Vývoj na politickej scéne na Slovensku sa však uberá opačným smerom, čo občana nemôže nechať ľahostajným, a preto je jeho zdesenie z vystúpenia ministerky spravodlivosti, ktorý predviedla v Národnej rade SR, dôvodné a oprávnené. Naše podvedomie nás vrátilo museli k výroku pani ministerky z decembra 2020: „Nie je namieste, aby nám Ústavný súd hovoril, čo je ústava. Ústavnému súdu nič neberieme, právomoc posudzovať ústavné zákony nikdy nemal, on si ju len prisvojil. Nositeľom moci je u nás parlament.“ V tomto prípade však odmietla „spôsob“, akým chcú poslanci riešiť najakútnejší problém porušovania základných ľudských práv a slobôd – dĺžku trvania kolúznej väzby.

Slovenská republika sa javí ako taký „samorast“ v priestore Európskej únie, ktorý porušuje takmer všetky medzinárodné dohody, ktorými je viazaná v oblasti väzenstva –  nereaguje na opakované výzvy humanizácie podmienok, v ktorých žijú ľudia, ktorí sú väzobne stíhaní a neprimeranosti dĺžky trvania kolúznej väzby, ktoré boli zo strany EÚ označené za mučenie.

Európsky výbor pre zabránene mučeniu a neľudskosti, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT) v preambule uvádza: Neodňateľné práva všetkých členov ľudskej spoločnosti vyplývajú z prirodzenej dôstojnosti človeka.

Zaobchádzanie s väzobne stíhaným občanom podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je považované za ponižujúce, „keď sa obeť pokoruje alebo ponižuje, čo u nej vyvoláva pocity strachu, úzkosti a menejcennosti, ktoré môžu narušiť jej morálnu a fyzickú odolnosť alebo keď je obeť donútená konať v rozpore s jej vôľou a presvedčením.“

Z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty takéhoto zaobchádzania Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že „Môže stačiť, ak sa obeť cíti byť ponížená z vlastného pohľadu aj keď tomu tak nie je z pohľadu iných“. Európsky súd pre ľudské práva viaže naplnenie prejavov ponižujúceho zaobchádzania na subjektívne hodnotenie danej situácie zo strany slobody zbaveného človeka, pričom „hranica pri vnímaní negatívnych pocitov ako je strach, úzkosť alebo pocit menejcennosti je v prípade jednotlivých osôb, s ohľadom na ich povahové a mentálne zloženie a celkovú psychickú odolnosť voči stresu, individuálne a rozdielne.

Kolúzna väzba a prezumcia neviny

Nie kusy a štatistické čísla, ale živí ľudia sa podrobujú väzobným podmienkam tak ako sú nastavené a ako ich je možné zneužívať.

Ak chce niekto dosiahnuť nedobromyseľný cieľ, kolúzna väzba „na slovenský spôsob“ tento nepoctivý úmysel v plnom rozsahu naplní. Slobody zbavený občan v podmienkach, akým je podrobený v kolúznej väzbe, sa psychicky ľahšie zlomí, prizná sa alebo uzavrie dohodu o vine a treste a následne je prepustený na slobodu.
Zákonnosť a primeranosť väzby sú súčasťou kritérií právneho štátu stanovaných Benátskou komisiou, v zmysle ktorých: „Neprimeraná vyšetrovacia väzba môže byť považovaná za výsledok predčasného úsudku o vine obvineného, čo je porušením základnej zásady trestného práva – prezumpcie neviny.”

V Európe si ctia a dodržiavajú zásadu prezumpcie neviny, preto je tento výnimočný inštitút používaný iba v obmedzenom a nutnom rozsahu. Na Slovensku však prevyšuje záujem štátu, zastúpený verejnou mocou, nad právami osoby, proti ktorej sa trestné stíhanie vedie.

