Bratislava 1. marca 2016 (HSP/Foto:HSP)

Jednou zo zaujímavých udalostí, ktoré sa prednedávnom odohrali a zostali mimo pozornosti našich médií, bolo rokovanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PZ RE). O čom rokovali europoslanci a čo to všetko znamená, vysvetľuje publicista Branislav Fábry

Dôležitosť tohto rokovania spočívala v tom, že Rada Európy stále menej a menej zohráva úlohu fóra pre diskusiu medzi Ruskom a EÚ. Ruská delegácia totiž opustila rokovanie tohto orgánu na celý rok 2016 a to kvôli pretrvávajúcej neochote západných poslancov vrátiť Rusku hlasovacie práva pre ruských poslancov.

Dôležitosť tohto kroku by mali pochopiť najmä západoeurópski politici, pretože práve prostredníctvom Rady Európy môže Západ vplývať na ruský právny systém oveľa intenzívnejšie než prostredníctvom ktorejkoľvek inej organizácie. Predovšetkým rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu môžu ovplyvňovať právny poriadok Ruska a to spôsobom, ktorý je pre EÚ skôr výhodný.

Rada Európy by podľa svojho štatútu mala byť organizáciou, ktorá združuje 47 európskych štátov s vyše 800 miliónmi obyvateľov a formuluje spoločné „európske hodnoty“. V tom spočíva jej potenciál. Tento potenciál však Rada Európy stráca najmä kvôli dvojitému metru a pocitu nadradenosti, ktorý západní politici a sudcovia neustále proti Rusku praktizujú. Neuvedomujú si, že bez zapojenia Ruska stratí Rada Európy svoj celoeurópsky charakter a zmení sa na trochu rozšírené fórum EÚ a jej asociovaných krajín.

Štrasburský súd a jeho vzťah k Rusku

Je naozaj veľmi zaujímavé, ako často sa Rada Európy zaoberá práve otázkami Ruska. Do Štrasburgu sa neustále obracia množstvo osôb z Ruska so sťažnosťami proti porušovaniu ľudských práv v Ruskej federácii a Rusko rozhodnutia zo Štrasburgu uznáva a vykonáva. Na súd sa obracajú hlavne tí Rusi, ktorých práva podľa dohovorov Rady Európy boli porušené a ktorým národné ruské súdy neposkytli dostatočnú ochranu. Treba jasne povedať, že situácia so statusom jednotlivca či ľudskými právami v Rusku dlhodobo nie je dobrá a ruské súdy často neboli schopné urobiť nápravu protiprávneho stavu. Štrasburgský súd tu mnohokrát zohral veľmi pozitívnu úlohu ochrancu ľudských práv.

Situáciu však nemožno vidieť iba čierno-bielo a treba oceniť aj mnohé kroky Ruska. Západ neustále vyčíta Rusku nedostatočné napĺňanie európskych štandardov v oblasti ľudských práv. Lenže v tejto situácii je fakt, že na Európsky súd do Štrasburgu sa môžu obracať tisíce ruských občanov, jasným dôkazom dobrej vôle Ruska vo vzťahu k „európskym štandardom ľudských práv”. Moskva túto svoju ochotu prejavilo aj tým, že nakoniec ratifikovala Protokol č. 14 k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, hoci voči nemu dlhodobo vyjadrovalo výhrady.

Rusko je pritom jednoznačne najväčším členským štátom Rady Európy a preto je pochopiteľné, že sa ním Rada Európy zaoberá veľmi často. Proti Rusku bolo na ESĽP v minulosti vznesených najviac sťažností, i keď treba dodať, že za rok 2014 bolo najviac sťažností voči Ukrajine (14 198). Druhý najvyšší počet sťažností za rok 2014 bol proti Rusku (8 952) a tretí proti Taliansku (5 476). Samozrejme, celkový počet sťažností nie je jediný relevantný údaj pre posúdenie situácie s ľudskými právami, posudzovať treba aj iné faktory, napr. štruktúru a prípustnosť sťažností. Predovšetkým však treba počet sťažností rozpočítavať na počet obyvateľov a tu je poradie krajín s najvyšším počtom sťažovateľov úplne iné. Na prvých miestach sa ocitajú Srbsko (3,90), Lichtenštajnsko (3,24) a Ukrajina (3,14). Pozri s. 173 výročnej správy Európskeho súdu pre ľudské práva za rok 2014.

