V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Doviezť ruskú vakcínu?

• Koniec európskej nadradenosti?

• Skutky miesto slov

Tému očkovania ruskou vakcínou otvoril premiér I. Matovič. Priamym podnetom bola súčasná situácia – vláda pandémiu Covid 19 nezvláda a hrozí jej i referendum o predčasných voľbách. I. Matovič správne predpokladal, že pri návrhu na dovoz vakcíny Sputnik V sa rusofóbi v jeho vládnej koalícii postavia proti a on tak bude môcť preniesť zodpovednosť za zlyhanie štátu na nich. Takisto očakával aj trochu lepší obraz svojej osoby u tej časti Slovákov, ktorá má záujem o rozvoj vzťahov s Ruskom. V každom prípade sa mu podarilo aspoň obrátiť hnev proti strane Za ľudí. V. Remišová nastolila otázku o nutnosti chválenia vakcíny Sputnik V inštitúciách EÚ a mala sa aj vyjadriť, že vakcínu Sputnik V považuje za geopolitickú zbraň Ruska. To je však nebezpečný smer diskusie, pretože ak budeme vakcináciu spájať s geopolitikou, časť populácie odmetne aj západné vakcíny ako geopolitický nástroj Západu. Tým sa zníži šanca na vytvorenie kolektívnej imunity. Okrem toho predstava, že Rusi riešia cez vakcináciu geopolitiku, zatiaľ čo EÚ usiluje o blaho svojich obyvateľov, je prinajmenšom nevyvážená.

V súčasnosti sme svedkami boja o vakcíny medzi najrôznejšími štátmi sveta, prisľúbené dodávky od farmaceutických firiem viaznu a problém s úzkoprofilovými vakcínami bude pretrvávať ešte dlhé mesiace. To sa nevyrieši žiadnymi predkupnými zmluvami ani novými kontraktmi. Jediné, čo sa dnes počíta, je mať vakcíny fyzicky k dispozícii. Je možné, že I. Matovič mal skutočne možnosť zabezpečiť nejaké množstvo vakcíny Sputnik V pre SR, i keď určite nie toľko, koľko sám uvádzal. Vzhľadom na svoju silnú pozíciu vo vláde to mohol vakcínu doviezť na vlastnú zodpovednosť a vo vláde nemá V. Remišová nijaké právo veta. S každým dňom váhania totiž RF môže dané vakcíny distribuovať niekomu inému. S výrobou vakcín existujú problémy aj v RF a kvôli obmedzeným kapacitám nedokáže Moskva obslúžiť všetkých zákazníkov. Dokonca aj podiel zaočkovaného ruského obyvateľstva je pomerne nízky.

Argumenty o nedostatočných skúsenostiach s vakcináciou Sputnikom V neobstoja. Aj v prípade, keby sa naša vláda nakoniec rozhodla už dodanými vakcínami Sputnik V neočkovať, mohla by ich okamžite a bez problémov predať ďalej. Vakcínu by v tom prípade odkúpili krajiny, ktoré ňou už očkujú. Nejde len o Maďarsko, vo svete používa Sputnik V vyše 30 krajín sveta, predstavujúcich polovicu obyvateľov sveta. Touto látkou očkujú najväčšie krajiny Latinskej Ameriky (Brazília, Argentína, Mexiko, atď.), najväčšie krajiny Afriky (Nigéria, Egypt, atď.) a takisto viacero štátov v Ázii. Vakcínou Sputnik V však očkujú i mnohé vyspelé krajiny mimo západného sveta, napr. Južná Kórea, Izrael či ropné emiráty Perzského zálivu. Niekoľko štátov tiež Sputnik V v licencii vyrába, napr. Južná Kórea, India či Brazília, pritom Južná Kórea je sama biotechnologickou veľmocou. Je paradoxné, že niektoré naše médiá poukazujú na Južnú Kóreu i Indiu ako na príklady efektívneho boja s koronou a súčasne útočia na ruskú vakcínu, ktorú v boji proti pandémii dané krajiny vyrábajú. Zaujímavým príkladom vakcinácie v Európe je Srbsko, ktoré aj vďaka ruskej vakcíne predbehlo v počte zaočkovaných všetky štáty EÚ a Sputnik V sa tam ukázal ako najbezpečnejšia vakcína.

Dôvod takej vlny rusofóbie, aká sa objavuje kvôli vakcíne Sputnik V, nespočíva len v chorobnej nenávisti časti politikov a médií voči Rusku. Ide o to, že vytvorenie ruskej vakcíny, dokonca ako prvej na svete, rozvrátilo vytúžený západný obraz Ruska ako „Hornej Volty s atómovými zbraňami“. Ešte na jeseň sa ruskej vakcíne mnohí nepokryte vysmievali a po tom, čo sa stala jedným z hlavných nástrojov boja proti pandémii vo svete, začalo jej hanobenie. Pre rusofóbov je dodnes ťažké uznať, že Rusko má veľké technologické zásluhy v boji s koronavírusom. Navyše, ruské rozhodnutie koncentrovať sa na vývoj vakcíny bolo racionálne a správne. Pre európskych politikov je tiež ponižujúce pripomenúť si, že Rusko počas pandémie niekoľko krát vyslalo svojich lekárov, aby pomáhali v zahraničí, vrátane členských štátov EÚ (Taliansko).

