Bratislava 3. februára 2019 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

Svätý Augustín povedal: „ Miluj vedu, ale ešte viac cnosť.“  Túto radu učiteľa cirkevného plnila dávno pred ním skvele svätá Katarína, ktorú Gréci nazývajú povždy čistou

Svätá Katarína narodila sa okolo roku 290 a pochádzala z rodu kráľovského, otec jej mal byť kráľ Kontos. Ona bola vzdelaná vo všetkých vedách, podivnej krásy a veľmi bohatá. Žila za časov ukrutného a nemravného cisára Maximina Daju v meste Alexandrii v Egypte. V mladšom veku bola pohankou. Keď vyrástla na prekvitajúcu pannu, uchádzali sa o ruku vznešenej, čarokrásnej, učenej a bohatej panny mnohí mládenci z vysokého rodu, ale odbila každého a riekla, že nepodá ruku svoju nikomu, leda by bol urodenejším než ona, bohatším, učenejším a múdrejším. I stalo sa raz, že vyšla na blízku púšť a zišla sa tam so zbožným pustovníkom. Dala sa s ním do reči a keď sa jej pýtal, prečo žije v slobodnom stave, odpovedala mu, čo požaduje od budúceho manžela svojho. Pustovník riekol:

„Keď uveríš v Ježiša Krista a keď dáš sa pokrstiť nájdeš ženícha, ktorý má všetky tie vlastnosti. On je z najvyššieho rodu, najbohatším, najučenejším a najmúdrejším.“

Tieto slová dojali vznešenú pannu. A keď to zbadal pustovník, dal jej obrázok Matky Božej, ktorá držala na ramenách Ježiška. A riekol jej:

„Toho ženícha nedostaneš bez pomoci Matky jeho. Vzývaj o pomoc Matku milosti, slúž pravému Bohu modlitbami, pôstom a rozjímaním nočným, i pros tú Matku Božiu, aby ukázala ti ženícha, po ktorom túži duša tvoja.“

Katarína vrátila sa zamyslená do Alexandrie a rozvažovala slová pustovníkove. Cítila veľký nepokoj v srdci svojom a rozmýšľala celé noci. Konečne vzývala s veľkou vrúcnosťou Matku Božiu, ako predstavoval ju obrázok, a vedľa nej Syna Božieho, ale on odvracal sa od Kataríny, že nemohla uzrieť tvár Jeho. I zarmútila sa a prosila Matku Božiu, aby ukázala jej milostivú tvár Syna svojho. Panna Maria oznámila jej, že keď chce videť tvár Syna jej, treba je najprv, aby poznala pravého Boha a dala sa pokrstiť. Katarína nemala pokoja po tomto zjavení, vyhľadala kresťanského kňaza, dala sa vyučiť vo svätej viere a bola pokrstená. I zjavila sa jej zase preblahoslavená Panna Maria vo snoch v nevýslovnej kráse a predstavila jej Syna svojho, Pána Ježiša Krista, ktorý priblížil sa k nej a podal jej ako snúbenici Svojej prsteň, i predpovedal jej muky, ktoré podstúpi za svätú vieru. Keď ráno sa prebudila, uzrela na prste svojom červený pruh do okola.

Od toho času žila sväto. I prišiel, ako rozpráva cirkevný dejepisec Eusebius, cisár Maximin Daja do Alexandrie. Bol to surový a nemravný človek. V mladosti býval pastierom, pokrvný jeho, cisár Galerius, povolal ho k sebe, zveril opatere jeho kone svoje a neskôr vymenoval ho za generála pri vojsku a konečne za spolucisára. Ako podcisár spravoval Áziu a Egypt. Žil nemravne a krvavo prenasledoval úbohých kresťanov. Za panovania jeho žili pohania veľmi rozpustilo a sužovali cnostných kresťanov. Svätá Katarína, v Alexandrii vynikala popri kráse svojej veľkou láskou k Spasiteľovi Božiemu, zriedkavou čistotou srdca panenského a túžbou po dokonalosti kresťanskej ako všetky kresťanské panny. Cisár Maximin Daja vydal rozkaz, aby všetci ľudia bez výminky obetovali verejne modlám.

