Môj profil 
Predplatné
Česká analytička pripomenula, že pred pár týždňami veliteľ amerických jednotiek v Afganistane, generál Austin Miller, vyhlásil, že “toto sa vojensky vyhrať jednoducho nedá“.
O týždeň neskôr sa v Moskve konala medzinárodná konferencia o Afganistane, ktorej sa zúčastnil aj Taliban. “Je síce ďalej na ruskom zozname teroristických organizácií, ale vrcholní ruskí politici sa na spoločných fotkách s jeho zástupcami nadšene usmievajú,” podotýka Spencerová.
“A o pár dní neskôr zvláštny čínsky vyslanec Jao Ting na ďalšom z rady trilaterálnych rokovaní s Pakistanom a Afganistanom konštatoval, že sa práve Kábul môže “stať mostom, ktorý umožní lepšie prepojenie východnej, južnej a strednej Ázie”.”
Spencerová v novom komentári na portáli Prima uviedla, že keď k tomu teraz Trumpov osobitný vyslanec pre vyjednávanie s Talibanom ako dlhoročný kariérny diplomat afganského pôvodu Zalmay Khalilzad vyjadruje “opatrný optimizmus”, že by mierová dohoda mohla byť uzatvorená ešte “pred 20. aprílom budúceho roka”, je jasné, že sa naozaj “niečo deje “.
“A prečo práve ono konkrétny aprílovej dátum? To by sa totiž v Afganistane teoreticky mali konať prezidentské voľby, ale aj vo Washingtone, prinajmenšom podľa Wall Street Journal, dobre vedia, že je to hlasovanie vždy úplne skorumpované, bez reálneho zmyslu. Ak by sa teda USA medzitým stihli dohodnúť s Talibanom, celý ten cirkus by si mohli rovno odpustiť…”
Podľa českej novinárky všetko teraz záleží na Donaldovi Trumpovi a jeho najbližšom okolí. “Ešte než sa stal prezidentom, hlasno vojnu v Afganistane kritizoval a dušoval sa, že ju ukončí čoby úplný nezmysel. Avšak súboj s Demokratickou stranou, mainstreamovým médiami aj vojensko-priemyslovým komplexom ho vcelku rýchlo donútil prenechať rozhodovanie o “pokračujúcom Afganistane” na vôli Pentagonu,” dodáva.
Pentagon je podľa Spencerovej očividne bezradný. “Na jednej strane tento rok zhodil na Afganistan najviac bômb za všetky tie roky okupácie, ale súčasne hovorí o tom, že túto vojnu sa vojensky vyhrať nedá. Taliban totiž medzitým postupuje na všetkých frontoch. Inými slovami, Pentagon úplne reálne pripúšťa legitimitu otázky pádu “svojho” Kábulu. Nie či, ale kedy. A z tejto otázky vyplýva aj fakt, že to nie sú USA, kto si bude môcť pri “mierových rokovaniach” s Talibanom klásť podmienky. To už by bola len cesta do ešte väčších pekiel.”
“Skrátka, podmienky pre ukončenie vojny sa zdajú byť príhodné. Zrejme aj preto má Khalilzad na december naplánovanú cestu do Moskvy, aby dohovoril prípadný spoločný postup. A k tomu sa naviac ešte Donald Trump podľa všetkého posledný novembrový deň na summite G20 v Buenos Aires stretne s Vladimirom Putinom.”
Komunikácia medzi politikmi zodpovednými za národnú bezpečnosť oboch krajín podľa Terezy Spencerovej tiež funguje, a čo viac, neustále silnie… “Afganistan je pritom – spolu napríklad so Sýriou či Ukrajinou – jednou z oblastí, v ktorej sa geopolitické záujmy oboch veľmocí stretávajú, však práve v Afganistane sú tieto rozpory asi najmenšie, a preto aj najľahšie prekonateľné.”
Putin niekoľkokrát poukázal na to, že z hľadiska Ruska je americká vojenská prítomnosť v Afganistane pozitívna, lebo do značnej miery viaže sily, ktoré by inak mohli destabilizovať strednú Ázii. “Aj preto Rusko cez svoje územie dlho umožňovalo transport zbraní a munície pre vojakov NATO v Afganistane. Možno predpokladať, že pre stabilizáciu centrálnej Ázie Rusko – so svojimi regionálnymi spojencami typu Pakistanu či Iránu – Amerike v Afganistane pomôže aj teraz.”
“Stačí, keď to povedie k ukončeniu konfliktu. A keď to bude Washington naozaj chcieť. Koniec koncov, ako príklad môžu poslúžiť Ženevské dohody z roku 1988, ktoré otvorili cestu k sovietskemu odchodu z Afganistanu.”
Pokiaľ ale chcú Spojené štáty uzavrieť mier s Talibanom do budúceho apríla, podľa názoru Spencerovej môže byť za týmto náhlením aj iný motív. “Pre Čínu je Afganistan veľkou zásobárňou takmer nedotknutého surovinového bohatstva a ako taký je aj pevnou súčasťou Čínsko-pakistanského ekonomického koridoru (CPEC). Peking sa ho snaží presadzovať už roky a čínski činitelia rokujú s Talibanom pri každej možnej príležitosti. Majú totiž vo vrecku jasný tromf:
“Čína je v zásade jediným hráčom, ktorý sa môže dohovoriť so všetkými ostatnými hlavnými silami – s Talibanom aj Kábulom, rebelmi zo Severnej aliancie, s Iránom, Ruskom, Pakistanom, Saudmi, Tureckom i Strednou Áziou…” Preteky o to, kto sa dohovorí s Talibanom ako prvý, už podľa nej začali. Letmým štartom.
.jpg)
.jpg)
.JPG)
