Niekoľko rokov po II. Vatikánskom koncile biskupi Nemecka, Holandska, Belgicka i Francúzska v neposlušnosti Apoštolskej stolici zaviedli prijímanie na ruku, čo sa definuje ako liturgické zneužitie (Memoriale Domini, EV3, 1274). Takéto kroky spolu so známym Holandským katechizmom, ktorý obsahoval mnohé vieroučné bludy vyvolali veľké obavy pápeža Pavla VI.

Takéto snahy nasledovali už v roku 1965, keď komisia kardinálov tzv. Consilium napísalo kardinálovi Bernardovi Alfrinkovi: „Nech sa zachová tradičný spôsob svätého prijímania”. Pavol VI. skrze list štátneho sekretariátu z 3. júna 1968 píše: „Jeho Svätosť považuje za potrebné apelovať na zodpovednosť biskupov, aby vhodnými predpismi predišli nepríjemnostiam a usmernili rozšírenie tejto praktiky, ktorá sama o sebe nie je proti náuke, no je to praktika veľmi diskutabilná a nebezpečná“ (Anibale Bugnini, La riforma Liturgica, str. 621-622). Pápež bol následne nútený konať a tak vec konzultoval s biskupským zborom po celom svete, ktorý následne hlasoval o súhlase, či nesúhlase s prijímaním na ruku. Hlasovalo 2136 biskupov. Súhlasilo 567, proti bolo 1233, s istou podmienkou súhlasilo 315. Aby Pavol VI. zachránil vzniknutú situáciu vydal zmienenú Inštrukciu.

Kľúčovými sú nasledovné pasáže:

“S vývojom čias a postupným prehlbovaním pravdy o eucharistickom tajomstve a jej účinkoch a prítomnosti Krista v nej, zjednotiac sa so zmyslom úcty tejto najsvätejšej Sviatosti a pocitom pokory s akou je potrebné k nej pristupovať, je v Cirkvi postupne zavedený zvyk, že je to vysluhovateľ samotný, kto kladie kus konsekrovaného chleba na jazyk prijímajúcich. Tento spôsob rozdávania svätého prijímania, ktorý má na zreteli aktuálnu a zložitú situáciu Cirkvi, je potrebné bez akýchkoľvek pochybností zachovať, nielen preto, že sa opiera a znamená niekoľko stáročí trvajúcu tradíciu, ale zvlášť preto pretože vyjadruje a znamená úctivý postoj veriacich voči svätej Eucharistii (…) Táto úcta nie je cieľom sama osebe ale znamená, že tu sa nejedná o akýkoľvek pokrm, či nápoj, ale o spoločenstvo tela a krvi Pána (….) Okrem iného touto už tradičnou formou je lepšie zabezpečené rozdávanie s úctou, ktoré je náležité a dostatočne hodné prijímania, zároveň sa tak predchádza nebezpečiu profanácie (…) Ak necháš stratiť nejaký kúsok, je to akoby si stratil jednu zo svojich končatín.” (Memoriale Domini EV 3, 1276-1278)

“Berúc ohľad na situáciu a pozorovania tých ktorých Duch svätý ustanovil ako biskupov, aby riadil jednotlivé Cirkvi, skrze dôležitosť tejto záležitosti a vážnosti použitých argumentov, Najvyšší veľkňaz nepovažoval za vhodné zmeniť tradičný spôsob akým sa veriacim vysluhuje sväté prijímanie. Preto Apoštolská stolica vrelo vyzýva biskupov, kňazov a veriacich, aby s veľkou láskou a vernosťou zachovávali tradičnú disciplínu, týmto ju ešte raz potvrdzujeme, nech majú na zreteli, úsudok veľkej časti biskupského zboru katolíckej Cirkvi, súčasnú zaužívanú formu liturgie a dobro, ktoré je spoločné celej Cirkvi.

