Medzi vojmi, légiami rímskych cisárov nachodil sa pluk, nazvaný „hromovým (legio fulminatrix). Stal sa on všeobecne chýrnym za cisára Marka Aurelia, úhlavného nepriateľa kresťanov. Tento cisár totižto viedol vojnu s Markomanmi, ktorí od prastarých časov, ešte pred narodením Krista Pána bývali v terajšej Morave. Roku 162. po Kristu vypukla oná hrozná osemnásťročná vojna, medzi národmi severne od Dunaja obývanými a medzi Rimanmi, lebo si cisár Mark Aurel zaumienil zeme Markomanmi, Kvadmi a Sarmatmi obývané, ktoré terajším Čechám, Morave a Hornému Uhorsku zodpovedajú, zaujať a z nich poplatnú rímsku krajinu utvoriť.

Za dva roky po začatej vojne stály vojska rímske na onej podhorskej rovine, ktorá sa vyše Komárna medzi Hronom a Váhom rozprestiera. Horúčosť bola veľká, a na celom okolí, kde rímske vojsko stálo, nebolo žiadneho prameňa. Vôkol obtáčali ich nepriateľskí Markomani a Kvádi, vždy novým a novým útokom dorážajúc na smädom umorených a ranami zoslabnutých Rimanov. Boli oni ale temer samí pohania ale predsa nie bez výnimky, lebo toho času, počalo sa kresťanstvo už i vo vojsku šíriť. Pohanskí teda vojaci i s dôstojníkmi počali vzývať svojich bohov o pomoc v tomto nebezpečenstve. Ale darmo. Z jasnej oblohy pripekalo slnko ako predtým, na dážď ani pomyslenia. Tu sa osmelili kresťanskí vojaci, padnúc na kolená a pozdvihnúc ruky k nebu, volať o pomoc k Ježišu Kristu. I zrazu zjavil sa na jasnom nebi čierny mrak, mocný lejak sa spustil a umorené vojsko občerstvilo sa nachytanou vodou, vymylo pálčivé rany a napojilo stonajúce stáda. Ale sotva že Markomani tento náhly neporiadok zbadali, použili ho ku svojmu prospechu a oborili sa novým útokom na zoslabnutých Rimanov. Avšak keď na modlitbu kresťanských vojakov na prápory rímske spustil sa občerstvujúci dážď, na Markomanov padal neobyčajne veľký ľadovec, blesk za bleskom a hrom za hromom bil do nich s takou silou, že celí splašení dali sa na útek. O 150 rokov neskôr nachádzalo sa v tejto hromovej légii štyridsať vojakov, ktorých pamiatka slávi sa po dnes v cirkvi katolíckej. Boli to napospol horliví kresťania, mladí ešte a udatní, a stáli so svojou légiou v Arménsku. Vodcom ich bol Lysias. Aký život viedli pred krstom, neznámo, ale že potom viedli život opravdivo kresťanský a príkladný, to vidíme z ich mučeníckej smrti, ktorá Im nastala nasledovne.

Roku 320, vydal cisár Lycinus rozkaz, aby každý rímsky poddaný pod pokutou smrti obetoval bohom. Prišiel teda cisársky miestodržiteľ do mesta Sebasty, kde čiastka hromovej légie ležala a vyzval vojakov, aby obetovali bohom pohanským. Tu vystúpilo z radu štyridsať vojakov, ktorí sa smelo osvedčili, že oni, súc kresťania, pohanským bohom obetovať nemôžu. Miestodržiteľ zľakol sa, že toľko udatných mužov zdráha sa obetovať  bohom, a hľadel ich získať najprv lichotením a sľubmi. Vidiac však, že týmto nepríde k cieľu, dal pred ich očami postaviť tie najukrutnejšie nástroje mučenícke. Ale zmužilí vojaci kresťanskí, nevšímajúc si sľubov a múk sa nebojac, zastávali svoju vieru neohrozene, a milosťou posilnení v srdci odvetili miestodržiteľovi:

„Načo by nám boli tvoje hodnosti a bohatstvá, ba i priazeň cisárova? Všetky tieto poklady sú pominuteľné a nemôžu byť porovnané s nepominuteľnými pokladmi vo večnosti. Ale ani plameňa ani škripca tvojho sa nebojíme, lebo i tieto mučenícke, nástroje pominuteľné sú, ako naše telo. My sa nebojíme iného ohňa, než pekelného, ktorý telo a i dušu rovnako trápi.“

Nad touto odpoveďou rozpálený miestodržiteľ dal zmužilých vojakov bičovať, boky im železnými hákmi driapať a na to ich do temného žalára vhodiť. Dni, strávené v žalári, použili k tomu, aby sa vzájomne posilňovali a pripravovali k poslednému boju. Rozvažovali, koľké útrapy a neresti znášať oni museli v službe pána pozemského, koľkokrát vystavovali život svoj najväčšiemu nebezpečenstvu, ako zmužile stáli proti nepriateľským kópijam a strelám za moc a slávu cisárovu, za cenu mnohokrát neistého víťazstva. I aká by to teraz teda ohavná hlúposť bola, keby sa báli o život, kde sa jedná o česť Kráľa všetkých kráľov, Pána neba i zeme,  keby teraz bojazlivo cúvnuť chceli, keď im kynie nepominuteľná koruna večného života. Boh ich dosiaľ ochraňoval v krvavých bojoch, on bude s nimi i v krvavom víťazstve.