Prípady Markin a Jukos

Žiaľ, postoje Ruska vo vzťahu k Štrasburgu neboli vždy správne pochopené. Ruskí sudcovia v minulosti opakovane prejavili rešpekt voči rozhodnutiam sudcov v Štrasburgu, opačne to ale neplatilo. Predovšetkým na Západe stále existuje určitá tendencia podceňovať význam ruského ústavného súdu ako nástroja ochrany ľudských práv v Rusku, hoci ten sa opakovane ukázal ako efektívny nástroj ochrany práv aj v prípade ruskej opozície. Rovnakým problém je i to, že na Západe sa automaticky očakáva, že ruský ústavný súd bude bez ohľadu na ruskú ústavu akceptovať nové “nadústavné” právo, vytvárané v Štrasburgu.

Nezhody medzi oboma súdmi sa prejavili už v prípade Konstantin Markin v. Russia (2010). Išlo o otázku rodovej rovnosti pre príslušníkov ruských ozbrojených síl. Sťažovateľ považoval za diskrimináciu odlišnú úpravu rodičovskej dovolenky príslušníkov ozbrojených síl rôznych pohlaví. Na ruskom Ústavnom súde neuspel, pretože čl. 38 ruskej ústavy zabezpečoval zvláštnu ochranu materstva a ústavný súd z toho vyvodil možnosť odlišnej zákonnej úpravy pre ženy a mužov. Naopak, ESĽP to považoval za diskrimináciu a sťažovateľovi priznal právo.

V danom prípade však problémom bolo aj to, že ESĽP označil časť ruskej ústavy za diskriminačnú a žiadal, aby sa v prípade Markin neaplikovala. Veľmi zle pôsobilo i to, že ESĽP označil rozhodnutie ÚS za politicky motivované. Takýto prístup považovali predseda ruského ÚS V. Zorkin či niektorí iní za neprimeraný zásah do ruskej ústavnosti a zvrchovanosti. Odlišné pohľady na problematiku rodovej rovnosti navyše nepovažovali hneď považovať za zlý úmysel. Od roku 2010 preto v Rusku prebiehala diskusia o tom, aký má byť vzťah medzi dohovormi Rady Európy, ruskou ústavou a ruskou suverenitou.

Napätie medzi ruským ústavným súdom a ESĽP sa však dramaticky zvýšilo najmä po rozhodnutí ESĽP vo veci OAO Neftyanaya Kompaniya Yukos v. Russia (2014). Išlo o rozhodnutie, ktorým Štrasburg priznal skupine okolo oligarchu M. Chodorkovského asi 1,9 miliárd eur. Postoj, ktorý prijal Štrasburg v tejto veci však možno označiť, za veľmi pochybný.

Voči rozhodnutiu sa dajú vzniesť viaceré výhrady a sudcovia, ktorí hlasovali proti rozhodnutiu, ich aj vzniesli pri svojich odlišných stanoviskách. Okrem iných vecí poukazovali na spôsob, akým sa Chodorkovský a spol. obohatili a na to, že z bezprávia nemôže vznikať právo. Tvrdili, že týmto rozhodnutím súd prekročil svoje oprávnenia z dohovorov a miesto odškodnenia sťažovateľa sa snažil trestať Rusko.

Už na prv pohľad je zrejmé, že v prípade Jukosu ide o omnoho viac než len o odškodnenie nejakých sťažovateľov: ide o otázku ústavného konsenzu v Rusku a štrasburgský súd sa tu postavil do úlohy akéhosi „odvolacieho orgánu“ pre oligarchov. Prípad Jukosu je pre Rusko dôležitý aj preto, lebo určuje, že privatizační zbohatlíci z 90-tych rokov nie sú viac nedotknuteľní. Riešenie otázky, kto v Rusku vládne – či štát alebo privatizační oligarchovia – by však malo byť primárne vecou ruského ústavného poriadku a nie štrasburskej judikatúry.

Expanzia rozhodovania Štrasburgu

Veľký problém ľudsko-právnej agendy Štrasburgu spočíva v tom, že pod problematiku ľudských práv sa dá ľahko zaradiť akákoľvek téma. Na každý spor možno napasovať nejaké ľudské právo, napr. právo na súkromný život alebo vlastnícke právo. Aj preto rozhodovacia činnosť ESĽP expanduje do najrôznejších oblastí. Vo vzťahu k Rusku sa však v poslednom čase ESĽP venuje dokonca aj takým témam ako ruský postup na Ukrajine, v Gruzínsku alebo vyšetrovanie Katyňskej masakry…

