V aktuálnom rozhovore pre Hlavné správy sme sa venovali dvom oblastiam. Aktuálnym súdnym sporom, ktoré zastupuje, a takisto jeho vlastnej kauze, v ktorej nedávno padol zatiaľ neprávoplatný, oslobodzujúci rozsudok.

Prvá téma je čerstvá. Deň pred rozhovorom vyniesol bratislavský okresný súd rozsudok v kauze, kde Lindtner zastupoval premiéra Roberta Fica v žalobe proti vydavateľstvu Ringier a šéfredaktorovi Aktualít, Petrovi Bárdymu. Jadrom sporu bolo použitie Ficovej podobizne na obale Bárdyho knihy bez vyžiadania súhlasu. „My sme nežiadali nič iné a nič viac, iba aby Ringier, ako vydavateľ tej knihy, rešpektoval práva iných. A jedným z tých práv je právo na podobizeň,” vysvetľuje Lindtner a odmieta mediálne interpretácie, podľa ktorých malo ísť o pokus umlčať slobodnú žurnalistiku.

Podstata žaloby bola podľa neho čisto majetkovoprávna. Fotografia vyhotovená pri parlamentnom vystúpení podlieha spravodajskej licencii v momente vzniku, no jej neskoršie použitie na komerčný produkt si už súhlas vyžaduje. Súd ale žalobu zamietol s odôvodnením, že použitie fotografie pokrýva súčasne umelecká aj spravodajská licencia. Lindtner s tým nesúhlasí: „Neviem si predstaviť, ako môže pokrývať umelecká licencia fotografiu na obale knihy, pretože umeleckou licenciou je niečo, čo má umeleckú hodnotu.” Rovnako spochybňuje aplikáciu spravodajskej licencie, pretože tá musí byť podľa ustálenej judikatúry bezprostredná, a viazaná na konkrétnu aktuálnu udalosť. Nie na knihu vydanú s odstupom niekoľkých rokov. Lindtner avizuje odvolanie sa voči rozsudku v časti, ktorá sa týka vydavateľstva Ringier. Druhá žaloba na Bárdyho bola medzitým vzatá späť, keďže obe strany – Bárdy aj Ringier – pred súdom vypovedali, že samotný autor sa na výbere obálky nijak nepodieľal.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Súbežne s prehrou v kauze Fico ale Lindtner zaznamenal ten istý deň úspech v inej veci. Zastupuje totiž Filipa Sulíka, ktorému pred časom bratislavský mestský súd neodkladným opatrením zakázal zdieľať videá, v ktorých kritizoval novinára Šnídla. Krajský súd Bratislava toto opatrenie v trojčlennom senáte zrušil a prijal podľa Lindtnera zásadný záver: „Novinári nie sú osoby, ktoré sú vyňaté z možnosti ich kritizovať. A novinári tým, že majú vplyv na tvorbu verejnej mienky, a dokonca až politickým aktivizmom, sa v tom verejnom priestore prezentujú, musia znášať vyššiu mieru kritiky.” Je to právoplatné rozhodnutie a Lindtner verí, že môže byť inšpiratívne aj pre ďalších sudcov. Zároveň však s nádychom irónie dodáva, že sudkyne z tohto senátu už čelia kritike z Denníka N, ktorý rozhodnutie označil za nebezpečný precedens a útok na slobodu tlače, čo je presne ten mechanizmus, o ktorom celý čas hovorí.

Je to totiž kľúčová téma, ktorú Lindtner rozvíja v celom rozhovore – ako mediálny tlak ovplyvňuje rozhodovanie súdov. Sudkyňa, ktorá zamietla Ficovu žalobu, bola v istej časti mediálneho spektra oslavovaná ako hrdinka demokracie. Naopak, sudkyne, ktoré rozhodli v prospech Sulíka, sú okamžite pod paľbou. „Tu vidíme ten rozdiel,” konštatuje Lindtner. Podľa neho to nie je o nezávislosti súdnictva ako takého, ale o tom, v prospech koho sa rozhodlo. A táto asymetria je systémová. „Vieme na osemdesiat percent predpokladať, že pokiaľ konkrétny sudca dostane konkrétnu vec, aké bude to rozhodnutie,” hovorí bez okolkov. Nenaznačuje tým, že väčšina sudcov je zaujatá. Naopak, väčšina z nich má podľa neho skutočný nadhľad a ideológiu dáva bokom. Hovorí však o menšine, ktorá rozhoduje ideologicky, a práve tá je v citlivých veciach rozhodujúca. Tri atribúty, ktoré by mal mať každý sudca, definuje takto: „Osobnostná štruktúra, intelektuálna poctivosť a odvaha.”

