Štefan Paulov: Slovenský „deep state“ alebo československý Kubo

Nitra 8. septembra 2018 (HSP/Foto: Facebook Š. Paulov)

Po nástupe prezidenta Trumpa v USA sa začal v našich médiách frekventovane objavovať pomerne nový termín “deep state”, hlboký štát.  Položil som si preto otázku, či existuje aj v Slovenskej republike “deep state”.

Pre potreby tohto článku za “deep state” pokladám vysokú štátnu byrokraciu: Zamestnancov ministerstiev, centrálnych  štátnych orgánov, centrálnych kultúrnych, školských, športových  a vedeckých ustanovizní, štátnej televízie a rozhlasu a iné mienkotvorné médiá, tvoriace hlavný informačný prúd, tzv. mainstream. Tiež vysokých predstaviteľov ozbrojených zložiek: armády, polície, tajných služieb.

Mimoriadne pevnou súčasťou “deep state” v monarchiách je šľachtická aristokracia. Masaryk a ľudia okolo neho si tento fakt určite uvedomovali, aj keď to ináč nazývali, preto po vzniku Č-SR medzi prvé rozhodnutia novej štátnej moci bolo zrušenie šľachtických titulov a šľachtických výsad.  Tým došlo po  zániku Rakúsko-Uhorska aj k zániku jeho personálneho “deep state” na našom území.

Nový štát  si postupne  vybudoval svoj štátny aparát, svoj “deep state”. Veľmi účinne tomu pomáhalo aj vytváranie ikony z prezidenta “tatíčka” Masaryka. Československý štát si vytvoril svoj československý deep state. Práve v ňom sa vygenerovala politika pragocentrizmu, ktorá bola jedna z príčin kolapsu štátu a jeho zániku. Ako poslanec bývalého federálneho zhromaždenia ČSFR som mal možnosť spoznať ju z blízka. Po zániku ČSFR sa so vznikom Českej republiky pražský – československý deep state zmenil  bez bolesti v priebehu dňa na český deep state.

Ako to bolo po vzniku SR? Naša nežná revolúcia, aj nežný vznik štátu znamenali, že u nás ani pád totalitného režimu, ani vznik nového štátu neviedli k masívnej výmene štátneho aparátu. Slovenská republika štartovala 1.1.1993 s predrevolučnou štátnou byrokraciou, odkojenou na federálnom mlieku. Slovenská republika štartovala s bratislavským československým deep state, ktorý sa plynule personálne recykluje a nedovoľuje vznik skutočného slovenského deep state. Slovenský deep state neexistuje, na jeho vybudovanie nemala dostatok prezieravosti a chuti ani jedna doterajšia slovenská vláda. Slovenský deep state je stále československý a tento fakt pokladám za fundamentálny vnútropolitický problém, ako jeden zo zdrojov súčasnej vnútroštátnej morálno-etickej a politickej krízy.

V existencii bratislavského čechoslovakistického deep state hľadajte odpoveď na otázku, prečo na Slovensku je prakticky zakázané prídavné meno  “slovenský”, nič na Slovensku nesmie byť slovenské. Nie je slovenská televízia, slovenský rozhlas, slovenské železnice, slovenská armáda, slovenská národná banka, slovenská národná rada, slovenskí športovci, nič, dokonca ani dlh, aj o tom RTVS hovorí ako o dlhu Slovenska a nie o slovenskom dlhu! V médiách sa používa iba geografický pojem Slovensko, politický názov Slovenská republika je v médiách rarita. Pritom prídavné meno “československý” frčí jedna radosť, a dôsledne vždy bez pomlčky a s malým s”!

Najhoršia situácia je v oblasti umenia a médií. Je hanebné a podľa mňa protizákonné, že pomaly polovica Rádiožurnálu v slovenskom rozhlase je česká: českí komentátori, českí korešpodenti, českí politológovia, českí analytici, českí historici. Nielenže slovenský rozhlas nevie v štátnom jazyku zabezpečiť ani spravodajstvo, ale oveľa závažnejšie je, že nám tým podsúva české videnie reálií, ktoré sú pre nás často kontraproduktívne. Ako je možné, že napríklad udalosti zo 14. marca 1939 nám v rádiožurnále donekonečna vysvetľovali pražskí historici a komentátori? Vyzývam pána Rezníka, aby zabezpečil vysielanie spravodajstva v RTVS v štátnom jazyku, tak ako mu prikazuje zákon!

Koľko máme československých súťaží: Československá superstar, Československo má talent, atď atď. Aj tohtoročné oslavy SNP v Banskej Bystrici nám pripravili také pekné, československé. Všetci ocenení povstaleckí generáli boli československí, spolupracovali s Benešovou vládou v Londýne, prítomná bola československá obec legionárska, pesnička Marty Kubišovej, z ktorej chceli spraviť čerešničku na torte, ale zmenila sa skôr na kyslú uhorku. Všimnite si, že bez českej barličky už nie je prakticky žiadna umelecká, či zábavná televízna relácia. České zostarnuté hviezdy donekonečna napľňajú trináste komnaty a podobné relácie.

Dych mi vzala reklama, na ktorú som nedávno narazil: Pozvánka na predstavenie muzikálu KUBO, ktorý vraj bude československý! Chudák Jozef Hollý, chudák Jozef Króner, už ani len ten Kubo nesmie byť slovenský, ale iba československý a dôsledne, bez pomlčky v strede a s malým “s”. Československý KUBO je asi ozaj kultúrne dno.