Na rozhodnutia o „separatizme“ sa síce ešte čaká, ale v prípade Katyne už ESĽP rozhodol – Janowiec and others v. Russia (2013). Na jednej strane uznal, že nemal právomoc o udalostiach v Katyni rozhodovať, lebo sa stali ešte pred vznikom dohovorov Rady Európy, kritizoval však ruské vyšetrovanie celého zločinu. Katynský masaker ako taký si určite zaslúži odsúdenie, lenže keď začne Štrasburg hodnotiť to, ako sa štáty vyšetrujú zločiny zo svojej minulosti, tak to môže viesť k dosť zaujímavým následkom pre súdne preskúmavanie minulosti. Väčšina štátov Európy totiž dostatočne neprešetrila ani svoju koloniálnu minulosť a už vôbec nie procesy s bosorkami zo stredoveku. Hoci zopár súdnych rehabilitácií bosoriek prebehlo, väčšina procesov s bosorkami čaká dodnes na prešetrenie…

Je zrejmé, že i v prípade posudzovania „separatizmu“ na Ukrajine alebo v Gruzínsku môže ísť o „sudcovský aktivizmus“ ESĽP, ktorý prekročí problematiku ľudských práv na základe dohovorov Rady Európy. Či už sťažnosti Ukrajiny alebo jednotlivcov (napr. N. Savčenková) by nemali byť dôvodom pre posudzovanie vecí, ktoré presiahnu rozsah dohovorov. Štrasburgský súd totiž už kvôli jeho aktivizmu kritizovali nielen v Rusku, ale aj vo viacerých krajinách západnej Európy. Nesúhlas vyjadril napr. predseda Belgického federálneho ústavného súdu. Ostrá kritika zaznela aj z V. Británie od sudcu Hoffmanna, ktorý je inak sudcom s veľmi širokým ponímaním ľudských práv.

Kreácia sudcov

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ESĽP vyjadruje názory dominujúce v právnych poriadkoch Západu. Dokonca možno konštatovať, že ESĽP predstavuje dôležitý ideologický nástroj západnej Európy a svoju ideológiu spája s ľudskými právami. Zďaleka nie všetky súdy vo svete však zdieľajú tieto postoje a pri mnohých témach zastáva ESĽP postoje, ktoré odporujú predstavám väčšiny sveta. Známym príkladom je otázka trestu smrti, pri ktorej sa postoje mnohých krajín, vrátane USA, líšia od postojov ESĽP zásadným spôsobom. Vo vzťahu k Rusku sú dlhodobo vážnym problémom otázky rodovej rovnosti, práv LGBT, ale i vlastníckeho práva. Ruský ústavný súd a ESĽP tu zaujímajú dosť odlišné stanoviská.

Jedným z dôvodov tohto nerovnakého prístupu je aj spôsob kreácie štrasburského súdu. Počet sudcov sa neodvodzuje podľa počtu obyvateľov danej krajiny, ale každého jedného člena Rady Európy zastupuje jeden sudca. Teda jeden sudca pre Rusko, rovnako ako jeden sudca pre Lichtenštajnsko, Monaco, Andorru alebo San Marino. Sudcovia z týchto malých štátov pritom často študovali a pôsobili vo väčších krajinách EÚ a vo svojich rozhodnutiach tak presadzujú západné predstavy o ľudských právach. Už kvôli týmto malým daňovým rajom sú postoje západnej Európy v rozhodovaní ESĽP zastúpené silnejšie než ruské postoje.

Veľkým problémom je aj to, ako sa jednotliví sudcovia vyberajú. Každý štát môže oficiálne nominovať troch kandidátov, z ktorých potom PZ RE zvolí jedného sudcu. Možnosti štátu sú však len obmedzené, pretože z trojice kandidátov nemusí byť zvolený nikto. Potom štát predkladá kandidátov dovtedy, kým sa nenájde “ten správny” kandidát.  Samozrejme, väčšina poslancov PZ RE vôbec netuší a ani nemôže tušiť, či pre nich neznámi kandidáti za Andorru alebo Slovensko sú tí vhodní a tak iba potvrdzujú predstavu výboru, ktorý kandidátov pred hlasovaním vypočúva. Práve tu sa fakticky rozhodne o osude kandidátov. Lenže tu vznikajú otázky, či príslušný výbor naozaj posudzuje viac odbornú a morálnu kvalitu kandidátov alebo skôr ich ideologické predstavy. Aj Slovensko má skúsenosť, že boli odmietnutí odborne veľmi kvalitní kandidáti.

Vzhľadom na všetky uvedené pretrvávajúce problémy nebolo príliš veľkým prekvapením, že otázku rozporov medzi  ESĽP a ruskou ústavou vyriešil ruský Ústavný súd, keď v júli 2015 deklaroval, že rozhodnutia ESĽP možno aplikovať len vtedy, ak neodporujú základným princípom ruskej ústavy. Napriek tomu, že v západných médiách sa objavila ostrá kritika tohto rozhodnutia, schválenie nadradenosti ruskej ústavy nie je až tak problematický krok a podobný postoj k svojej ústave zaujíma množstvo krajín sveta.