Druhá, oveľa osobnejšia časť rozhovoru, sa týka Lindtnerovej vlastnej kauzy – policajných akcií Búrka a Víchrica, aj jeho sedemmesačného väzobného stíhania. Bol obvinený zo zasahovania do nezávislosti súdu a nepriamej korupcie. Prvostupňový súd ho pred niekoľkými týždňami oslobodil, no rozsudok ešte nie je právoplatný, pretože prokuratúra sa odvolala.

Lindtner zasadzuje svoju kauzu do širšieho kontextu. Roky 2020 – 2023 označuje za obdobie „právneho temna a absolútnej právnej anarchie”, počas ktorého špecializované trestné zložky podľa neho zneužívali trestné právo na likvidáciu konkrétnych subjektov. Deväť dní po voľbách, v roku 2023, boli zadržaní viacerí sudcovia, medzi nimi aj podpredsedníčka Najvyššieho súdu Urbancová, aj sám Lindtner, vtedy ako predseda okresného súdu. „To vyšle signál predovšetkým do sudcovskej obce: musíme si dávať pozor a musíme sa teraz postaviť na nejakú stranu,” opisuje logiku toho kroku.

Paralelu nachádza v Česku, kde v kauze Nečas a Nagyová narazili podobné snahy prokuratúry na súdy, ktoré účelové trestné stíhanie odmietli. „U nás v tomto zlyhali konkrétni sudcovia,” konštatuje Lindtner. Dobre namazaný stroj – vyšetrovateľ, prokurátor, sudca – fungoval podľa neho až na úroveň Najvyššieho súdu, kde špeciálny senát 5T v zložení Kliment, Štift a Hatala automaticky posväcoval väzobné rozhodnutia sudcov Buvalu, Hrubalu a Zaleskej. Práve cez tento senát prešli veci Molnára, Kováčika, vyšetrovateľa Kučerku, Denisy Cvikovej, Mareka Paru, a aj Lindtnera. Všetko to zastavil ho až Ústavný súd, ktorý v každom z týchto prípadov konštatoval porušenie ústavných práv.

Lindtner podrobne opisuje aj proces svojho vlastného zadržania. Keďže dvanásť rokov žije v Rakúsku, prvý pokus v marci 2020 vyústil do pomerne grotesknej scény. Operatívci prišli o piatej ráno zaklopať na dvere Lindtnerovho bytu, v ktorom ale býval jeho švagor a polícia o tom dlhodobo veľmi dobre vedela. Takisto nielen polícia, ale aj médiá dobre vedeli, kde Lindtner skutočne býva. „Aktuality mi pravidelne sledovali dom a fotili si moje deti,” hovorí. Pred druhým zadržaním v októbri ho sledovali priamo v Rakúsku, a to dokonca v rozpore s medzinárodným právom. Lindtner má na všetko fotografickú dokumentáciu. „Najprv sledovali moju ženu, ktorá išla kúpiť ráno pečivo deťom,” opisuje s odstupom. Keď sa za operatívcami sám rozbehol a začal ich fotiť, nasadili si kukly a na Fabii ušli do vedľajšej dediny.

Koordináciu celej akcie pritom na operatívnej úrovni zabezpečovali čurillovci, v ich interných prepisoch sa objavila veta: „Lindtner už je nažratý, zoberte ho.” O týždeň neskôr mu vyšetrovateľ zavolal – „príďte len prevziať uznesenie” – a hneď po príchode ho zatkli. A sudca Buvala už mal podľa Lindtnera pokyny pripravené vopred. Modus operandi bol jednoznačný – spolupracuješ, ideš domov, nespolupracuješ, dostaneš šesť mesiacov väzby. V prípade, že by na túto hru pristúpil a priznal sa k veciam, ktoré neboli pravdou, jeho výpoveď sa mala použiť na zdôveryhodnenie výpovede Sklenku. Pán Sklenka je pritom sudca, jediný kajúcnik v Lindtnerovej kauze, na ktorého výpovedi stojí celá obžaloba. Podozrivý je pritom on sám, z prijímania úplatku, ku ktorému sa priznal, Napriek tomu voči nemu šesť a pol roka nebolo vznesené obvinenie. „Čo je absolútne v rozpore so zákonom,” zdôrazňuje Lindtner.