Väzba je najextrémnejší zásah do osobnej slobody, je to výnimočné opatrenie, a preto jej trvanie má byť zákonom povolené len na nevyhnutý čas s použitím ultima ratio. Musia byť zvážené aj iné menej drastické prostriedky v súlade so všeobecnými právnymi princípmi a základnými ľudskými právami a slobodami – pokiaľ je to možné, mali by sa čo najviac využívať opatrenia neväzobného charakteru.

Sústavne predlžovaná väzba

Vládny návrh jednostranne vychádza v ústrety orgánom činným v trestnom konaní. Pokiaľ je však osoba vo väzbe, OČTK majú povinnosť postupovať s osobitným zrýchlením. V našich podmienkach je v uzneseniach dôvodnosť obavy z kolúzneho konania vyjadrená často nadmieru neurčito, bez uvedenia zdroja resp. pôvodu obavy, ktoré konkrétne konanie odôvodnene vyvolalo túto obavu, a to bez požadovanej špecifikácie potencionálneho kolúzneho konania, na ktoré sa táto obava má vzťahovať. Obvineným je predlžovaná lehota trvania väzby v prípravnom konaní notoricky známymi a opakovanými okolnosťami: 1. Vyšetrovanie ešte nebolo ukončené, 2. Vec je dôkazne náročná, 3. Vyšetrovateľ priebežne koná, avšak bude treba vypočuť ďalších svedkov, na ktorých by mohol obvinený kolúzne vplývať, môže sa stať, že sú práve títo svedkovia účelovo vypočutí ako poslední.

Takýmto osvedčeným spôsobom dochádza k „nadužívaniu“ väzby, čoho dôsledkom je ďalšie porušovanie základných ľudských práv a slobôd, keď obvinený nepozná časové ohraničenie kolúznej väzby.

V právnom štáte je súd povinný v rozhodnutí špecifikovať okruh osôb, ktoré môžu byť ovplyvňované zo strany obvineného, aby bolo preskúmateľné, že v momente, keď sa tento okruh osôb vypočuje, odpadá dôvod na kolúznu väzbu.

Všetky štáty Európskej únie ratifikovali Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach s tým, že všeobecným cieľom EÚ je posilniť právo na slobodu a prezumpciu neviny v Európskej únii ako celku a podporovať rovné zaobchádzanie so všetkými občanmi v spoločnom priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Tento cieľ je v súlade aj s Haagským dohovorom o posilnení slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v EÚ ako celku s povinnosťou podporovať rovné zaobchádzanie so všetkými občanmi v spoločnom priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Porušovanie ústavy

Slovenská republika je notorickým porušovateľom čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 Ústavy. Na Slovensku sú mnohé osoby vo väzbe niekoľko rokov, čo je stav, ktorý v právnom štáte nesmie existovať. Prvoradou povinnosťou štátu je väzobné stíhanie ad 1: skracovať, ad 2: Humanizovať.

V článku 5 ods. 3 Dohovoru sa okrem iného uvádza, že každý má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť z á r u k o u, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru: „Aj pomalé rozhodovanie o väzbe je porušením Dohovoru a môže byť dôvodom na prepustenie obvineného z väzby, ak boli zistené závažné prieťahy subjektívneho charakteru pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, a to vzhľadom na s t r á d a n i e, ktorému bol obvinený vo väzbe vystavený, pretože žiadna iná satisfakcia z hľadiska okamžitej dosiahnuteľnosti by bola nedostačujúca.“

Podľa čl. 8 Dohovoru a judikatúry ESĽP zo strany štátnych orgánov nestačí iba rešpektovanie rodinného života , oni musia nielen umožniť, ale aj p o m á h a ť udržiavať styky s rodinou.

Slovenská republika ako členský štát EÚ musí rešpektovať rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni čl. 5 Dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby, záruky a ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe OČTK k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 Dohovoru).