Mnohí vlažní kresťania naľakali sa hrozných nástrojov, ktoré prichystané boly k mučeniu neposlušných poddaných, zapierali svätú vieru a dľa vôle tyranovej obetovať hotoví boli modlám. Svätá Katarína videla so zhrozením zradu, spáchanú na svätej viere mnohými nešťastníkami, trnula bolesťou a nemohla prekaziť ju, a zachrániť pred večnou záhubou slabých bratov a sestry. Keď jedného dňa veľké množstvo ľudu hrnulo sa k pohanským chrámom, aby obetovali modlám, nemohla sa zdržať svätá Katarina, vyšla z nádherného domu svojho na námestie, predrala sa zástupami k cisárovi, ktorý poberal sa ku slávnosti a výmluvnosťou nadzemskou vytýkala mu neprávosť jeho. Medzi iným hovorila:

„Je to bláznovstvom pohŕdať Stvoriteľom a obetovať nemým a hluchým modlám, ktoré nemôžu ani sebe pomôcť, nie to ešte druhým! Cisár, ty prehrešuješ sa proti povinnostiam svojím, keď odvádzaš ľud príkladom svojím a rozkazmi od cesty večného pasenia. I ty máš poznať Ježiša Krista, Syna Božieho a klaňať sa Mu, ktorý prijíma milostivo i tých, ktorí oľutujú hriechy svoje.“

Cisár Maximin Daja pozeral zadivený na vznešenú prekrásnu pannu, potlačil náhly hnev svoj a riekol, že chce počuť ju v paláci svojom, keď bude po slávnosti, i vyzval ju, aby prišla k nemu. Po obetách išla neohrozená svätá panna do paláca cisárovho a dľa vysokého rodu svojho prepustená bola sluhami pred mocného tyrana. Keď svätá Katarína pred ukrutným cisárom zastala, hovorila nadšenosťou nebeskou:

„Cisáru, mohol si poznať sám zo seba, že väzíš vo veľkom blude, keď obetúvaš ľuďom a sochám akoby bohom, a už dávno mal si zakázať toto bohaprázdné bláznovstvo! Ale keď slúžiš bedárskym démonom , zlým duchom, a túto počestnosť konáš ešte i s okázalosťou verejne, nuž mal povedať pravdu tebe aspoň obľúbený mudrc tvoj, a bolo by to bývalo vecou Diodora, ktorý predsa zná, akí sú bohovia vaši a akými boli, a že pomenovaní boli iba pre niektoré dobrodenia nesmrteľnými. Veď on tiež píše, že tí samí mali mená ľudské a panovali nad zemami a krajinami, že ľudia v bláznovstve vriadili ich do počtu nesmrteľných bohov. A zase jeden z tak zvaných mudrcov vašich písal, že nejaký Sarrus prvý uviedol pohanstvo medzi ľuďmi. Áno, i sám mudrc váš Plutarch Cheroneus karhá tých, ktorí priviedli ľudí k bláznovstvu modiel, ktorému nútený si veriť i ty, ó cisáru! Daj sa presvedčiť, a uznaj jedného pravého Boha, ktorý doprial ti túto krajinu a k tomu darúva tebe i život. Ten istý večný a nesmrteľný Boh stal sa človekom pre nás, a vyvolil si za podiel kríž a smrť! Jemu ďakujeme vzkriesenie zo smrti neposlušnosti, on stará sa o spasenie naše. On je Spasiteľom i tých, ktorí blúdia, a keď pociťujú opravdivú ľútosť, prijíma ich rád na milosť.“

Cisár počúval zamyslený učenú krásnu pannu a pýtal sa:

„Povedz, kto si a skadiaľ znáš to, čo si predniesla?“  A neohrozená svätá panna odpovedala:

„Či neznáš, cisár, kto som? Ja som dcéra kráľovská a menujem sa Katarína a takou ostanem vždy. Zbehlá som v rečníctve, v ľubomudrctve a vo všetkých iných vedách. Ale toto všetko považujem za ničomné, a vyhľadávam slávu svoju v tom, aby som dostať sa mohla k nesmrteľnému Ženíchovi, Kristovi, ktorý hovoril skrze prorokov: „Hľa, zahynie múdrosť múdrych jeho a rozum rozumných jeho bude skrytý.“

Na to vykladala svätá Katarína dôvody svätej viery s takou zručnosťou, silou a dôkladnosťou, že neučený panovník, ktorý nemal žiadnej vzdelanosti vôbec a najmenej vyznal sa vo veciach náboženstva, bol ohromený a zahanbený. Áno, zmyselný, zverský necudník neopovážil sa ani pohliadnuť do cudných očí múdrej svätej panny, i cítil nevedomosť svoju a netrúfal si odpovedať jej niečo. I vymyslel si prostriedok, aby zahanbil učenú vyznavačku.

Hovoril, že nesluší sa mu ako cisárovi dohadovať sa so slabou ženskou osobou, ale povolá učencov, aby hovorila s nimi. Prepustil ju, ale dal strážiť dobre nad ňou, aby neušla. I vydal rozkaz na mudrcov a učencov pohanských, ktorý znel takto:

„Cisár Maximin praje šťastie všetkým poddaným svojim! Všetci, ktorí ctíte múdreho boha Merkura a vzývate Múzy jako pramene všetkého poznania, príďte ku mne, aby ste vyvrátili tvrdenie ženy, ktorá napáda bohov našich, aby neopovrhovala božstvami našimi ako prázdnymi výtvormi bájok, ktoré vraj nemajú ani odtieň pravdy. Tým oslávte vlasť svoju a múdrosť svoju, a ja sám ohlasovať budem chválu učenosti vašej a odmením vás bohato.“

Na vyzvanie cisárovo zhromaždilo sa päťdesiat mudrcov a učencov pohanských v Alexandrii a cisár oslovil ich:

„Poznali ste z písma môjho, prečo som vás povolal. Pripravte sa dobre na učený súboj. Ako presvedčil som sa, táto ženská je skrze vedu novým Platónom, a iste je lepšie, keď pripravíte sa proti väčšiemu odporcovi, než skutočne objaví sa vám, než by ste potom ho za väčšieho a silnejšieho, než ste mysleli a očakávali.“

I povstal zpomedzi nich ten, ktorý považoval sa za najlepšieho učenca, a riekol:

„Možno je, že i je rozumná a ostrovtipná. Ale neverím, že bude takou výrečnou, aby mohla zvíťaziť otázkami a odpovedaní nad zručným rečníkom. Veď čože môže počať si proti zbehlým v umení rečníkom? Preto ráč dovoliť, aby prišla; uvidíme, čo vie.“ Tak chystali sa učenci pohanskí na rozhovor so svätou pannou.

V noci pred rozhovorom zjavil sa anjel svätej Kataríne vo väzení a riekol:

„Neboj sa dcéra nebies! Všemohúci Boh popraje tebe zajtra múdrosti, ktorou zvíťazíš nad tými päťdesiatimi pohanmi a privedieš ich k poznaniu pravdy, že prijmú vieru Kristovu, za ňu položia život svoj a s nimi i mnohí iní. Iba potom príjmeš dľa vôle Božej korunu mučenícku a budeš spojená na veky s nesmrteľným Ženíchom tvojím.“  Po týchto slovách zmizol anjel.