Napokon keď prišiel i vlastný ich vodca Lysias, a keď tento vynaložil všetko, aby stálosť vojakov podlomil, a všetka námaha ukázala sa márnou, odsúdení boli na smrť. Tu však ukrutnosť pohanská vymyslela taký spôsob smrti, aký do tých čias bol neslýchaný. Bolo to práve v zime, krutej zime, ktorá vtedy v nesmierne hornatom Arménsku, dosiahla najvyššieho stupňa. Mrazivé, telo i kosti prenikajúce vetry duly povetrím. I odsúdili mučeníkov ku zmrznutiu pod holým nebom. Oni sa objali a bez váhania zhádzali šaty so seba. Na to ich poviazali a vyviedli von na dvor, kde v dome verejné teplé kúpele boli. Tam museli stáť nahí pod holým nebom v treskúcej zime. Toto miesto v oči verejným kúpeľom ukrutní tyrani preto vyvolili, aby koľko len možno rozmnožili muky svätých  mučeníkov. Títo však roznietení túžbou po nebesiach trpeli s nezlomnou mysľou i srdcom, zvelebujúc Boha a modliac sa:

„Pane, štyridsať je nás tu na bojisku za vieru, hotových zomrieť za Teba, popraj nám milosti, aby všetci štyridsiati, ktorý počet Ty si svätým pôstom svojím zasvätil, dobyli sme si víťaznej koruny.“

A Pán skutočne vyslyšal ich modlitbu, len že spôsobom, akým spolu i zázračnú svoju moc dokázal. Zima čím ďalej viac prenikala nevinne odsúdeným do krvi a kostí, údy im zmeraveli, zdreveneli, krv, nemohla v skrehnutých údoch kolovať, valila sa prúdom k srdcu naspäť, oči im počali temnieť a mdloby ich skľučovať. Z kúpeľa medzitým ozýval sa veselý krik oddychujúcich si v teplej vode kúpačov. Bolo práve s polnoci. Strážca, stojac v závetrí pri okne kúpeľného domu, uzrel razom veci netušené. Celkom neobyčajné modrasté svetlo ožiarilo celý dvor, a zdalo sa mu, akoby duchovia boli zleteli s nebies, držiac nad hlavami mučeníkov skvelé koruny. Veľmi zadivený hovoril sám k sebe:

„Čo to len má znamenať? je to skutočnosť, alebo len snívam? či ma oči neklamú, alebo mali by to byt skutočne nebeské bytosti ? Sú to snáď koruny, ktoré Boh, kresťanov vzývaný, svojim vyznávačom zosiela? Veď ich je len deväťatridsať, ale mučeníkov je štyridsať?“

Takéto myšlienky prelietali mu mysľou, a v tom hľa, jeden zo štyridsiatich, premožený bolestným mrazom, lebo mu oheň viery v srdci slabšie plápolal, doplazil sa po zemi ku zadivenému strážcovi pri okne a prosil ho, aby ho pustil dnu. Poklonil sa pred oltárom falošných bohov a dal sa vložiť do vlažnej vody. Chcel ratovať život časný, obetoval večný ba obetoval spolu i časný, lebo porazený mŕtvicou na skutku zomrel. Avšak smrť a skaza, zachvátivšia jedného, slúžieva druhému často k životu a povýšeniu. Pohanský strážca, osvietený duchom Božím, osvedčil sa, že chce byť kresťanom, odhodil zbraň šaty, pripojil sa k neohrozene stálym mučeníkom, a hľa, v tom zletel štyridsiaty anjel s neba a štyridsiata koruna zažiarila nad nim v nebeskom lesku.

Keď sa ráno miestodržiteľ o tomto prípade dozvedel, rozkázal na kameň zmrznutých mučeníkov kyjmi byť a spáliť ohňom. Všetci boli mŕtvi, len na najmladšom, Melitonovi, bolo ešte badať znaky života. Matka z obavy, žeby v mukách nevytrval, prišla za ním a i teraz hovorila mu:

Synu môj, len ešte chvíľu potrp, hľa, Ježiš Kristus očakáva ťa v bráne nebeskej a na jeho rukách ta odnesený budeš.“

Keď však videla, že syna ponechať chcú, aby ho ešte priviedli k odpadnutiu od viery, zdvihla ho sama na ramená, prosila ho, aby len vytrval a sama ho niesla k rozpálenej hranici. Mladík na smrť zomdlený usmieval sa na matku, položil hlavu na jej rameno a zomrel. Hrdinská matka položila si osláveného syna sama k jeho súdruhom na hranicu a ostala stáť, kým nezhorel.

