Advokát JUDr. Martin Ribár sa dostal v októbri 2019 do väzby v rámci akcie „Apač“, ktorá mala za cieľ zlikvidovať mafiánsku skupinu takáčovcov. Súd ešte neprebehol, a preto by, samozrejme, bolo predčasné vyslovovať závery o vine či nevine.

Ibaže: na človeka, ktorý do tejto chvíle nebol odsúdený a nevieme, či niekedy bude, je treba sa zo zákona pozerať ako na nevinného – to je prezumpcia neviny, ktorá patrí medzi najzákladnejšie princípy práva a demokratického štátu.

Na neurčitý čas do väzby ‒ ktorá je tvrdšia, než majú právoplatne odsúdení výkon trestu odňatia slobody ‒ tu bol posadený človek, advokát, ktorému za hlavnú vinu kladú v podstate to, že si plnil svoje povinnosti obhajcu práv obvinených. Na základe výpovede kajúcnika voči nemu boli vznesené obvinenia, ktoré vzhľadom na to, že sú namierené proti jeho činnosti obhajcu, znejú bizarne a nelogicky. Nebyť rozhodnutia Ústavného súdu, Ribár by vo väzení zrejme sedel aj dnes a ktovie dokedy…

Pripomeňme si, čo hovorí zákon: človeka, ktorý nebol odsúdený v riadnom súdnom procese, je možné vziať do väzby iba na obmedzený, pokiaľ možno čo najkratší čas, na základe písomného rozhodnutia sudcu, a to iba v troch prípadoch:

1. a) ak je odôvodnená obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu (úteková väzba),
2. b) alebo ak je odôvodnená obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených či svedkov, resp. mariť dôkazy (kolúzna väzba),
3. c) alebo ak je odôvodnená obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, že dokoná trestný čin alebo spácha trestný čin, ktorým hrozil (preventívna väzba).

HLAVA XX, § 1 – Obvinenia a absurdity

Hlavné správy: Máme skúsenosť, že ľudia, ktorí sa súdia, sa často boja hovoriť pre médiá, aby im to v ich prípade pred súdom nepriťažilo. Vy sa nebojíte, že by vám otvorené vystupovanie pred médiami a pomenúvanie určitých skutočností v justícii mohlo poškodiť v súvislosti s procesom, v ktorom ste obvinený?

Ribár: Ja to jednoducho musím zo seba dostať. A okrem toho, robím to nielen preto, že sa to týka iba mňa. Aj tie články, ktoré som písal z väzby o otrasných podmienkach v cele predbežného zadržania, som napísal potom, ako bol istý známy človek vzatý do väzby, skončil v rukách psychiatrov (priletel zo zahraničia súkromným lietadlom, aby sa prihlásil na polícii a oni mu dali útekovú väzbu, to už nepotrebuje ani komentár) a nejaký novinárik napísal niečo v tom zmysle, aké je smiešne, že zrazu niektorí končia na psychiatrii.

Vtedy som sa rozhodol, že o pomeroch v cele predbežného zadržania napíšem (písali sme o tom TU, pozn. red.). Sme mladá republika, nie bohatá, tak sa dá chápať, že tie zariadenia sú staré, nemoderné. Lenže ak je na dlážke vrstva špiny, tak to už nie je o peniazoch, na to stačí lopatka a metlička. A treba s tým niečo robiť.

Hlavné správy: Z čoho ste vlastne obvinený?

Ribár: Ja som obvinený a momentálne už aj obžalovaný z troch trestných činov. Ten prvý sa volá založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny (to je oficiálny názov toho paragrafu, to neznamená, že som bol obvinený zo všetkého, čo je tam spomínané). Nie som stíhaný ako člen, ale ako „osoba činná“.

Mal som sa previniť tým, že som mal členom zločineckej skupiny poskytovať právne služby a podľa uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby som to mal robiť spôsobom, že som niektorých nižšie postavených členov mal inštruovať, aby sa nepriznali, čo malo chrániť vyššie postavených a celú zločineckú skupinu. Týmto som podľa uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby mal byť „činný“ pre zločineckú skupinu.