Z ustálenej a overenej praxe iných štátov tri mesiace v prípravnom konaní musia orgánom činným v trestnom konaní stačiť na to, aby vykonaním dokazovania eliminovali kolúzny dôvod väzby. Ak je to možné v iných štátoch, prečo to nemôže byť možné v Slovenskej republike? Nadišiel čas na jednoznačné časové obmedzenie stanoviť priamo v zákone lehotu trvania kolúznej väzby, a to na úrovni európskeho štandardu, nie svojvoľného politického rozhodnutia s povinnosťou v posledný deň lehoty prepustiť obvineného na slobodu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj dozorujúci prokurátori v niektorých prípadoch rozhodujú a podávajú vyjadrenia s prieťahmi, prípadne podávajú návrhy na ponechanie obvineného v kolúznej väzbe aj keď na to neexistujú dôvody.

Európsky súd pre ľudské práva pod pojmom „bez meškania“ určuje, že svojvôľa je neprípustná a hornou hranicou lehôt „bez meškania“ sú 4 dni.

Postavenie Dohovoru v právnom poriadku SR vymedzuje čl. 154c ods. 12 Ústavy, podľa ktorého: „Medzinárodné zmluvy a ľudských právach a slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Poslanci by sa pri hlasovaní mali riadiť svojím svedomím, princípom spravodlivosti a implementovaním nedotknuteľnosti ľudských práv a základných slobôd občanov Slovenskej republiky do trestného kódexu tak ako je uvedené v rímskom zákone z roku 314 Codex 3: Placuit in omnibus rebus praecipuan esse iustitiae aequitatisquequam stricti iuris rationem: Bolo uznané, že požiadavka spravodlivosti a slušnosti má vo všetkých záležitostiach prednosť pred požiadavkou prísneho práva.

Právny život je bez úvah o spravodlivosti nemysliteľný, vždy treba hľadať koncepciu spravodlivosti, na ktorej je vybudovaný právny systém, pretože zákonné a nezákonné nemá hranice tam, kde neexistujú právne zásady, zákony a právny štát.

V prípade, keby sa poslanci podvolili vládnemu návrhu, v rámci Európskej únie by naďalej klesala dôvera v zákonnosť a spravodlivosť slovenskej justície.
Proti skráteniu dĺžky väzby sa v Denníku Postoj vyjadril JUDr. Peter Kubina, riadiaci partner  Dentos Europe CS LLP, organizačná zložka Bratislava, ktorej súčasťou bol od roku 2016 aj JUDr. Daniel Lipšic. Jeremy Cohen, CEO pre Spojené kráľovstvo a Blízky východ advokátskej kancelárie sa vyjadril: „Našou ambíciou je stať sa globálnou právnickou firmou na európskom kontinente“. Európa však s poukazom na uvedené medzinárodné zmluvy a dohody smeruje práve opačným smerom – ku skráteniu dĺžky väzby a ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Skrátenie volebného obdobia

JUDr. Peter Kubina je poradcom Prezidentky Slovenskej republiky pre oblasť práva a spravodlivosti a bude ju zastupovať pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní o súlade predmetu referenda podľa čl. 125b Ústavy SR. Listina má rozsah 17 strán, z toho prvé a posledné stránky vzbudzujú dojem nezaujatosti, avšak v ods. 31 sa uvádza: „ústava teda predpokladá, že k otázke ustanovovania volených zástupcov na vopred určené časové obdobie sa v zastupiteľskej demokracii ľud vyjadruje výlučne vo voľbách, pričom spôsoby a dôvody predčasného ukončenia tohto obdobia ústava upravuje objektívne a taxatívne práve preto, aby nemohlo dôjsť k nepredvídateľným a neústavným zásahom do fungovania zastupiteľskej demokracie a riadneho chodu jej ústavných orgánov.” V prospech tohto záveru svedčí aj stanovisko Benátskej komisie, podľa ktorého „možnosť hlasovania ľudu o vyjadrení nedôvery parlamentu je cudzia západnému konceptu zastupiteľskej demokracie a nemožno ju pri absencii výslovného ústavného zmocnenia v žiadnom prípade predpokladať.”

