Môj profil 
Predplatné
Okrem Kanadskej slovenskej ligy v Kanade pôsobí aj Kanadský slovenský inštitút, s vami na čele. Čo sú jeho ciele?
„Náš mandát je len zachovávať históriu Slovákov v Kanade. Zbierame všetky dokumenty, platne, filmy, fotografie, knihy, a potom sa snažíme robiť výskumy, vydávať knihy, usporadúvať výstavy, a tam to končí. Pôvodne bol založený roku 1994/95 Maticou slovenskou, s federálnou pôsobnosťou. Lenže keď nie sú peniaze, nie je možné robiť, takže teraz pôsobíme len v Toronte a robíme dobrovoľne; v Kanade je všetko dobrovoľné.“
Čím sa Slováci v Kanade predovšetkým prezentujú?
„Usporadúvajú výstavy, potom sú tu divadlá, spevokoly, oslavy výročí, akým je povedzme jubileum založenia Kanady… Náš inštitút vydal knihu k 75. výročiu slovenského folklóru. V tomto roku Kanadská slovenská liga oslávi 85. výročie založenia…“
Aké divadelné inscenácie hrávajú Slováci v Kanade?
„Divadlo tam začalo zanikať po roku 1955 s nástupom televízie. Predtým sa, od roku 1930, hrali každý rok aspoň dve-tri predstavenia po slovensky. Nacvičovali ich viaceré organizácie. Teraz sa ešte ako-tak divadlo snaží robiť Dušan Tót, bývalý farár našej evanjelickej cirkvi v Toronte, ktorý je vlastne povolaním herec. Činí sa aj nové divadlo, t. j. Slováci, ktorí v deväťdesiatych rokoch 20. storočia prišli zo Slovenska. Nacvičia novú hru každé dva-tri roky, pokým česká komunita má divadlo stále.“
Kanadskí Česi sa viac starajú o svoj jazyk než tamojší Slováci…?
„Česi tam boli vždy bohatí; Slováci prišli chudobní…“
Nuž ale po toľkých desaťročiach vari len nezostali chudobní?
„Nie je všetko len v peniazoch. Čo si myslíte, prečo v 60. či 70. rokoch zaniklo divadlo v Silbaši, hoci tam počas nasledujúcich 30 rokov bolo lepšie než predtým? Prišla televízia a zabila divadlo aj tu, aj v Kanade.“
Spomenuli ste i slovenský folklór. Kto ho v Kanade pestuje?
„Slovenský folklór v Kanade ešte stále existuje, lebo neexistuje jazyková bariéra. Je pestrý, preto na rozdiel od divadla, je vítaný aj na oslavách kanadských, či na anglických festivaloch. Slovenský folklór pestujú súbory v Toronte, Montreale, Windsore a v Calgary. Keď si zaplatia, tak odchádzajú aj na Detvu.“
Ako sú organizované, ako sa financujú?
„Dnešné folklórne súbory fungujú na zásadách ochotníctva. Zaplatia si za výrobu krojov, zaplatia si choreografa, tiež prepravu na vystúpenia a fungujú – super. Z rozpočtu mesta, provincie ani štátu, pravdaže, nedostanú nič…“
Čo je Klub Vojvodina?
„Založili ho nadšenci z Vojvodiny, keď už trošku dozreli tí, ktorí mali trochu viac škôl. Zoskupili sme sa s ideou prezentovať slovenskú identitu vojvodinských Slovákov, ukázať naše tance, piesne a kroje, keďže máme iné dejiny ako Slováci zo Slovenska. Usporadúvali sme zábavy krojové a tortové, tiež zabíjačky, stretávali sme sa aspoň dvakrát v roku. To prekvitalo asi tak od roku 1986 po 2005, keď tí ľudia začali starnúť a vymierať a deti sa slovenským hodnotám nemali ako naučiť, keďže to kanadský štát ani materská krajina nepodporujú. Jediná akcia, ktorá sa ešte stále usporadúva každý rok, je slovenský piknik. Stretáva sa pri ňom 60 až 120 ľudí.“
Aká je jeho náplň?
„Piknik je výlet a obed v prírode. Problém je v tom, že ani jedna slovenská organizácia nevlastní žiaden pozemok, na ktorom by si ho urobili. V 70. rokoch si evanjelici kúpili kus pôdy s trávnikom, pomenovali ho Štefánik a tam sa stretávali. Lenže sa ukázalo, že treba veľa platiť za údržbu a dane, tak to po 5 až 6 rokoch predali. Katolíci mali rovnaký problém; jedine komunisti si ponechali dáku pôdu, keď sa rozpadli, tak tam torontská bunka zriadila Slovenské kultúrne centrum (teraz je to už súčasťou mesta). Raz do roka si to prenajímame za 500 dolárov na šesť hodín, koľko trvá piknik. Na úvod sa urobia bohoslužby, potom si ľudia berú jedlo, obedujeme, porozprávame sa, zaspievame si… Býva tam dobrá nálada. Kým na piknik prichádzalo 200 až 300 ľudí, tak býval aj folklórny súbor.“
Kedy sa vás dočkali zbierky, ktoré ste ako chlapec nechali v Silbaši?
„Nikdy. Prvý raz som sa vrátil do rodnej dediny roku 1972, ale už som v našom dome nenašiel nič z môjho detstva; všetko zmizlo, všetko… Naposledy som tu bol pred piatimi rokmi. Do roku 1978 sme chodievali pravidelne každé dva roky, neskoršie, keď už sme so sestrou dospeli, len podľa potreby; ja som dochádzal najčastejšie, ale v období 1995 – 2003 som tu vôbec nebol.”
Otec sa nikdy nedožil toho „budúceho roku“. Prečo?
„Má to taký smutný záver… Mama zomrela roku 2001 a otec o päť rokov neskoršie naozaj chcel ísť späť do Srbska. Uvažoval o tom, s kým z najbližšej rodiny by býval, alebo popri ktorom bratovi či sestre by mohol kúpiť dom, a najmä, kto by sa oň do istej miery staral. Vybavili sme pas, ktorý nikdy nebol použitý, taktiež doklady týkajúce sa dedičstva. Všetko bolo vybavené, ibaže otec sa nijako nepodujal zavolať rodine a zistiť, čo oni na jeho návrh. Lebo nechcel počuť odpoveď, a tak nakoniec neodišiel, hoci sme kúpili aj letenku. Letel som sem iba ja, porozprával som sa s jeho súrodencami… Povedali, že nechcú, aby sa vrátil.“
Aká je vaša mienka o súčasnej slovenskej komunite v Srbsku?
„Nie som šťastný z toho, že to tu ide dolu vodou, rovnako ako aj tam u nás. Nie preto, že sa stráca jazyk, ale preto, že sa tento štát nestará o svojich občanov. Keď ide o Slovákov a vaše kultúrne organizácie, je problém, že sa, podľa môjho názoru, príliš veľa peňazí usmerňuje na zbytočné veci.“
Ako vnímate súčasnú rodnú dedinu?
„Silbaš je dnes, z môjho hľadiska, zomierajúca dedina, lebo obec Báčska Palanka je slabá, aby sa starala aj sama o seba, nieto o dediny, ktoré k nej patria, a neviem ani, či má o to záujem.
Juraj Bartoš
.JPG)
.jpg)
