Svätý sám vypráva to nasledovne: Jedného dňa poslali ho kamsi jeho rodičia. Tu na ceste blízko veľkého lesa zbadal kravu, ktorá patrila človekovi chudobnému. Vo svojej roztopašnosti dal sa prudký Efrém kamením do nej hádzať a zahnal ju ďaleko do lesa, kde keď ďalej nemohla, roztrhaná bola divou zverou. Ľahkomyseľný mladík, nerobiac si svedomia z toho, šiel svojou cestou ďalej. Onedlho na to ho rodičia opäť voľakam poslali, tu sa však až do noci túlal a nemohol domov trafiť, prenocoval u jedného pastiera, ktorý bol opitý a svoje stádo na poli stratil. Ráno prišiel majiteľ stáda, hľadá a nenájde ho. Plný zlosti dal lapiť pastiera a Efréma, domnievajúc sa, že oba ukradli ovce jeho. Efrém bol v žalári veľmi zarmútený, bolo s ním ešte sedem zločincov uväznených, ktorí však neboli vinní toho, z čoho boli obžalovaní. S ťažkým srdcom hľadel on na týchto zločincov, jeho svedomie precitlo, spomenul si na kravu chudobného človeka, ktorú zmárnil, poznal, že ho tresce za tento prečin. Po siedmich dňoch uzrel vo snách krásneho mladíka, ktorý sa ho pýtal, prečo nachádza sa vo väzení? Efrém mu s plačom vyprával, čo sa mu bolo prihodilo. Tu hovoril k nemu mladík s úsmevom:

„Viem síce, že pre túto vec nezasluhuješ väzenia, spomeň si však na kravu chudobného človeka. Ako múdro a spravodlivo Boh všetko riadi, to poznáš na tvojich spoluväzňoch. Oni síce to zlé nespáchali, pre čo do väzenia prišli, lež niečo iného.“

Deň na to dal sudca pred seba priviesť Efréma a tých zločincov. Zločincov natiahli na škripec, Efrém sa musel dívať. Efrém sa obával rovnakého osudu, lebo však pastier všetko vyznal, nestalo sa mu nič a prepustený bol na slobodu. V strachu, ktorý ho pojal pred súdom, sľúbil, že stane sa pustovníkom. Odobral sa preto rovno do hôr k známemu pustovníkovi, ktorý ho aj prijal za žiaka, tu sa vyznal pustovníkovi zo svojich hriechov a neprestával ich oplakávať. Ustavične sa modlil a ťažkú prácu vykonával, len aby zachoval život svoj, čo mu pozostalo, daroval všetko chudobným. Pre seba ničoho nepodržal, ako sám povedal:

„Srdce moje nikdy netúžilo po zlate, striebre, ani po nejakom statku vonkajšom.“

Žil s ním v samote horskej istý nábožný muž, menom Julian. Tento, ako Efrém, mal od Boha ten dar, že mohol za odpustenie svojich hriechov bohato slzy vylievať. Raz spozoroval Efrém, že knihy priateľa jeho nie sú v dobrom poriadku. Rozličné slová, zvlášť meno Boha a Spasiteľa, boli z nich celkom vymazané. Tu sa pýtal Efrém, ako sa to stalo ?

„Nemôžem ti ničoho tajiť „  odpovedal Julian

„hľa, keď Magdaléna pristúpila k Ježišovi, polievala nohy Jeho slzami a utierala ich vlasmi svojimi; ako ona, tak aj ja, kdekoľvek v knihe nájdem meno Boha, polievam ho slzami a prosím za odpustenie hriechov svojich.“

Efrém usmievajúc sa riekol:

„Prajem ti, aby Boh podľa milosti a milosrdenstva svojho tvoju pobožnosť odmeniť ráčil, prosím ťa však, šetri svoje knihy“.

Ako sme povedali, Efrém bol povahy prudkej, skoro to však tak ďaleko doviedol, že ho bratia jeho nazývali „tichosťou“.

V jednom spise, nazvanom Vyznanie, udáva všetky chyby, ktoré mal, a to len preto, aby pokarhal predošlú pýchu svoju a pokoril sa. Neprial si nič iného, ako aby s ním každý pohŕdal. Keď‘ ho niekto chválil, triasol sa na celom tele, lebo sa vždy pri tejto príležitosti rozpamätal na súd Boží, staval sa v mysli pred stolicu sudcu večného, Ježiša Krista, a zdalo sa, že zahynie od hanby pred tými, ktorí ho chválili. Na posledný súd on vždy pamätal, a kedykoľvek rozpomenul sa naň, hneď mu slzy z očí tiekli a na všetkých údoch sa triasol. Preto aj jeho kázne, ktoré neskôr ako diakon o poslednom súde k ľudu držiaval, náramne účinkovali. Keď slová jeho boli ako zožierajúci oheň, všetci poslucháči nariekali a plakali, on sám pre plač nemohol ďalej hovoriť, a ľud ho musel povzbudzovať a prosiť, aby pokračoval ďalej.

