Spojené štáty sa stali krajinou, kde hladujú desiatky miliónov ľudí. Ako sa to týka nás?

„Hlad na svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých.“ Matka Tereza

Spojené štáty bývali krajinou splneného sna. Po druhej svetovej vojne bežný Američan mal dom, auto a slušný zárobok, pri ktorom manželka nemusela chodiť do práce. Postupne sa to však menilo: v 70. rokoch už prestal stačiť jeden bežný plat na blahobytný život, neskôr to už prestalo ísť bez hypoték… a dnes vidíme, že stredná trieda, ktorá bývala pilierom amerického sna, americkej hrdosti a sociálnej stability, sa pomaly ale isto mení na vrstvu pracujúcej hypotekárnej chudoby. Najmä nižšia stredná trieda už prakticky vymizla a zmenila sa na vrstvu zápasiacu s existenčnými problémami.

„Je úplne jasné, že ekonomika je stále v problémoch. Viac ako desať miliónov ľudí zostalo bez práce a štyri milióny sú nezamestnané šesť mesiacov alebo dlhšie,“ povedal nedávno americký prezident Joe Biden. A priznal, že 36 miliónov ľudí v tejto najbohatšej krajine sveta zápasí s bezprostrednou životnou núdzou a hladom. Podobne to konštatoval aj nemecký týždenník „Der Spiegel“, ktorý uviedol, že s problémom hladu zápasí každý šiesty Američan. K ešte horšiemu číslu prišla organizácia „Feeding America“: hladuje už viac ako 50 miliónov Američanov, pričom z toho 17 miliónov sú deti.

Ako je to možné? Je to logické: krajina, kde sa nevyrába, kde nefunguje prirodzená výmena bohatstva, a kde ktosi iba tlačí doláre, za ktoré sa potom nakupuje tovar v cudzine, má problém: nožnice medzi tými, ktorí z toho celého majú profit, a medzi tými druhými, ktorí sú z pohľadu bohatých nadbytoční, sa stále otvárajú. A tak, ako raketovo narastá majetok najbohatších ľudí na svete – už sa ráta v stovkách miliárd dolárov – súčasne rastie aj obrovská priepasť chudoby tých z opačného konca rebríčka.

Kedysi v USA ani príliš nebolo treba verejný sociálny a zdravotný systém: v krajine, kde bol každý bohatý, to bola vlastne nadbytočnosť, veď každý si mohol dovoliť zaplatiť čokoľvek, čo potreboval. To sa však v priebehu desaťročí zmenilo: dnes sú v tomto smere Spojené štáty krajinou tretieho sveta, keď pre desiatky miliónov ľudí nie sú veci ako školstvo, zdravotníctvo, sociálna záchranná sieť vôbec dostupné.

V tejto situácii prišla režimu vhod koronavírusová pandémia, ktorá sa stala vítanou zámienkou pre vysvetlenie zúfalej životnej úrovne čoraz väčšieho počtu Američanov. Milióny ochrankárov, predavačov či upratovačiek sa odrazu ocitli bez práce a rastúce ceny potravín výrazne zhoršili situáciu najmä v poľnohospodárskych štátoch ako Vermont, Západná Virgínia či Severná Dakota. Podstatu problému to však nevyriešilo, ten sa ďalej zhoršuje.

S tým samozrejme súvisia aj ďalšie nepríjemné javy. Podľa Sme (viď TU) sú Spojené štáty už viac ako dve desaťročia krajinou s najväčším počtom väzňov na stotisíc obyvateľov na svete, keď tamojšie viac ako dva milióny väzňov predstavujú už takmer štvrtinu z celosvetových 9 miliónov väznených osôb.

Samostatnou kapitolou potom je tá časť obyvateľstva, ktorá pred bezútešnou realitou uteká do celkom iných dimenzií – pomocou chemických látok. Ako to môže dopadnúť v krajine, kde neexistuje štátna starostlivosť o drogovo závislých, a kde sa každý stará len sám o seba, to je najlepšie si pozrieť na tomto videu z Philadelphie (pre spravodlivosť treba povedať, že Kensington Avenue v Philadelphii je aj na americké pomery extrémom):

Iste sa teraz ozvú slniečkoví dezoláti, ktorí začnú kričať, že toto všetko je iba taká protiamerická propaganda, a že v Rusku je všetko neporovnateľne horšie. Nám na Slovensku by vlastne tieto veci takmer mohli byť ukradnuté (hoci státisíce z tých chudákov v amerických uliciach sú aj potomkovia slovenských rodičov, ktorí kedysi odišli za americkým snom za oceán, a k ich osudu by sme celkom ľahostajní byť nemuseli).

Je tu však ešte čosi, čo nás nemôže nechať pokojnými. A to je skutočnosť, že takýto obrovský problém môže predátorský americký režim riešiť zrejme iba jedným spôsobom: vojnou. Vyviezť ľudí, ktorí by inak hrozili rebéliou, kriminalitou a sociálnymi konfliktmi do vojny. Pre mnohých Američanov je naozaj jedinou existenčnou záchranou šanca ísť do armády. Najmä ak nie sú bieli a ak nie sú muži, môžu využiť kvóty, na ktorých je teraz americká armáda postavená (písali sme o tom TU).

Takáto vojna by z pohľadu amerického režimu zabila viac múch jednou ranou: nielen že by zamestnala bojaschopnú časť schudobnenej populácie, ale zároveň by sa dala využiť ako zámienka pre všetko zlé, čo sa v spoločnosti deje. Azda ani netreba dodávať, že samozrejme by nešlo o vojnu na území Spojených štátov, ale v nejakej úplne inej časti sveta. Napríklad v Európe. Stačí sadnúť do lietadla a o pár hodín sú na nejakom európskom letisku. V budúcnosti napríklad na Sliači. A dobrodružstvo sa môže začať. Skoro také cool ako tá droga.

Ivan Lehotský