Liberálna demokracia sa rozpadá na všetkých frontoch

V Európe, najmä v jej severnej a západnej časti, prevláda všeobecný obraz, že tento kontinent je kolískou a epicentrom liberálnej demokracie. Tento sociálny, politický a ekonomický model spočíval na troch pilieroch: nezávislej justícii, parlamentnej demokracii a slobode prejavu, ako aj sociálnom štáte, ktorý obmedzoval ekonomickú stratifikáciu.

Podľa zakoreneného vnímania Európy tento model udržuje Európu v neustálom vývoji. Jej národy sa neustále posúvajú k vyššej úrovni sociálnej, kultúrnej a ekonomickej vyspelosti. Liberálna demokracia v skutočnosti vo svojej podstate sľubuje nekonečný pokrok.

Hoci je nepochybne pravda, že Európa je kolískou liberálnej demokracie, tvrdenie o nekonečnom pokroku je nepravdivé. Európa a jej sociálny model už tento sľub nenapĺňajú; jej tri piliere sa rozpadajú. Pred očami európskeho obyvateľstva, ktorého životy sú tým čoraz viac a negatívne ovplyvňované, sa odohráva trojstranná erózia civilizovaného života.

Európania sa pomaly prebúdzajú, hoci ide zatiaľ len o počiatočnú reakciu Doteraz obmedzovali vyjadrenie svojej nespokojnosti na volebné urny, ale ak bude socio-ekonomická erózia štátnych inštitúcií kontinentu pokračovať, táto reakcia môže nadobudnúť oveľa výraznejšie formy.

Medzitým európske politické vedenie naďalej koná, akoby nevidelo žiadne neduhy, nepočulo žiadny úpadok a necítilo žiadnu skazu. Je slepé voči civilizačnému úpadku, ktorý je viditeľný vo všetkých troch pilieroch liberálnej demokracie.

Úpadok prvého piliera, teda nezávislej justície, sa stal žalostne zreteľným. Existuje množstvo príkladov toho, ako nezávislá justícia v Európe postupne zaniká, avšak jej erózia sa neobmedzuje len na súdy. Strata nestrannosti zasiahla aj do hĺbky radov orgánov činných v trestnom konaní.

Druhý pilier liberálnej demokracie, parlamentný systém so slobodou prejavu a nestrannými voľbami, sa tiež zhoršuje. Keďže ľudia protestujú proti neudržateľnej imigračnej politike tým, že volia národno-konzervatívne strany, údajne demokratické vládne inštitúcie reagovali vytvorením „frankensteinovských“ koalícií, aby tieto strany udržali mimo moci.

Zánik slobody prejavu je ďalšou obeťou na oltári boja elity o ochranu svojej demokracie pred hlasom ľudu.

Stále viac Európanov si uvedomuje zhoršovanie stavu týchto dvoch prvých pilierov, avšak práve rozpad tretieho piliera bude pravdepodobne najsilnejším katalyzátorom reakcie verejnosti na stratu slobody, prosperity a mieru. Tým tretím pilierom je sociálny štát: sľub všetkým občanom, že bez ohľadu na ich súčasné alebo budúce ekonomické pomery im štát vždy poskytne komplexnú bezpečnostnú sieť a – čo je ešte dôležitejšie – pozdvihne ľudí s nízkymi príjmami na vyššiu úroveň, než by si mohli dovoliť sami.

Vysoká miera ekonomickej rovnosti by zaručila sociálnu a politickú umiernenosť. Nároky financované z daní by všetkým zabezpečili životný štýl strednej triedy, v ktorom by drvivá väčšina mala viac čo stratiť než získať z radikálnych politických prevratov. Práve toto spojenie ekonomickej stability a politického pokoja malo byť víťaznou formulou liberálnej demokracie.

Existujú dva problémy

Prvým problémom bol sklon k pestovaniu arogancie medzi politickou elitou. Od 60. rokov 20. storočia, približne po jednej generácii od začiatku liberálno-demokratického projektu, začali vlády západnej a severnej Európy sériu arogantných spoločenských experimentov; pod paľbu kritiky sa dostali inštitúcie kľúčové pre civilizáciu, ako sú cirkev a viera, rodina a výchova detí, ako aj demografická homogenita.