Niekoľko rokov stráviac v samote, odobral sa do mesta Edessy v Sýrii, aby tam vykonal pobožnosť svoju u pozostatkov svätého apoštola Tomáša a navštívil pustovníkov, ktorí neďaleko mesta zdržovali sa na jednom kopci. Na ceste do mesta prosil aby niekoho stretol, ktorý by mu povedal nejaké miesto z písma svätého. U brány mesta stretla ho akási neviestka a postojac pred ním, drzo sa naň podívala. Svätý sa zapálil v tvári od hanby, sklopil oči k zemi a nevrlo riekol:

„Čo stojíš a dívaš sa na mňa?“ Neviestka mu odpovedala:

„Mám právo k tomu, lebo žena vzatá je z muža, ty však hľadieť máš k zemi, z ktorej vzatý si.“

Tieto slová dotkli sa svätého, i pokoriac sa pred hriešnicou odišiel do mesta. V Edesse hľadievala akási ženská z protivného domu do okna Efréovho, ba raz pozdraviac svätého, pýtala sa ho, či mu v príbytku jeho niečo neschádza? Na čo jej on odpovedal:

„Áno, tri kamene a trochu hliny, aby som toto okno zamuroval, do ktorého jednostajne nazeráš.“

V  Edesse bol vysvätený za diakona, kňazom nechcel byť preto, že sa, cítil byť nehodným dotýkať sa tela Pánovho. Ako diakon kázal neustále a to vždy len pokánie, dojímavými slovami svojimi obrátil na tisíce hriešnikov. Roku 372 nastúpil ďalekú  cestu do Cesarei  ku sv. biskupovi Basiliovi. Príduc do mesta tohto, šiel ihneď do kostola, kde Basilius kázal. Keď ho sv. Basilius videl, pýtal sa ho:

„Nie si ty Efrém sýrsky?“

„Som, otče,“ odpovedal Efrém.

„Uveď ma na cestu spasenia.“

Sv. Basilius mu udal, ako sa chovať má, aby pobožný život viedol. Vrátiac sa do Edessy, zavrel sa do malej cely a pripravoval sa na cestu do večnosti. Keď ale v ten čas vypukol v meste veľký hlad, opustil samotu, aby zaujal sa za chudobných a nemocných. Svojimi zápalu plnými kázňami pohol boháčov, aby otvorili svoje zásoby, staral sa o zdravé lôžka a nemocných obsluhoval vlastnými rukami.

Keď povstal hlad, odobral sa znovu do milej samoty, kde ho v krátkom čase zastihla zimnica, ktorá mu zapríčinila smrť. Keď na smrteľnej posteli ležal, hrnuli sa k nemu kňazi a mešťania z mesta, každý chcel vidieť svätého umierať  a slyšať jeho posledné slová. Žiadosť jeho bola, aby ho pochovali ako obecného človeka a modlili sa za jeho dušu. Žiakom svojim udelil požehnanie a za niekoľko okamžikov na to v tichosti vydal ducha svojho Bohu.

Svätý Efrém sa preto tak veľmi bál súdu Božieho, lebo dobre vedel, v čom rozoznáva sa spravodlivosť božská od ľudskej. Ľudia totiž súdia len podľa zovňajška, Boh spytuje ľadviny a srdcia naše, inými slovami, my ľudia vidíme len vrch človeka, čo skryté je pod jeho kožou, ľadviny a srdce, to nevidíme, tým menej známe tajné myšlienky a žiadosti srdca jeho. Boh ale vidí, ako my vidíme ryby v čistej vode sa hemžiť, Boh aj žiadosti a myšlienky človeka podrobil súdu svojmu. Ľudia súdia len to, čo je veľké v dobrom alebo vo zlom, Boh súdi aj to, čo je nepatrné, napríklad malú službu alebo slová útechy, čoho si ľudia ani nevšímajú, mnohí rodičia netrescú lož a krádež u detí, lebo vraj sú ešte maličké. Boh ale odmení aj kvapku vody, danú opustenému za nápoj, odplatí dva peniaze vdovy a potresce každé márne slovo. Ľudský sudca dá sa často v spravodlivom súde mýliť, a súdi podľa osoby, Boh ale neberie ohľadu na osobu. Ľudský sudca dá sa mýliť v spravodlivom  súde buď peniazmi, ktorými ho niekto podplatí, buď sľubom, lichotením, alebo vidí pred sebou osobu krásnu, rozumnú z lepšieho rodu, v takýchto okolnostiach býva obyčajne súdny výrok nespoľahlivý. Boh však nikdy neberie ohľadu na osobu ľudskú, jeho nemýli vysoký rod, krása, ani bohatstvo, ani čokoľvek iného v súde spravodlivom. Ľudia často zabudnú na urážku, Boh však, ak sa s ním nezmieri hriešnik, — nikdy. Jakub napríklad musel pred Ezauom utiecť, po rokoch však zmieril sa s bratom. Toto dobre vedia deti a hľadia zmiznúť otcovi s očí, keď niečo zlého vyviedli, domnievajúc sa, že až otec na to zabudne, potresce ich miernejšie. Mnohí si opäť myslia: ja som ešte mladý, do smrti a do posledného súdu je ešte dlho! Človeče nemúdry! Boh na neprávosti tvoje nikdy nezabudne, a ak nebudeš pokánie činiť, pri poslednom súde tak prísno ťa súdiť bude, ako v ten deň, keď si ich spáchal. Napokon ľudia, hoc by aj chceli, nemôžu vždycky neprávosť potrestať. Kto môže potrestať celý národ, keď sa vzbúri ? Kto je v stave potrestať nepriateľské vojsko, keď ono prevádza nepriateľstvá? Jedine Boh dokáže potrestať celé národy a vojská, ktoré pred ním toľko sú, ako pred nami hromada mravcov.

Karol Jerguš