(Memoriale Domini EV 3, 1279-1281)

Inštrukcia taktiež zdôrazňuje, že aj tam, kde sa zaviedla možnosť prijímania na ruku, je vždy možné prijímanie na jazyk. (Memoriale Domini, EV 3, 1285)

Kde sa zavedie prijímanie na ruku, je potrebné aby tomu predchádzala patričná katechéza, aby veriaci pochopili jasný význam takéhoto gesta, vysvetľujúc im, že viera Cirkvi v reálnu prítomnosť je nemenná. (Memoriale Domini ,EV 3,1286)

Podľa stále platnej a už citovanej Inštrukcie, tie biskupské konferencie, ktoré odhlasovali svoj súhlas so svätým prijímaním na ruku, majú o tom informovať Apoštolskú Stolicu, ktorá následne rozhodne o udelení, alebo neudelení výnimky zo zákona, keďže za zákon sa považuje, že sväté prijímanie na jazyk je riadnym spôsobom prijímania Eucharistie v katolíckej Cirkvi. Udelenie povolenia prijímania na ruku v duchu toho, čo napísal Pavol VI., znamená jednoducho výnimku a v žiadnom prípade sa nejedná o nariadenie, či pravidlo.

Taliansky odborník na cirkevné právo, Federico Bortoli vo svojej knihe o prijímaní na ruku uvádza, že vzhľadom na dokument Memoriale Domini sú kompetencie biskupskej konferencie obmedzené na udeľovanie všeobecných dekrétov, len v matérii o ktorej hovorí všeobecné právo, alebo v prípade, že na to existuje špeciálny mandát Apoštolskej stolice v zmysle kánona 455. Podľa zmieneného dokumentu je teda naďalej právom každého biskupa rozhodnúť o praxi vo svojej diecéze, napriek rozhodnutiu biskupskej konferencie. Emblematický je prípad podpredsedu Argentínskej biskupskej konferencie Mons. José Luisa Mollaghana, ktorý napriek rozhodnutiu zo 16. júla 1996 o dovolení prijímania na ruku v Argentíne, rozhodol po porade so svojimi kňazmi, že v jeho diecéze takéto prijímanie dovolené nebude, čo následne vydal aj dekrétom. Ako to už býva, bol obvinený z obľúbeného zločinu neposlušnosti a narúšania cirkevného spoločenstva medzi biskupmi.

Biskup Mollaghan sa následne obrátil na Kongregáciu pre náuku viery, ktorej sa opýtal na danú situáciu, či sa jedná naozaj o neposlušnosť z jeho strany. Mons. Tarcisio Bertone, sekretár Kongregácie mu odpísal, že to nie je v žiadnom prípade neposlušnosť a že dokonca Inštrukciu Memoriale Domini aplikoval veľmi správne.

Je paradoxné, že aj dnes na Slovensku sa niektoré kruhy Cirkvi snažia obviniť tých, ktorí nesúhlasia s prijímaním na ruku obľúbeným deliktom neposlušnosti k Cirkevnej autorite. Avšak z uvedeného textu je jasné, že sa tu o žiadnu neposlušnosť nejedná. Pozorný čitateľ pochopí, že uverejnený text konferencie biskupov, v ktorom sa hovorí o prijímaní na ruku je dokumentom hygienika a nie otcov biskupov a teda, že sa jedná o zásah štátu do práva slobodného kultu.

Naši otcovia biskupi vždy preukazovali poslušnosť Cirkvi i Svätému Otcovi. Keďže podľa toho, čo je známe, Konferencia biskupov Slovenska nepožiadala Apoštolskú Stolicu o udelenie výnimky udeľovania prijímania na ruku, tak takú výnimku nemohla ani dostať, ani ju nariadiť. Zatiaľ bolo uvedené len to, že o ňom hlasovala. Alebo dotyční zástancovia prijímania na ruku chcú vyhlásiť našich biskupov za neposlušných Vatikánu a stále platnej Inštrukcii sv. Pavla VI.?

Podporte petíciu TU:

Článok pôvodne vyšiel na christianitas.sk

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.