Sto rokov po rozpade Rakúsko-Uhorska hľadajú stredoeurópske krajiny k sebe opäť cestu. Môže mať regionálny zväzok znovu perspektívu?

Bratislava 2. novembra 2018 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Stredoeurópske krajiny, sto rokov po rozpade rakúsko-uhorského žalára národov už plne samostatné a emancipované, si začínajú byť blízke azda ako nikdy predtým. Začínajú hľadať, čo ich spája a zisťovať, že lepších partnerov ako svojich súrodencov a susedov ťažko nájdu medzi veľmocami. Dá sa niečo urobiť s takýmto potenciálom?

Pred pár týždňami sa stretli ministri vnútra krajín V4 a dohodli sa, že odteraz pri akomkoľvek nariadení Európskej komisie sa budú najprv radiť spolu a pokúsia sa nájsť spoločný postup voči komisii. Podobné stretnutia mali aj ministri iných rezortov a zisťujú, že ich spoločné regionálne záujmy sú im často oveľa bližšie než záujmy EÚ – čo je len iný názov pre záujmy mocných západoeurópskych krajín, ktorým vlastne vždy ide iba o ich vlastné geopolitické ciele, čiže o takú či onakú formu kolonizovania.

A preto sa niektorí ľudia pýtajú: čo keby stredná Európa vytvorila akúsi formu koalície, konfederácie, či iného vhodného, voľného ale akcieschopného zväzku, schopného byť v Európe mocným hráčom, ktorého „tí veľkí“ už nebudú mať iba za fackovacieho panáka? Dvoch poslancov Národnej rady, ktorí prináležia k opačným táborom v rámci názorového spektra, sme sa spýtali, aký je ich názor na to.

Hlavné správy: Je to sto rokov od čias, keď sa rozpadla Rakúsko-Uhorská monarchia a vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov. Bilancuje sa. Ako hodnotíte to, čo sa pred sto rokmi stalo, z hľadiska dopadu na dnešok?

Poslanec NR SR Miroslav Sopko (OĽaNO): „Rozpad Rakúsko-Uhorska vyplynul z výsledkov prvej svetovej vojny a vtedajší predstavitelia slovenského národa jednoznačne deklarovali to, že sa treba rozísť s Maďarmi a treba ísť do spoločného štátu s Čechmi. Ako sa ukázalo, slovenskému národu to pomohlo, pretože žiaľ, maďarizácia v tom čase bola v plnom prúde, viď Apponyiho zákony v školstve a ďalšie veci, ktoré sa diali, a o ktorých historici píšu. Takže myslím si, že táto historická skúsenosť pomohla aj pri vytvorení slovenského národa v tej podobe, ako ho poznáme.“

Poslanec NR SR Milan Mazurek (ĽSNS): „My vnímame tak trochu s obavou tie obrovské oslavy výročia vzniku Československa. Slovensko vynaložilo osem či viac miliónov eur len na oslavy výročia štátu, ktorý nemal s dnešnou Slovenskou republikou nič spoločné. Keď si vezmeme, že je to štát, ktorý niekoľko rokov väznil otca slovenského národa Andreja Hlinku, presne toho Hlinku, ktorý má bustu vo vestibule Národnej rady, je naozaj bizarné, že Národná rada vyčlenila také obrovské prostriedky na oslavy výročia vzniku tohto štátu. Naviac, ak hlavnými propagátormi tých osláv sú ľudia, ktorí Andrejovi Hlinkovi ani na meno nevedia prísť. Je to celé prinajmenšom zvláštne.“

V poslednom období krajiny stredoeurópskeho regiónu opäť začínajú držať v niektorých otázkach spolu, napríklad pokiaľ ide o migráciu. Akú perspektívu vidíte pre možnosť opätovného užšieho spojenia týchto krajín, než len v rámci EÚ?

Miroslav Sopko: „V prvom rade má budúcnosť spoločná celoeurópska únia, pretože netreba zabúdať na to, aké je súčasné rozloženie síl vo svete. Európa, kým drží a ťahá za jeden povraz, je silným partnerom a dokáže presadzovať svoje ciele aj v celosvetovom meradle.“

Milan Mazurek: „Ťažko sa vyjadrovať k takým dávnovekým témam a ťažko povedať, či sa tu buduje nejaký nový blok, ktorý by pripomínal Rakúsko-Uhorsko, ale treba povedať, že Rakúsko-Uhorsko ako štát bolo absolútne nefunkčné, čo sa prejavovalo najvypuklejšie v posledných rokoch jeho existencie. Jednoducho, to takto nemôže fungovať, že pod jednou centralistickou vládou bude toľko rôznych národností, národov, náboženských konfesií. To nikdy fungovať nebude, veď to vidíme aj dnes v Európskej únii, ako sa všetci navzájom hádajú.“

Ivan Lehotský