ohavnosť pred očami Božími je smrteľný hriech a jak hrôzy plná je pokuta zaň v pekle, že trasúc sa na celom tele pustil sa do hlasitého plaču a bežal domov, volajúc na hlas o milosrdenstvo, a bradu i vlasy si trhajúc, hodil sa konečne na zem a plakal. Ktorí ho cestou videli, domnievali sa najprv, že sa neborák zbláznil a nezvedené deti hádzali po ňom kamením. Prišiel konečne celý zaprášený domov, našiel predo dvermi mnoho zhromaždeného ľudu. Pretlačiac sa do izby, zobral knihy svetského obsahu  a jednu za druhou rozdriapal ich. Knihy však modlitebné a sväté obrázky rozdal chudobným. Rovne tak rozdal i hotové a odev. Nemajúc napokon už čo rozdať, pustil sa len v bielych šatách a bosý ulicami a prosil, sa s kýmkoľvek sa stretol, o zmilovanie a príhovor u Boha. Svetská vrchnosť dala ho za to zavrieť do blázinca. Počujúc o tom Ján Avillanský, navštívil úbohého, a našiel  ho raneného a temer bez seba ležať na snope slamy, napomínal ho, aby prijal to všetko s kajúcim duchom od Boha, varoval sa podobných výstredností a vyvolil si stav, osožný sebe a i blížnym. Múdre naučenie účinkovalo na utrápeného Jána tak, že vstúpiac do seba upokojil a utíšil sa celkom. Po tejto zmene dovolili mu chodiť po dome bez prekážky, a on použil svojej slobody k tomu, že opatroval ostatných nemocných a konal všelijaké služby, kým ho po krátkom čase neprepustili z blázinca na duši i na tele zdravého.

Takto hľa, vyvolil si Boh človeka neurčeného k zahanbeniu múdrych. Vyvoleného sluhu svojho poslal najprv so šľachtickou rodinou do Afriky, aby ju tam potom v  nemoci opatroval a vlastnou prácou živil. Sotva sa navrátil naspäť, poslal ho do blázinca, aby v tomto ústave, ktorý milosrdná láska vystavila úbohým, učil sa milosrdenstvu, ktoré ku blahu a šťastiu núdzneho pokolenia ľudského neskôr vykonávať mal. Ján totižto zaumienil si od tejto doby venovať život svoj službám nemocných a šialených. Ale najprv chcel ešte vykonať púť do Quadeloup. Prišiel ta po mnohých ťažkostiach, pocítil pred obrazom Bohorodičky silu a mal tú pevnú nádej, že ho Matka Božia vezme pod svoju ochranu, aby dielo milosrdenstva vykonal. Stade prišiel jedného rána v zime naspäť do Granady, nemajúc ničoho len dve ruky, a srdce plné vrelej lásky. Každodenne chodil najprv na omšu svätú, a potom do hôr, tam nazbieral suchého haluzia a predal ho. Za utŕžené peniaze kúpil si chleba pre seba a ostatné rozdal chudobným. Takto robieval deň čo deň. Ľudia sa mu najprv smiali, ale potom, sa jeho tichosti, pokore poznajúc v ňom otca chudobných, divili sa jeho tichosti, pokore a útrpnej láske.

Toho času bol v Španielsku a Portugalsku veľký hlad a núdza. Úbohý ľud nemal práce ani chleba, mnohí umierali hladom. Ján pomáhal kde ako mohol, ale skromné jeho prostriedky nestačili. Pán Boh však ho neopustil v jeho svätom podujatí, naopak prispel jeho útrpnej láske na pomoc sám. Bohatí počali mu dávať almužny pre chudobných a tieto dary dochádzali vždy početnejšie, tak že napokon zariadil dom, v ktorom nemocných i chudobných opatroval. Raz ho videli, ako sám na chrbte znáša ta úbohých a opustených, ktorí chodiť nevládali. Istý kňaz daroval mu značnú sumu peňazí, za ktoré on ihneď nakúpil postelí, šiat a potrebného náradia. Tým spôsobom položil on prvý základ svojmu rádu milosrdenstva. A aby ešte väčší počet nemocných  všetkým potrebným opatriť mohol, obrátil sa k Bohu o pomoc,  a nebol sklamaný v nádeji. Vynakladajúc všetok čas vo dne k obsluhovaniu biednych, večer zbieral almužnu. Chodieval on ulicami s veľkým košom na chrbte, a dva veľké hrnce majúc zavesené na pleciach, volával hlasom prenikavým:

„Bratia drahí! pre Boha vás prosím, čiňte dobre pre spasenie duše svojej!“

Neobyčajný tento spôsob, ktorým on almužnu vyberal, dojímavý jeho hlas, vzbudili zvedavosť u mnohých. Ľudia pribiehali k oknám, vidieť, čo to za človeka. Z počiatku málo dostával, ale jeho hlas prenikol napokon i najtvrdšie srdce, tak že neskôr veľmi mnoho almužny mu udeľovali. Takto robil  deň čo deň až do svojej smrti. Bol pri tom vždy veselej  mysli, a všetci, ktorí jeho nemocnicu navštívili, divili sa poriadku a dobrému opatrovaniu, aké tam panovalo, nemohli pochopiť len to jedno, že ako vládze jediný človek tak veľké veci vykonať. Jedného dňa pozval Jána ku stolu i biskup Don Sebastián z Tuy. Keď sa Ján pred obedom biskupovi predstavil, pýtal sa ho tento, ako sa menuje.