Osobitnou kapitolou je to, čo Lindtner označuje za vedomý tlak na rodinu. „Toto tie zločinecké štruktúry špecializovaných zložiek mimoriadne intenzívne využívali, pretože vedeli, že iným spôsobom nevedia s vami pracovať. Iba tak, že vás začnú kvázi vydierať cez rodinu. A vedia, že máte – tak ako každý normálny duševne zdravý človek a otec – slabý článok vo svojich deťoch, ktoré milujete.” V čase druhého zadržania mali jeho deti päť a deväť rokov.

Obžaloba sa napokon rozpadla. Všetci vypočutí svedkovia, asi dvanásti, popreli, že by sa skutok, z ktorého bol Lindtner obvinený, mohol vôbec stať. Materiálne dôkazy v spise odporujú Sklenkovým výpovediam. A ani Threema – ktorú Lindtner považuje za nezákonný dôkaz získaný bez súdneho príkazu, v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ – neobsahuje ani jeden záznam, ktorý by ho usvedčoval. Naopak, obsahuje záznamy o tom, ako bol Sklenka sám korumpovaný. Pointu celého procesu priniesol paradoxne svedok obžaloby, Marian Kočner, ktorý pred súdom vypovedal, že mu Lindtner nikdy nič nevybavoval, a potvrdil časť Threemy, v ktorej Sklenka opisuje, ako sám preberal úplatok. „Tá obžaloba sa prakticky úplne rozpadla,” konštatuje Lindtner. Sudca špecializovaného trestného súdu si prečítal celý spis a za dva týždne ho oslobodil. „To bol jediný človek v celej tej sústave, ktorý si prvýkrát prečítal moje argumenty,” hovorí Lindtner. Dodáva, že to považuje za svetielko na konci tunela. A preto, že tento sudca išiel proti prúdu, je to o to cennejšie.

Prokuratúra sa napriek tomu odvolala. Lindtner cituje vetu z odvolania, ktorú označuje za symptomatickú pre celý myšlienkový svet Špeciálnej prokuratúry. Prokurátor tvrdí, že „vinu obžalovaného možno preukázať aj na základe jedného jediného dôkazu, ktorý je navyše pochybný.” Lindtner reaguje priamo: „Toto je myšlienkový svet, ktorý nie je potrebné ďalej právne komunikovať, pretože sa dostávame niekde buď do stredoveku, alebo do roku 1933, alebo do roku 1948.”

Do rovnakého rámca zapadá aj Lindtnerova reakcia na výrok bývalej ministerky spravodlivosti Kolíkovej, ktorá vyhlásila, že prezumpcia neviny sa na Slovensku nadužíva. „Prezumpcia neviny je ústavný princíp v každej civilizovanej spoločnosti. A keď politička, dokonca ministerka spravodlivosti, povie, že sa nadužíva, tak sa to nedá komentovať na úrovni právnej ani politickej. To sa dá komentovať iba na úrovni mentálnej.”

Rozhovor uzatvára téma, ktorá sa ako červená niť vinie celým jeho obsahom – nedôvera verejnosti v súdnu moc. Lindtner ju nepovažuje za iracionálnu. Právo je podľa neho len nadstavba hlbšieho zmyslu pre spravodlivosť, ktorý má každý človek. A keď sa toto právo stane nástrojom moci, ľudia to cítia. „Selektívne rozhodovanie necítia iba právne vzdelané osoby. Cítia ho bežní ľudia, ktorí majú zdravý sedliacky rozum.” A kým bude existovať asymetria v tom, koho súdy chránia a koho nie, táto nedôvera podľa neho nikam neodíde.

Oveľa viac sa dozviete vo videorozhovore s JUDr. Davidom Lindtnerom.