Na druhý deň ráno zhromaždili sa v paláci cisárovom prišlí päťdesiati mudrci a veľké množstvo zvedavých poslucháčov. Svätá Katarína dovedená bola z vezenia do zboru mudrcov pohanských. Poneváč cisár sľúbil im veľkú odmenu napínali všetky sily svoje, aby premohli učenosť svätej panny. Ale márne sa namáhali, aby podchytili ju v reči. Svätá Katarína, osvietená Duchom Svätým, premohla ich ústnou zbraňou a dokázala im, že reči ich sú nerozumné.  I prevzal slovo ten, ktorý považoval sa za najlepšieho a riekol:

„Teda ty si tá ženská, ktorá sa opovažuje rúhať bezočivo božstvám našim a s veľkopanským znevažovaním?“  Svätá Katarína odpovedala ticho a rozvážne:

„Áno, ja som tá, ale niesom bezočivá a namyslená, ako si riekol. Veď hovorila som s pokojom a s rozvahou pravdu.“

Mudrc pohanský riekol:

„Keď najväčší básnici menujú tak často a hlasno bohov našich vyvýšenými a veľkými, ako že sa opovažuješ hovoriť proti ním len slovíčko a brojiť proti ním tak opovržlivo, a to tým viac, keď si okúsila, ako sa hovorí, múdrosť ich a skúsila milostnosť ich?“ Svätá panna odpovedala:

„Múdrosť, ktorú mám, je milostivým darom Boha môjho, ktorý je pravda a život. A počiatok každej pravej múdrosti je, keď kto bojí sa Ho a plní príkazy Jeho. To, čo hovorí sa o božstvách vašich, je smiešne a plné zjavných klamstiev, ktoré posiaľ náležíte neboli privedené na svetlo. A povedz mi, odkiaľ znali veľkí básnici bohov a ako menovali ich?“

Mudrc pohanský odpovedal:

„Prvý z básnikov je Homér, ktorý vzýval Jupitera takto:

„Ó Jupiter, ty najslávnejší a najväčší medzi všetkými inými nesmrteľnými bohmi! Potom Orfeus, ktorý v Theogonii svojej oslavuje boha Apolla takto:

„Ó kráľu, synu Vatona, ktorý z diaľky trafíš! O mohutná Jobe, ktorá vidíš všetko, rozdávaš rozkazy smrteľným a nesmrteľným! Ó slnce, ktoré povznášaš sa hore vysoko zlatými peruťami!“

Takto a podobne vyjadrujú sa najvýbornejší básnici o bohoch. A k tomu si oklamaná, keď považuješ Ukrižovaného za Boha, ktorého neznal žiaden starý mudrc, ani neznal niečo o Ňom, že by bol Bohom.“

Keď pohanský mudrc dokonal reč svoju, hovorila oduševnene svätá panna:

„Že básnici vaši niekedy tak hovorievajú, nezapieram najmenej, ale iba dokladám, že sám Homér, ktorého označil si ako najlepšieho básnika, predstavuje Jupitera, najväčšieho medzi bohmi vašimi, i ako obťaženého veľkým množstvom neprávostí. Veď nazval ho luhárom, prevrátencom, pretvárencom, klamárom, a opisuje, ako Juno, Neptún a Minerva skoro by boli bývali sputnali ho bez príčiny okovami. A keby nebola Thetis vystríhala jeho a keby nebol ustanovil Angunna strážnikom a ochrancom svojim, nuž by bol býval poviazaný a vysmiaty ten otec tvoj bohov a ľudí skrze tie ženy a Neptúna. A ako, že zrovnáva sa toto s dôstojnosťou božstva? Áno, Sofokles váš hovorí sám :

„Boh je jeden, ktorý učinil nebo a zem, hučiace vlny morské a silné búrky. Smrteľní ľudia blúdia veľmi v srdci svojom, keď učinili si za bohov potvory a sochy božstva, podoby, zhotovené z dreva, zo skaly alebo zlata, a týmto obetujú, k úcte vydržiavajú slávnosti a preto považujú sa za nábožných. Že predkovia naši nespomenuli ani meno Ukrižovaného, nemáš sa čo pozastaviť nad tým, lebo človek sám zo seba nemôže znať a vedieť to,  lebo On sám mal zjaviť to nám, že On je opravdivý Boh, Stvoriteľ neba, zeme, mora, mesiaca, hviezd a celého pokolenia ľudského, nepochopiteľný, nevyspytateľný, nekonečný a nevysloviteľný. I aby som upevnila tvrdenie svoje tiež skrze svedoctvo učencov vašich, nuž máš počuť, čo oznamovala múdra Sybila, ktorá zjavne preukázala narodenie Jeho dľa tela a prozreteľnosť i nevyslovnú starostlivosť o nás, keď riekla:

„Príde konečne na túto rozmanito náboženskú zem a stane sa telom bez poškvrny. Sníme nekonečnou mocou Božou nešťastnú zkazu náchyľností. Za podiel dostane sa Mu zlovoľnosť neveriaceho ľudu, zavesený bude vo výške, ako taký, ktorý zaslúžil smrť. A znášať bude to všetko s dobrotivosťou.“

Takto vysvetľovala svätá panna, osvietená Duchom Svätým, učenie svätej Cirkve, že je jeden pravý Boh v troch osobách, a jedna viera, ktorá zodpovedá rozumu ľudskému a blaží srdce, zastávala s takou silou a múdrosťou vieru v druhú osobu Božskú, Pána Ježiša Krista, i dokazovala zo spisov učencov a mudrcov pohanských tak neodolateľne smiešnu nepravdu a lož modloslužby, že nadutí prítomní učenci a mudrci pohanskí uznali sami, že sú premožení, presvedčení o pôvode Božskom náboženstva kresťanského, i ohlasovali výmluvne, že i oni chcú byť kresťanmi, klesali k nohám svätej Kataríny a prosili ju o príhovor u milostivého Boha.

Surový neučený cisár rozpálil sa nad tým takým neskroteným hnevom, že rozkázal vojakom naklásť veľkú hranicu drevenú a pohádzať do zapálenej vatry všetkých pätdesiatich mudrcov. Svätá Katarína padla na kolená svoje, ďakovala Bohu za divotvorné obrátenie mudrcov, i tešila ich milosťou Božou a uisťovala, že budú pokrstení namiesto vody ohňom a stanú sa účastnými smrti Spasiteľovej i dosiahnu korunu večnej slávy. Poznamenala ich znamením svätého kríža a oni vystupovali hrdinsky na horiacu hranicu. Plamene objali telá mučeníkov, ktorí hlasne zvelebovali Boha, kým nevypustili duše svoje. Mnohí pohania uverili v Pána Ježiša Krista. Cisár Maximin Daja kypel hnevom, ale ešte neublížil vznešenej panne. Predvolal ju pred seba, zaliečal sa jej, sľuboval jej skvelé vyznačenie, keby bola po vôli jemu a obetovala modlám, ba zachvátený velikou krásou jej a učenosťou hovoril, že vezme si ju za manželku. Ale nevinná zbožná panna nedbala na prosby jeho. Necudník hrozil jej mučením a smrťou. Svätá Katarína nedala sa nastrašiť hrozbami, ale radšej priala si smrť mučenícku. Ukrutný smilník nemohol sa premôcť, i dal bičovať svätú pannu a hodiť do žalára, kde bola trápená hladom, kým by nevyplnila zverskú vôľu Maximovu. Milostivý Boh posilňoval vernú služobnicu Svoju v ťažkom utrpení a zachránil ju zázračným spôsobom neporušenú a pri živote.