Väčšina tvorcov si naivne namýšľa, že až účasť českého účinkujúceho dodá ich programu, či relácie  “glanc”, kvalitu a úspech.  Čechoslovakistický marazmus slovenskej kultúry je skutočnou katastrofou. Čechoslovakisti zo sféry umenia a médií sú oloveným jadrom bratislavskej kaviarne, ktorej sila sa znásobuje čechoslovakizmom bratislavského deep state. Svoju silu demonštrovali slovenskej verejnosti a politikom likvidáciou Pavla Pašku, bývalého predsedu NRSR a podpredsedu Smeru. Pavol Paška nebol odstránený kvôli kúpe nejakého CT prístroja, ktorý vlastne ani nebol kúpený.

Spomeňte si, s akou pompou Pavol Paška a Róbert Fico odhaľovali jazdeckú sochu Svätopluka na bratislavskom hrade v priamom televíznom prenose! A akú vlnu doslova živočíšnej nenávisti táto socha vyvolala v radoch bratislavskej kaviarne a bratislavského deep state! Pretože každý suverénny štát má jazdeckú sochu svojho historického hrdinu, v každom európskom hlavnom meste vodia turistov k jazdeckej soche svojho velikána! Až inštaláciou tejto jazdeckej sochy sme sa zaradili na úroveň iných pyšných, sebavedomých štátotvorných národov Európy. Gestá a symboly v majú v politike ďalekosiahly význam a jazdecká socha panovníka je symbolom národnej a štátnej suverenity. Táto socha je zhmotneným dôkazom, že Slováci majú svoju politickú históriu. Toto je ideová pointa tej sochy a toto bol hlboký národnoemancipačný akt Pavla Pašku. A preto aj vyvolala toľko nenávisti. Koľko námahy nás stálo, aby sme sochu Svätopluka na jej pôvodnom mieste ubránili! Ako proti nej bojoval napríklad pán Bugár, spomínate si pán Danko? Sochu sa odstrániť nepodarilo, tak odstránili jej iniciátora a otca myšlienky. Piešťanské CT bola len formálna zámienka. Všetci poslanci a predstavitelia Smeru pochopili, že politická likvidácia Pavla Pašku bola pomstou za inštaláciu Svätopluka a že byť proslovenský sa v Bratislave neoplatí. Odvtedy ani jeden poslanec, či funkcionár Smeru nezaujal v ničom skutočne vlastenecký, proslovenský postoj. A odvtedy je čechoslovakizmus reálnou vnútroštátnou politikou Smeru. Implantoval ho aj do politiky súčasnej koalície. Bugárovmu Mostu na tom nezáleží a Dankova SNS sa zmenila na beztvarú amébu.

Substrátom bratislavského čechoslovakizmu ale nie je nekritický obdiv všetkého českého. Jeho skutočným substrátom je antislovakizmus. Prejavuje sa nielen rozličnými výrokmi Hríba, Havrana a im podobných, ale napríklad aj tým, že žiadny zákon slovenskej legislatívy nie je tak celoplošne, ostentatívne a arogantne ignorovaný, ako zákon o štátom jazyku, známy ako “jazykový zákon”, príkladov sú tisíce! A aj to je jeden zo zdrojov súčasnej morálno-etickej spoločenskej krízy. Pretože občan sa pýta, prečo má dodržiavať stavebný zákon, daňové zákony, alebo dopravnú vyhlášku, keď vláda, predstavitelia parlamentu a verejnoprávne médiá ignorujú  jazykový zákon? Veď legislatíva môže fungovať len ako celok a dodržiavať by sa mali rovnako všetky zákony! Alebo nie? Môžeme si vyberať, ktoré dodržiavať chceme a ktoré nie?  Vo vzťahu k jazykovému zákonu to tak vyzerá celkom určite.

Maďarské etnické strany pri každučkých voľbách teatrálne porušujú jazykový zákon. Nerozpútate kvôli tomu peklo, pán generálny prokurátor? Čechoslovakistický antislovakizmus je príčinou niektorých, zdanlivo nepochopiteľných, postupov silových zložiek. Pre harmonický život a existenciu slovenského verejno-politického priestoru je nevyhnutná náprava tohto stavu, čo však už bude zásadnou úlohou budúcej vlády, pretože súčasná vláda v tom zlyháva a čechoslovakistickému tlaku viac-menej bez odporu podlieha.

A na záver už len upozornenie pre československých Kubov: Všetci, ktorí sa chystajú oslavovať 28.10. 2018 sté výročie založenie Československa, sa mýlia. Dňa 28.10.1918 totiž vzniklo Česko-Slovensko. Na Československo ho zmenila až ústava z 29.2.1920, ktorá takto zmenila názov štátu a ktorej preambula začína vetou: My národ československý. Napríklad jeden z najzákladnejších dokumentov, na ktorých stála a stále stojí naša minulá aj dnešná štátnosť, Trianonská mierová zmluva zo 4.6.1920 na strane 7 vo francúzskom origináli uvádza: Le president de la Republique Tchéco-Slovaque, tiež v článku 27 na strane 20 je názov štátu de Tchéco-Slovaque, ale najmä článok 74 na strane 41, v ktorom sa Maďarsko zaväzuje, že uznáva hranice európskych štátov, sa píše o l´État tcheco-slovaque. Názov štátu s pomlčkou bol aj medzinárodne akceptovaný.

MUDr. Štefan Paulov