Parlamentné zhromaždenie a jeho selektívne sankcie

ESĽP však nie je jediným orgánom, kde sú sú hlasovacie pomery pre Rusko nevýhodné. Ďalším takýmto orgánom je PZ RE, kde z 318 poslancov nominuje Rusko iba 18, teda presne toľko, koľko Francúzsko alebo Taliansko. Hoci Rusko má oveľa viac obyvateľov než obe krajiny dokopy. Naopak, Ukrajina má iba 12 poslancov, hoci má skoro tri štvrtiny talianskej populácie…  Zaujímavý je aj ten fakt, že i najmenšie štáty ako Monaco, San Marino či Andorra majú po dvoch poslancov. Na jedného monackého poslanca tak pripadá asi 16 000 obyvateľov, hoci na jedného ruského poslanca až 8 miliónov. Váha jedného monackého občana je tak 500-krát väčšia než váha jedného ruského občana.

PZ RE však túto marginalizáciu Ruska ešte ďalej zhoršilo. Je známe, že v apríli 2014 sa západné štáty, majúce v PZ RE obrovskú väčšinu hlasov, rozhodli kvôli udalostiam na Kryme pozbaviť hlasovacieho práva ruských poslancov PZ RE. Tento stav trval po zvyšok roku 2014, i po celé obdobie roku 2015 a je až podivuhodné, že Rusko ako umiernene na to ruská delegácia reagovala. Hlavnou odpoveďou ruskej delegácie bola neúčasť na rokovaniach, kde nemôžu hlasovať a aj v januári 2016 ruská delegácia rozhodla, že sa nebude zúčastňovať na rokovaniach PZ RE v tomto roku.

Kvôli pokračujúcim sankciám dospela Moskva k záveru, že Rada Európy sa stala nástrojom na presadzovanie vôle západných veľmocí a voči Rusku postupuje diskriminačne. Odňatie hlasovacích práv kvôli Krymu by bolo snáď akceptovateľné, keby PZ RE obdobne postupovalo aj  prípadoch iných okupácií zo strany svojich členov, to sa však nestalo. Rusko pritom nebolo prvým členom RE, ktorý by sa dopustil porušenia medzinárodného práva. Je dobre známe, že mnohí členovia RE sa zúčastnili agresií v Iraku, Juhoslávii alebo v iných štátoch. Navyše, členom RE je dokonca aj Turecko, ktoré stále okupuje územie iného členského štátu RE – Cypru. Tieto fakty však neviedli k tomu, že by PZ RE dotyčným krajinám odňalo hlasovacie právo.

Žiaľ, selektívne uplatňovanie sankcií nie je v Rade Európy ničím novým a voči Rusku sa uskutočňovalo častejšie. Ruská delegácia v PZ RE bola rozhodnutím väčšiny západných štátov pozbavená hlasovacieho práva už aj v roku 2000 a to kvôli konfliktu v Čečensku. Hoci voči Turecku sa kvôli boju proti Kurdom vo východnej Anatólii, ktorý s určitými prestávkami prebieha už desaťročia, nikdy podobne nepostupovalo.

Partnerský vzťah alebo nátlak?

Západní politici by si mali uvedomiť, že ak sa usilujú predpisovať Rusku štandardy pre ľudské práva alebo posudzovať spravodlivosť jeho konania, tak by mali postupovať principiálnejšie a spravodlivejšie. Nemôžu druhým vyčítať konanie, ktoré sami často praktikujú (napr. okupácia cudzieho územia).

Taktiež nemožno žiadať od Rusov, aby títo akceptovali stav, pri ktorom sa nemôžu zúčastňovať rozhodovania o zložení štrasburského súdu a súčasne sa takémuto súdu majú bezo zvyšku podriaďovať. Pre Rusko z členstva v Rade Európy nevyplývajú nijaké mimoriadne výhody a ak mu Západ odníme ešte i to málo práv, ktoré sa mu tam dostáva, tak to bude iba kontraproduktívne. Hlavne pre Západ…

Predstava, že Rusko zmení svoju politiku kvôli odňatiu hlasovacích práv v Rade Európy, je smiešna. Veď ani ekonomické sankcie EÚ ku kapitulácii Ruska v otázke Krymu neviedli, skôr naopak. Tlak na Rusko v Rade Európy však môže mať úplne opačné následky než si predstavuje EÚ. Rusko by nakoniec mohlo Radu Európy úplne opustiť a odňať štrasburskému súdu právo posudzovať prípady z Ruska. Je zrejmé, že toto by bolo pre Západ Pyrrhovo víťazstvo…

Branislav Fábry