Politici EÚ sa vždy radi stavali do role tých, ktorí chodia pomáhať a zachraňovať iných, počas pandémie však svetu príkladom ísť nemohli. Fakt, že EÚ vo väčšine ukazovateľov boja proti pandémii zaostala za ázijskými štátmi, otvára oči mnohým Európanom, ktorí doteraz žili v pocite akejsi morálnej nadradenosti. Pritom ešte v 20. storočí bola Európa naozaj vedúcou silou boja proti pandémiám vo svete. V súčasnosti však EÚ nemôže byť vzorom už ani v regiónoch, s ktorými priamo susedí. Stačí si spomenúť, ako sa predstavitelia EÚ ešte v 90-tych rokoch blahosklonne stavali k Rusku ako k objektu „pomoci“. Pre mnohých z nich je neprijateľné, že dnes Rusko už pomoc nežiada. Naopak, EÚ sa sama ocitla v nelichotivej situácii, keď nie je schopná zabezpečiť si ani vakcíny od firiem, ktorým financovala výskum. Veľkou porážkou Európy sú tiež prejavy egoizmu, pri ktorých sa ukázala neochota štátov EÚ poskytnúť aspoň malú časť vakcín chudobným krajinám tretieho sveta. Pre zaujímavosť, Rusko ponúklo pomoc viacerým oblastiam sveta, v ktorých obvykle „pomáha“ EÚ, napr. v Afrike.

Na Slovensku sa pocit falošnej nadradenosti ešte demonštroval v roku 2020 znevažovaním ruskej a čínskej pomoci v boji s pandémiou pre európske štáty. Slovenské orgie arogancie ale vyvrcholili urážlivým výrokom premiéra o Mongolsku – pritom to pandémiu zvláda podstatne lepšie než SR. Žiaľ, pre mnohých slovenských politikov a novinárov je príliš ponižujúce priznať si, že ani SR, ani EÚ dnes nemôžu byť vzormi pre svet. Členstvo v EÚ Slovensku nezaručuje žiadnu prevahu nad Rusmi a sme rovnako zraniteľní ľudia ako oni. Z pohľadu SR je zrejme najťažšie priznať si, že Rusko počas pandémie vrhlo sily správnym smerom a vyvinulo niekoľko vakcín proti koronavírusu, zatiaľ čo SR zotrvávala pri nezmyselnej snahe o celoplošné antigénové testovanie. To vyčerpalo sily zdravotníkov i samosprávy, až krajina začala žiadať o pomoc zdravotníkov zo zahraničia. Úpadok slovenského verejného zdravotníctva je veľkým ponížením, keďže naši lekári ešte v 20. storočí zohrávali globálne významnú úlohu pri eradikácii mnohých nákazlivých chorôb v Ázii a Afrike (napr. J. Červenka pri variole).

Základným poučením z pandémie by malo byť opustenie predstavy o našej nadradenosti. Pandémia ukázala zaostávanie „starého sveta“ za ázijskými štátmi, od ktorých sa musí učiť nielen EÚ, ale aj Rusko. Treba si tiež priznať, že náš politický a sociálny systém zlyhal a že sa miesto reálnych rozhodnutí na likvidáciu problémov koncentrujeme na „veterné mlyny“. Žiaľ, miesto reálnej hrozby koronavírusu časť spoločnosti uprednostňuje „ruskú hrozbu“ a miesto ponuky spolupráce hľadá formálne zámienky ako ju odmietnuť. Ako chyba sa ukázalo už to, že sme neprejavili dostatočný záujem o spoluprácu s RF v otázke boja proti pandémii ešte v roku 2020. Slovensko pritom už vtedy mohlo nadviazať na tradíciu racionálnych vzťahov smerom na Východ. Keby sa o tom začalo rokovať včas, možno sme dnes mohli Sputnik V naozaj vyrábať i u nás. Tým by sme sa stali mostom medzi EÚ a Ruskom, čo je však idea, ktorú vládna moc nechce pripustiť. Dnes, keď I. Matovič vidí, že jeho popularita klesá, pandémia koronavírusu decimuje vyčerpané slovenské zdravotníctvo a stúpa množstvo obetí, je mu dobrá i ruská karta. Jediným správnym činom v tejto situácii by však bolo fyzicky doviezť ruskú vakcínu – potrebujeme skutky miesto slov.

Branislav Fábry