Poukážme najprv na slona v miestnosti: veriaci to majú v Európe čoraz ťažšie. Práve tento týždeň sme sa dozvedeli, že fínske úrady dospeli k záveru, že spievať na školách o Bohu môže byť za istých okolností „diskriminačné.” Rodičia jedného dieťaťa sa totiž ozvali, že bolo súčasťou spoločného spievania o Bohu bez ich vedomia. Keby vraj vedeli, že na školskej oslave odznie aj náboženská pieseň, svoje dieťa by tam neposlali.

Fínsko takto nadviazalo na nepeknú tradíciu šikanovania konzervatívcov, veď v marci zasa odsúdili jednu poslankyňu aj s tamojším biskupom na finančný trest za to, že vydali brožúrku o homosexualite, ktorá vraj spadá pod hate speech, teda nenávistnú rétoriku.

Tým sa otvára nielen dialóg o údajne garantovanej slobode slova, ale aj otázka, či nesledujeme veľkú záverečnú bitku sekulárneho sveta proti ľuďom, ktorí ešte stále odvážne stavajú svoje názory na osobnom vierovyznaní. Za to by predsa nemal byť nikto perzekuovaný.

A do tejto atmosféry prichádza pápežské posolstvo svetu…

Je to prvá encyklika – teda významný druh obežníka – súčasnej hlavy cirkvi, a nesie podnadpis O ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie (zverejnená bola 25. mája). Text obsahuje päť kapitol/tematických celkov, v ktorých z pohľadu priorít Leva XIV čítame o cirkevnej sociálnej doktríne, dynamickému prístupu k Evanjeliu, otázkach technológií, vojny, mieru, a hodnoty ľudskej bytosti (to je zvlášť aktuálne v dobách volajúcich po prekračovaní ľudských limitov pomocou technologických „vylepšení” – transhumanizmus, posthumanizmus).

Predpokladám, že posolstvo sa bude šíriť len na konzervatívnej časti internetu – v dominantných médiách z neho neostane viac, než „poznámka pod čiarou”, aby sa nepovedalo, že sa neinformovalo. Povinná jazda dominantných médií (pritom tie internetové by si podobnú analýzu, ako je táto, priestorovo mohli dovoliť).

Pápežove slová v súčasnej dobe extrémneho zbrojenia, aké tu nebolo od čias Studenej vojny, majú zásadný význam

Iste, špecificky náboženské otázky tvoria významnú časť dokumentu (kapitoly Dynamické myslenie verné Evanjeliu, Základy princípy sociálnej náuky cirkvi), lenže sú tu prítomné aj myšlienky týkajúce sa nás všetkých, vrátane ateistov. Lev sa totiž venuje otázkam vojny, mieru, dôstojnosti, i podstaty ľudského Bytie v časoch, ktoré definuje využívanie umelej inteligencie (kapitoly Technológie a dominancia, Ochrana ľudskosti v časoch premeny, Kultúra moci a civilizácia lásky). K ústredným posolstvám textu patrí výzva ostať človekom, budovať spoločné dobro, a vyhýbať sa falošnému božstvu profitu na úkor slabších.

Hlava cirkvi okrem iného upozorňuje, že technologický progres aj s jeho ekonomickým prínosom bude bez morálneho a sociálneho progresu nakoniec stáť proti ľudstvu. AI považuje za „cenný nástroj, ktorý vyžaduje ostražitosť”, aj vzhľadom na poznatok, že vývoj týchto prostriedkov je v rukách konkrétnych ľudí, skupín a spoločností. Hrozí preto tendencia, že AI bude prehlbovať rozdiely a zvyšovať moc tých, ktorí patria k ekonomickým či vládnucim elitám; mal by preto fungovať etický kódex, ktorý by ľudstvo chránil pred zneužívaním AI napríklad v ekonomickej súťaži, ako aj vo vojenskom ťažení (tzv. „odzbrojiť” AI).

Prosociálne, pacifisticky

V časoch tejto spoločenskej transformácie považuje pápež za dôležité chrániť konkrétne ľudské hodnoty – „pravdu, prácu a slobodu.” Nabáda na opatrnosť pri komunikácii („ekologická komunikácia”) prostredníctvom digitálnych technológií s tým, že nemajú byť ani démonizované, ale ani idealizované. Obracia sa aj na novinárov, ktorých úlohu pri odkrývaní nespravodlivosti vo svete si zvlášť cení.

Po ďalšie, rodina, školstvo a dôstojnosť ľudskej práce: Pápež hovorí o potrebe prelomiť okovy novodobého otroctva, za ktoré považuje napríklad obchod s ľuďmi alebo vykorisťovanie lacnej pracovnej sily pri ťažbe nerastných surovín – o prerozdeľovaní investícií alebo liečiv rozhodujú mocní tohto sveta, takže namiesto post-kolonializmu sa môžeme vrátiť do koloniálnych čias, len v inom obale…

Súvisí s tým aj poukázanie na to, že samotná hodnota HDP ešte nie je určujúca pre skutočnú kvalitu života v tej ktorej krajine. Rozdiel medzi úzkou vrstvou bohatých a masou chudobných môže byť veľký aj pri vysokom HDP (nezaručuje, že spoločnosť je spravodlivá). A osobné šťastie nie je garantované tým, koľko toho bolo v krajine vyrobené.

Na záver kapitola o vojne a mieri, takpovediac, kde Lev prichádza s ďalším veľkým výkričníkom pre ľudstvo. Kritizuje to, čo vníma ako momentálny trend, teda akúsi normalizáciu vojny ako nástroja k moci a zisku. Tento „nástroj medzinárodnej politiky”, ktorý slúži k dobru len a len zbrojárskym koncernom, treba jednoznačne odmietnuť.

Pápež zašiel až tam, že volá aj po prekonaní konceptu tzv. „spravodlivej vojny” od Sv. Augustína, ktorý za určitých okolností pripúšťa, že na vojenský konflikt môžu byť ospravedlniteľné dôvody (táto filozofia existuje v kresťanstve aj v islame). Toto je významný zdvihnutý prst a hlas (obávam sa, že volajúceho na púšti…), ktorý nám v dobe súčasných konfliktov (Irán, Donbas…) hovorí, aby sme zamrazili front a posadili sa späť k diplomatickým stolom. Tento hlas sa pritom netýka len kresťanov, ale všetkých ľudí.

Vypočuje ho niekto?