Medzitým dozvedela sa cisárovná Augusta Justina o utrpení vznešenej, prekrásnej, nevinnej panny a hnaná neodolateľnou túžbou chcela videť svätú Katarínu. Jedného dňa prišiel v neprítomnosti cisárovej do paláca Porfyrius, vodca vojenský. Cisárovná, ktorá chcela previesť úmysel svoj, oslovila tajne Porfyra, aby zaprisahal sa k mlčanlivosti ohľadom toho, čo mu zdeliť má. Vodca prisahal a cisárovná zdelila mu, že by dopomohol jej k tomu, aby mohla zhovárať sa so svätou Katrrúiou. Porfyrius riekol:

„Dopomôžem ti, ó cisárovná, k tomu, po čom túžiš. Prichystaj sa.“

I prišiel večerom s dvesto vernými vojakmi k väzeniu s cisárovnou, podplatil stráž a voviedol cisárovnu do žalára. Keď cisárovná uzrela svätú Katarínu, že je uzdravená a živá, padla pred ňou, vylievala hojné slzy a riekla:

„Teraz som celá blažená, keď vidím vyplnenú túžbu srdca svojho! Veď už dávno túžila som ťa videť a slyšať. Ty si šťastlivá a blahoslavená, že slúžiš Synu Božiemu, ktorý udelil ti toľké dary a milosti.“  Sv. Katarína riekla slávnostne:

„I ty si šťastná, ó cisárovná! Vidím v rukách anjelov korunu, ktorá skoro má okrašľovať hlavu tvoju. O tri dni pôjdeš k opravdivému Kráľovi a budeš panovať tam večne.“

Cisárovná riekla malomyseľne:

„Ale ja som bojazlivá a hrozím sa mučenia, a najviac cisára, ktorý je neúprosný a ukrutný.“

Svätá panna tešila ju:

„Uspokoj sa. Keď budeš mať v srdci Krista, Spasiteľa, nebudeš malomyseľnou pri žiadnom mučení. Muky trýznia telo iba za krátky čas, a potom ono bude žiť večne po vzkriesení.“

Porfyrius poslúchal pozorne tieto reči a potom riekol svätej Kataríne:

„Prosím ťa, čo dá mne Kristus, keď uverím v Neho? Hneď vstúpil by som do služby Jeho.“

Svätá Katarína pýtala sa:

„Či nečítal si spisy kresťanské, alebo aspoň nepočul si čítať ich? Porfyrius odpovedal:

„Akože mal som poznať tie spisy, keď som od malička vojakom?“

Svätá panna vysvetlila Porfyriovi sväté Písmo a zasľúbenie, ktoré dal milostivý Boh služobníkom Svojím. Porfyrius bol tak oduševnený učením svätej Kataríny, že stal sa kresťanom, ako i cisárovná a dvesto vojakov, ktorí boli s ním. Cisár Maximin Daja vrátil sa po troch dňoch do Alexandrie. A keď počul, čo sa stalo, dal ukrutník povolať Porfyria a vojakov pred súdnu stolicu svoju. Neohrožení bojovníci Boží vyznávali vytrvale pravého Boha a bezbožný cisár dal ukrutne mučiť všetkých a povraždiť. I predvolal si svätú Katarínu. Keď uzrel pred sebou svätú pannu v celej cudnej kráse, zahorel znovu k nej náruživosťou svojou a ponúkal jej korunu cisársku. Svätá Katarína dokazovala necudnému cisárovi, že krása telesná nie je stála a že iba pravda a krása duše ostáva na veky. I s rozžiarenou tvárou vyznala, že ona miluje iba Boha a hotová je za Neho pretrpeť i najväčšie muky. Tyran a nízky smilník rozzlobil sa. I pristúpil k nemu jeden zo zverských dvoranov a radil mu, aby dal priviazať hlavatú vraj kresťanku na koleso, opatrené končitými ostrými klinmi.

To sa i stalo. Sotva katovia priviazali svätú Katarínu na koleso a chceli ho obracať, aby roztrhalo telo svätej mučenice, rozpadlo sa koleso na kusy na prosbu svätej Kataríny. I predstúpila cisárovná, aby poprosila tyrana, aby viac nemučil svätú pannu, ktorú milostivý Boh takým divotvorným spôsobom zachránil pred trýznením. A keď i zhromaždení pohania nad týmto zázrakom zvolali:

„Veľký je Boh kresťanský!“ rozzlobil sa ešte väčšmi tyran, dal mučiť i manželku svoju a zoťať. Mnohí pohania zhrozili sa nad touto ukrutnosťou cisárovou a stali sa kresťanmi. Konečne rozkázal krvavý tyran zoťať i svätú Katarínu. Vznešená kresťanská panna zvelebovala milostivého Boha, pokľakla s a kat zoťal svätú hlavu jej dňa 25. novembri roku 311. Hovorí sa v najstarších spisoch, že z rany vyprúdilo sa mlieko miesto krvi. Anjeli, dľa iných zbožní pustovníci, ktorých pre čistotu menovali prví kresťania i anjelmi, vzali telo svätej mučenice, zaniesli ho na vrch Sinaj a pochovali na tajnom mieste. V ôsmom storočí objavili kresťania hrob svätej Kataríny na vrchu Sinaj a preniesli ostatky jej do chrámu kláštora, ktorý bola dala vystaviť svätá Helena, matka cisár Konštantína I, na tom vrchu, a ktorý ozdobil a obdaroval cisár Justinian mnohýn statkami.

Pri hrobe svätej Kataríny v chráme kláštorskom na vrchu Sinaj diali sa mnohé divy. A podnes prechováva sa tam väčši časť ostatkov jej. V jedenástom storočí doniesol mních Simeon s vrchu Sinaj čiastku ostatkov svätej Kataríny do mesta francúzskeho Rouen k veľkej radosti veriacich, keď bol prišiel vyberať almužnu pre kláštor svoj k vodcovi Richardovi do Normandie.

Svätá Katarína náleží do počtu štrnástich svätých pomocníkov a ctená býva i ako zvláštna patrónka študentov a filozofov, ako i kolárov a mlynárov. Vzývaná býva o primluvu najmä od hriešnikov, aby vyprosila im u Boha milosť kajúcnosti a šťastlivú hodinku smrti. Slávna univerzita parížska vyvolila si ju za patrónku svoju. I u nás je úcta svätej Kataríny veľmi rozšírená, mnohé chrámy majú meno jej. Až do r. 1771 bol deň jej na mnohých miestach zasväteným sviatkom. Svätá Katarína vyobrazuje sa v skvostnom rúchu ako krásna panna, s korunou na hlave, v ruke meč a pri boku rozsypané koleso, alebo ako kľačí pred Matkou Božou a Synáčkoin jej, ktorý podáva na ruku jej prsteň, v druhej drží ratolesť palmovú, u nôh jej leží pohodené roztrepané oklincované koleso.

Telo svätej Kataríny pochované bolo na vrchu Sinaj, kde milostivý Boh dal pri bleskoch a hrmení zákony Svoje ľudu Izraelskému a oznámil svetu, že On je jediný Boh, Stvoriteľ neba i zeme, ktorému klaňať sa máme. Za túto pravdu Božiu položila i svätá Katarína život svoj. Vrch Sinaj leží v Arabii. Keď človek cestuje od mesta Suezu v Egypte pieskovými a skalnatými desnými púšťami, ukáže sa mu odrazu na ďalekom obzore vrchovec Sinai a vrchy, rozložené okolo neho.

Keď cestovateľ prekročí vysoký hrebeň, vidí sa na rovine, ktorá spúšťa sa pomaly dolu. Okolo sú velikánske vrchy. Na tejto rovinke, asi v dvoch tretinách vysokého vrchu, stojí pamätný kláštor svätej Kataríny, nad ktorým vypína sa vrchovec Sinai ešte na 600 metrov. Celý kláštor má podobu štvorhrannej obdlžnej pevnosti, ohradenej vysokými stenami a baštami, ktoré stavané sú z veľkých kresaných skál vážiacich i osem metrických centov.

Výška hradieb obnáša asi 30 metrov. Do kláštora vedie veľká brána, ktorá je vždy zatvorená, preto, aby mnísi boli bezpečnými pred nájazdami lúpeživých Arabov, iba patriarcha z Carihradu vchodí otvorenou bránou dnu, keď niekedy navštívi kláštor. Kto z cestovateľov dostať sa chce do kláštora, treba mu sadnúť do koša a býva povrazom vytiahnutý do okna. Za kláštorom je priestranná záhrada, ohradená vysokými hradbami.