V ods. 32 je uvedené: Ak teda účelom navrhovaného referenda (alebo prinajmenšom očakávaním, ktoré od navrhovaného referenda jeho organizátori a podporujúca verejnosť majú), je mimoriadne skrátenie volebného obdobia národnej rady, pričom toto referendum má vyvolať právne účinky, potom vzhľadom na judikatúru ústavného súdu citovanú v časti V.2 vyššie konštatujem pochybnosti o tom, či navrhované referendum je v súlade s princípmi demokratického štátu uplatňujúceho formu vlády založenou na kombinácii zastupiteľskej a priamej demokracie v tej podobe, v akej to zakotvuje naša ústava, atď. …

Podľa ods. 35: Princípy demokratického štátu vyplývajúce z ústavy napĺňajú aktívne volebné právo tým, že voľbe, ktorú volič odovzdaním svojho hlasu urobí, sa priznávajú účinky na vopred ustanovené časové obdobie, ktorým v prípade národnej rady je obdobie štyroch rokov. Volič teda vopred vie, že ak ústavou predpísaný spôsobom odovzdá svoj hlas vo voľbách do národnej rady, tak: (a) toto rozhodnutie bude platné a účinné a bude vyvolávať právne účinky po dobu nasledujúcich štyroch rokov a (b) tieto právne účinky môžu predčasne zaniknúť práve a len z dôvodov a spôsobmi uvedenými v čl. 81a a 82 ods. 5 ústavy.

V ods. 37 sa uvádza: Cieľom navrhovaného referenda (alebo prinajmenšom očakávaním, ktoré od neho organizátori a podporujúca verejnosť majú), je zrušiť výsledok demokratických volieb do národnej rady konaných 29.februára 2020, v ktorom si občania (ľud) ustanovili volených zástupcov na nasledujúce štyri roky, teda do 29. februára 2024. Podľa platnej a účinnej ústavnej úpravy je výsledok demokratických volieb v zásade nezrušiteľný, pričom jedinou ústavne súladnou možnosťou na jeho spochybnenie a prípadné následné zrušenie je iniciovať konanie pred ústavným súdom, čo je prípustné len v extrémne krátkej lehote (počítanej na dni) od vyhlásenia výsledkov volieb a z veľmi obmedzených a pritom závažných dôvodov. Výsledok volieb je v demokracii teda (po dobu príslušného vopred ustanoveného volebného obdobia) zásadne nezmeniteľný a nezrušiteľný, avšak predmetom referenda o skrátení volebného obdobia národnej rady je vo svojej podstate zrušenie výsledkov ostatných volieb do národnej rady, o ktorých platnosti a demokratickom priebehu nikdy neboli relevantné pochybnosti.

Článok 40: Ak teda účelom navrhovaného referenda (alebo prinajmenšom očakávaním, ktoré od navrhovaného referenda jeho organizátori a podporujúca verejnosť majú), je zrušenie výsledku demokratických volieb do národnej rady konaných dňa 29. februára 2020, pričom toto referendum má vyvolať právne účinky, potom vzhľadom na judikatúru ústavného súdu citovanú v časti V.2 vyššie mám pochybnosti o tom, či navrhované referendum je v tomto ohľade v súlade s princípmi právneho štátu, atď. …

Pani ministerka spravodlivosti JUDr. Mária Kolíková už budúce rozhodnutie ústavného súdu Slovenskej republiky prejudikovala svojím vyjadrením: „Referendum o predčasných voľbách je protiústavné.“

A tak 600 tisíc občanov v postavení „podporujúcej verejnosti“ bude očakávať Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, či predmet referenda je alebo nie je v súlade s ústavou a v utorok budú občania sledovať, ako rozhodnú o doterajšej neprimeranej dĺžke trvania kolúznej väzby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.

Eva Zámocká