Popol zhorených hodili pohania do rieky Iris, ale čiastku z neho predsa zachovali kresťania, a opatrovali ho čo vzácny klenot. Úcta k štyridsiatim mučeníkom hrdinom šírila sa nevýslovne rýchlo po celom východe i západe, tu i tam stavali k ich osláveniu skvelé chrámy, v ktorých až po dnes ozýva sa ich chvála i oslava.

Svätý otec Vazul, ktorého rodičia zaopatrili si pozostatky svätých štyridsať mučeníkov, držal raz krásnu chváloreč o ich zápasoch a smrti. V tejto chváloreči, spomínajúc odpadnutie jedného zo štyridsať vojakov, praví:

„Žalostný to v skutku pohľad, vojak utekajúci, hrdina v zajatí, ovečka Kristova, ktorú vlk ukoristil. Lež o mnoho žalostnejší je pohľad na človeka, ktorý stratil život večný a ani toho biedneho života na zemi dlho neužil. Darmo teda tento milovník sveta odpadol od viery. Avšak Judáš odišiel a Matejom bol nahradený.“

Svätý Vazul teda prísne kára odpadnutie nešťastného vojaka a porovnáva ho s Judášom. A predsa tento vojak len vtedy odpadol, keď už, za dlhý čas tú najukrutnejšiu zimu znášal a bol by bezmála za nedlho zmrzol.

Čo by však výš spomenutý svätý biskup povedal o kresťanoch, ktorí nosia síce toto krásne meno, aby však neprišli do nepríjemností s tak zvanými osvietencami, aby ich tak zvaný vzdelanci nevysmiali, ba aby sa im zaľúbiť mohli, aby sa stali účastnými ich priazne a zdanlivých milostí, pohŕdajú učením cirkvi katolíckej, jej zvykmi , jej sviatosťami, áno prestupujú jej príkazy bez ostychu!? A to všetko kvôli tak zvaným osvietencom a vzdelancom.

A akí sú to však ľudia, títo osvietenci? Často, ba temer dalo by sa riecť, že sú to väčšinou ľudia, ktorí nikdy nechodia ku svätej spovedi, ktorú vraj vymysleli len kňazi, v nedeľu a sviatok v kostole ich nikdy neuvidíš, za to však túlajú sa po poľovačkách, vysedávajú v krčmách a po iných zábavných miestach, pôsty, modlitba sú im veci, ktoré náležia do starého krámu, katechizmus neznajú, leda po mene. Sú to  všetko ľudia pokrstení, a tak teda kresťania, ale ich život upomína až veľmi na pohanov. Bohu oni opravdivo a s úprimným srdcom neveria, ináč by nemohli seba samých a svoj rozum tak nad všetku mieru povyšovať, nebo a peklo zapierať, a prvú, keď nie jedinú blaženosť vyhľadávať tu v pozemských statkoch. Tieto snažia si oni zaopatriť všemožným spôsobom. Užívať ich potom bez ostychu a telesným vášňam hovieť, je temer jedinkým cieľom ich života.

I bohužiaľ, nie jeden katolícky kresťan dá sa výsmechom a tupením takýchto osvietencov zvábiť a vyraziť z koľaje, ktorú mu predpisuje rozum i svedomie. Nejeden zanedbáva radšej modlitbu, prestupuje pôsty, neprijíma sv. sviatosti, nechodí do kostola, len aby za osvietenca považovaný bol! Rozváž si a povedz, milý čitateľu, čo súdiš o takýchto katolíckych kresťanoch? Čo by o nich povedal sv. Vazul? Zodpovedz si pred svedomím, chceš aj ty prináležať k ním? Nezabudni však uvážiť nasledujúcu pravdu: Katolícka cirkev buď je pravá, Ježišom Kristom založená cirkev, alebo nie. Ak je ona tá pravá cirkev, vtedy musí každý jej úd veriť a činiť čo ona prikazuje. Aký to však kresťan, ktorý, pokrstený súc, katolíkom vraj byť chce, a predsa nechce plniť to, čo cirkev prikazuje. Nech si teda vystúpi z tejto cirkvi, nech prestane nosiť krásne meno katolíckeho kresťana. Ostatne títo osvietenci celkom ináč si počínajú, keď im dochádza posledná hodinka. Tu na smrteľnej posteli túžia mnohí po kňazovi, za života pohŕdali, tu by sa radi spovedať, modliť, do kostola chodiť, a účastnými stať sa všetkých tých pokladov milostí, ktoré predtým znevažovali. Tu mnohí nariekajú nad bývalou svojou zaslepenosťou, ale kto vie či to už nie je neskoro? Ostávaj preto, vždy verným synom cirkvi.

Karol Jerguš