Chrám, ktorý vystavila svätá Helena a opravil cisár Justinián, je najhlavnejším staviskom v kláštore,  on vykladaný je granitom a mramorom. V chráme je hrob svätej Kataríny, v ktorom nachádzajú sa ostatky jej.Pri chráme je kaplnka, vystavená na tom mieste, kde stál ker, ktorý zapálil sa pred Mojžišom, lebo tu začína sa vyzdvihovať z úžlabiny vrch Horeb.

Hrob svätej Kataríny strážia grécki mnísi počtom šesťdesiati, k obsluhe kláštorskej žije tu ešte asi tristo ľudí, ktorí zaoberajú sa prácami vo veľkej záhrade. Po hradbách kláštora vinú sa révy. V záhrade, očistenej od skál, rastú citróny, pomaranče, datle, broskyne, jablone, olivy, zelené veci a iné potraviny, po bokoch rozkladajú sa veľké stromy cyprusové, pod ktorými zvykli odpočívať v chládku robotníci, ustatí od práce a horúčosti.

Pravidlá života v kláštore sú prísné, každý mních prinútený je znať nejaké remeslo, aby vyhotoviť sa mohlo doma všetko. Knihovňa kláštorská má 1500 gréckych kníh a 700 arabských rukopisov, ktoré čítavajú mnísi vo chvíľach slobodných od bohoslužieb a práce. Mnísi odbavujú spoločne modlitby svoje dva razy vo dne a dva razy v noci.

Život v tomto kláštore trvá pre jednotlivých mníchov iba za päť rokov, potom navracajú sa do vlasti svojej a počitujú si za veľkú zásluhu, že žili na vrchu Sinai. Keď niekto z cestovateľov chce vstúpiť na vrchovec Sinai, dá mu kvardián za sprievodcu mnícha alebo sluhu. Cesta je obťiažna, pokrytá veľkými skalami, okolie je holá pustatina bez všetkého bylinstva.

Rozhľad s vrchovca je čarokrásny, na tri strany sveta rozkladá sa holá púšť, skalnatými vrchami najdivnejšej podoby pretrhnutá, a na Západe objavuje sa na ďalekom obzore tmavomodrý pás — Červené more, ktorým previedol Mojžiš divotvorným spôsobom Israelitov ku vrchu Sinai. Okolo vrchovca sú pozostatky kaplniek a chyžiek, ktoré obývali v dávnovekosti zbožní pustovníci.

Duch Človeka cíti sa byť povýšený nad všetky veci pozemské na tomto mieste, ktoré pripomína veľké veci Božie. Na susednom vrchu Horebe ukazuje sa bralo , na ktorom Mojžiš divotvorným spôsobom otvoril prútom svojím prameň vody. Videť možno na ňom od vrchu dolu žlabinu, asi 6 palcov hlbokú, ktorá ukazuje, že iba tekúca voda mohla vymyť ju.

Ku týmto posvätným miestam putúva každoročne mnoho veriacich, a zaslúži to najmä hrob svätej Kataríny, ktorá použila vysokú učenosť svoju a výmluvnosť, aby obrátila množstvo pohanov na pravú vieru, ktorá zachránila krásu tela svojho i duše Spasiteľovi svojmu a v zápase s neverou a necudnosťou položila život svoj pozemský, aby dosiahla korunu večnej slávy.Kresťan, používaj i ty učenosť svoju ku sláve Božej; „miluj vedu, ale ešte viac cnosť“,  miluj nevinnosť tela i duše! Veď svätý Cyprián hovorí:

„Nevinnosť krotí žiadosti, povznáša ducha, podmaňuje zmyselnosť, oslabuje náruživosti a uvádza telo v službu ducha.“

Karol Jerguš