Počas poslednej tretiny 20. storočia experimentálna pýcha narušila jadrovú rodinu a otvorila Európu imigrácii nespočetného množstva ľudí z kultúrne, nábožensky a ekonomicky odlišného prostredia. Ako súčasť tohto prejavu arogancie začala elita prerábať prvé dva piliere liberálnej demokracie, aby posilnila experimentálny program. Rasové predsudky prenikli do súdnictva; prejavy kritizujúce tieto experimenty boli stigmatizované alebo dokonca zakázané ako „nenávistné prejavy“.

Druhý problém s liberálno-demokratickou formulou stability sa objavil nedávno. Od prelomu tisícročia sa ekonomiky západnej a severnej Európy pomaly prepadli do ekonomickej stagnácie. Najskôr dosiahli bod, keď už nedokázali udržať ročný reálny rast HDP na úrovni 3 %, čím stratili schopnosť trvalo zlepšovať svoju životnú úroveň. Potom klesli pod 2 % ročne, čo je úroveň, pod ktorou životná úroveň národa pomaly klesá.

Hoci sa to môže zdať ako technický problém s malým všeobecným významom, toto spomalenie hospodárskej aktivity má výbušné dôsledky, ak sa ignoruje. Švédsko bolo prvým príkladom už pred 35 rokmi; táto krajina sa z tej krízy nikdy skutočne nespamätala. Podobne aj Grécko natrvalo stratilo značnú časť prosperity, ktorú vybudovalo v čase, keď liberálno-demokratický model ešte fungoval.

Štrukturálna hospodárska stagnácia

Európa ako celok sa teraz nachádza v stave štrukturálnej hospodárskej stagnácie a jej dôsledky sú čoraz rozsiahlejšie. Imigranti, ktorých pracovná kvalifikácia je vo všeobecnosti hlboko pod úrovňou požiadaviek európskeho trhu práce, predstavujú neustále rastúce bremeno pre sociálny štát. Domáca mládež sa medzitým namiesto kariéry stretáva s nízko platenými, slepými uličkami. Hoci si uvedomujú, že v živote nedosahujú rovnaký finančný pokrok ako ich rodičia, zároveň čelia právnemu a politickému systému, ktorý ich označuje za rasistov len preto, že sú bieli.

V reakcii na to odmietajú politický mainstream a zdržujú sa reprodukcie, čím vysielajú mrazivý signál, že odmietajú zdediť svoj vlastný národ.

Bez produktívnych potomkov sa úpadok sociálneho štátu zrýchľuje. Pod tlakom štrukturálne nedostatočných daňových príjmov a nekonečných požiadaviek na sociálne dávky vlády čoraz častejšie porušujú sľuby o ekonomickej rovnosti – ústredný pilier liberálnej demokracie. So stratou tohto sľubu prichádza aj strata finančnej predvídateľnosti: čoraz viac ľudí sa stáva obeťou miznúcich sľubov sociálneho štátu o nároku na dávky.

Tí, ktorí celý život plánovali svoje financie na základe týchto sľubov financovaných z daní, teraz cítia, ako sa im pod nohami triasie liberálno-demokratická pôda.

Dedičstvo v podobe nehnuteľnosti bolo vždy základným pilierom stabilného medzigeneračného finančného pokroku. S vedomím, že sa môžu tešiť na toto dedičstvo a zároveň sa spoliehať na sociálny štát, mladšie generácie akceptujú vysoké dane a podľa toho plánujú svoje osobné financie.

Postupný sociálny a ekonomický pokrok je zakotvený v sľube liberálnej demokracie.

Pokiaľ ekonomika rastie ako súčasť širšieho sociálneho, kultúrneho a ekonomického pokroku, sociálny štát môže dodržiavať svoje sľuby. Keď tak robí, prijímame to tým, že hlasujeme, konáme a vyjadrujeme sa s mierou. Prispievame k stabilite, ktorú nám sľubujú inštitúcie liberálnej demokracie.

V súčasnosti sa európsky sociálny model vo veľkej miere vzďaľuje od svojich sľubov. V justícii, v parlamentnom systéme aj v sociálnom štáte. Kým ľudia reagujú, politické elity zostávajú v blaženej, dobrovoľnej nevedomosti. Ich odtrhnutosť od reality inšpiruje biblické analógie, ale zároveň vyvoláva obavy z toho, čo môže prísť.