„Ja sa menujem Ján“, odvetil mu svätý. Biskup na to:

„Odo dneška bude ti meno: Ján z Boha.“

„Ó áno, ak sa to Bohu ľúbi“, doložil na to Ján a od tých čias ostalo mu to meno u ľudu až po dnes.

A Ján skutočne i zaslúžil toho pekného mena. Lebo Hospodin prebýval s ním, a Duch Boží ho riadil a rozširoval skrze v neho požehnanie ďaleko široko. On nemal úmyslu založiť nový rád, a stalo sa to a predsa, lebo to Boh chcel. Biskup, ktorý mu dal meno, dal mu i zvláštne rúcho. Ján totiž každý deň nosil druhé a to vždy horšie a horšie rúcho, lebo lepšie daroval vždy chudobným. Čo vidiac biskup, povedal mu, že cnosť nezáleží v špinavom a roztrhanom rúchu, i dal mu preto habit a plášť šedej farby, a požehnajúc to rúcho, obliekol ním Jána vlastnou rukou. Takto sa on stal prvým milosrdným bratom, otcom výnimočného rádu, ktorý pod menom milosrdných bratov toľko dobrého po svete. Nezadlho pridružilo sa k nemu viacero pomocníkov, a on ich skutočne i potreboval, lebo počet chudobných a nemocných vždy sa rozmáhal. Nebolo biedy ľudskej, ktorej by Ján nebol chcel uľaviť. Navštevoval väzňov, zajímal sa o siroty a vdovy, vyhľadával hriešnikov, snažil sa obrátiť zlopovestných ľudí, a obrátených umiestniť v kláštore. Pri tom neštítil sa práce, ani posmechu, potupy a hany, ba ani prenasledovania. Takto účinkujúc ku cti Božej a k blahu núdzneho ľudu, strávil život svoj, ako svieca, ktorá, pokým iným slúži seba samú zožiera. Starosti, neustále práce a súženia podlomili konečne jeho telesné sily. Začal chorieť a lén ťažko mohol zbierať almužnu. Napokon zachvátila ho ostrá zimnica. Nemocný kráčal raz pomaly po brehu rozvodnenej rieky a zbadal vo vlnách malé dieťa zápasiť so smrťou. V tomže okamihu skočil do studenej vody, a dieťa síce vyslobodil, ale sebe pritiahol nemoc smrteľnú. Na smrteľnej posteli musel mnoho trpieť, ale znášal všetko trpezlivo, ako i nemocným svojim trpezlivosť vždy odporúčal. Lebo v nemocnici pre mnohé starosti nemal pokoja, preniesli ho na radu lekárovu do susedného domu. Ešte však raz chcel vidieť svojich nemocných, museli ho teda na nosidlách vniesť do izby, kde nemocní ležali, a dajúc sa nosiť od jednej postele k druhej, zajakavým plačom odobral sa od svojich miláčikov. Dňa 8. marca r. 1550. prijal sv. sviatosti a poprosil okolostojacich, aby ho na chvíľu nechali samého. Títo na jeho žiadosť vystúpili z komôrky, kde ležal, a čakali predo dvermi. Tu razom slyšali ho volať. Vstúpili dnu, a našli ho oblečeného kľačať pred posteľou, obraz Ukrižovaného v rukách ale telo mŕtve. Bol on u Boha.

Pri jeho pohrebe prítomný bol arcibiskup so všetkými kňazmi. Telo jeho niesli kňazi, za nimi stúpali svetské vrchnosti. To boli prvé vyznačenia, akých účastným stal sa pokorný sluha Boží; čakali ho však ešte väčšie, vďačné totižto oslavovanie od tých tisícerých a pratisícerých núdznych, ktorí v nemocniciach rádu jeho našli a nachádzajú opateru a uzdravenie.

Dvadsať rokov po jeho smrti spojili sa učeníci jeho v rehoľu, prijali tri rehoľné sľuby a zaviazali sa k bezplatnému opatrovaniu nemocných, akéhokoľvek náboženstva boli. Pápež Pius V potvrdil túto rehoľu bratov milosrdných. Pápež Pavel V. dal im stanovy sv. Augustína, podľa ktorých žijúc mnísi  tohto rádu, ku blahu ubiedeného ľudu účinkujú v našej vlasti v mnohých mestách.

„Bratia, buďte milosrdní k sebe samým a hľaďte byť dobročinnými.“

Takto hovorieval sv. Ján z Boha, keď zbieral almužnu. Chcel on týmto poukázať na to, že kto almužnu dáva, sebe samému činí dobre a sebe samému osoží, teda milosrdný oproti druhým, milosrdný je proti sebe samému podľa slov Písma svätého:

„Človek milosrdný dobre činí svojej vlastnej duši.“

Je to ale veľavýznamná a stará pravda, o ktorej sv. Vazul za prastarých časov nasledovne píše:

„Ako obilie k osohu je tomu, kto ho zasial, tak dar, ktorý dávame chudobným, osoží tomu, kto ho dáva.“

Človek dobročinný má ešte i väčší osoh, než chudobný, ktorý almužnu prijíma, lebo tomuto dostáva sa almužnou len časného, telesného a malého úžitku, človeku však dobročinnému poskytuje Boh požehnanie nie len na statkoch pozemských, lež i na statkoch duševných vo večnosti, ako praví Písmo:

„Udeľuj hojne almužnu chudobným a poistíš si poklady v nebesiach.“

Spasiteľ Ježiš Kristus povie raz tiež svojim vyvoleným:

„Poďte požehnaní Otca môjho! Vládnite kráľovstvom, ktoré je vám pripravené od počiatku sveta, lebo som bol hladný a vy ste ma nasýtili.“

Karol Jerguš