Po druhé som bol od vznesenia obvinenia až do apríla 2021 stíhaný pre krivú výpoveď a krivú prísahu. Nikoho nezaujímalo, že predsa ja sa nemôžem dopustiť trestného činu krivej výpovede, keďže som v tom konkrétnom prípade nevypovedal ako svedok. Preto po 18 mesiacoch, potom, čo na to dvakrát upozornil Najvyšší súd, vyšetrovateľ zmenil právnu kvalifikáciu a mal som sa toho dopustiť ako „návodca“. Teda že som toho človeka mal naviesť na krivú výpoveď.

Položím „básnickú otázku“: je možné, aby advokát, ktorý dá niekomu právnu radu ako má alebo nemá vypovedať, mohol byť za to posudzovaný ako návodca krivej výpovede?

A tretí trestný čin, pre ktorý som stíhaný, je obvinenie z obzvlášť (!) závažného zločinu vydierania v sadzbe 20 až 25 rokov až doživotie. Mal som sa toho dopustiť tak, že som v istom konaní zastupoval obvineného, ktorý sa neskôr stal chráneným svedkom a mal som mu hovoriť, aby nevypovedal v tom konaní, pretože keby vypovedal, tak by vypovedal na iných členov skupiny, tých vyššie postavených, alebo svojich spoluobvinených v nejakej trestnej činnosti, a tým by ohrozil skupinu.

Hlavné správy: Možno mi niečo uniklo, ale kde tam je nejaké vydieranie?

Ribár: Aj Najvyšší súd, ktorý rozhodoval o väzbe, tomu obvineniu dvakrát vytkol tú skutočnosť, že tam chýba základný kvalifikačný znak trestného činu vydierania. A mimochodom, aj Ústavný súd na toto veľmi precízne poukazoval, pretože my sme už veľmi dávno, už pri rozhodovaní o vzatí do väzby, žiadali vysvetlenie, čím som sa vlastne mal toho vydierania dopustiť.

Pritom obvinenie z tohto trestného činu vydierania, s tou vysokou trestnou sadzbou, bolo tým najhlavnejším dôvodom, prečo ma nechceli prepustiť z väzby, a prečo nechceli povoliť ani takzvané náhrady väzobného stíhania (písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka spojený povedzme s elektronickým náramkom alebo peňažnú kauciu). Pri obzvlášť závažných zločinoch toto podlieha špeciálnemu režimu, musia byť tzv. okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré však, ako konštatovali súdy, v mojom prípade neexistujú.

A tu je kameň úrazu: my sme pri žiadostiach o prepustenie dávali námietky a podľa Ústavného súdu, Najvyššieho súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) by to malo byť tak, že ak dáte nejakú námietku voči väzbe, táto musí byť vypočutá, súd by sa ňou mal zaoberať a mali by ste na ňu dostať konkrétnu odpoveď s jasným vysvetlením. My sme opakovane žiadali odpoveď na otázku, čím konkrétne som sa mal dopustiť toho vydierania. Ani raz sme na to nedostali odpoveď!

Veľkú časť rozhodnutia Ústavného súdu tvorí práve táto konkrétna vec, a to bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo rozhodol tak, ako rozhodol: že som s mojím obhajcom vznášal námietky, na ktoré som nedostával odpoveď.

Hlavné správy: To znie ako príbeh zo stredoveku…

Ribár: Musím povedať, že toto ma v tej väzbe aj najviac ničilo, doslova zabíjalo: že opakovane dávate konkrétnu, veľmi jasnú, veľmi oprávnenú, veľmi vecnú námietku a výsledok je, ako keby ste boli vzduch: nič. Žiadna odpoveď. Takto to predsa byť nemôže. Veď predsa, ak vás zavrú za mreže a nechcú vás pustiť, tak by ste mali mať právo aspoň vedieť, prečo…

Ale to nie je jediný hrubý prešľap, ktorý si Ústavný súd na mojom prípade všimol. Napríklad je tu tá vec, že mi nikdy nemalo byť vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin v sadzbe 20/25 rokov až doživotie, pretože pri tom obvinení zo zločinu vydierania bol použitý kvalifikačný moment, ako keby som bol člen zločineckej skupiny, ale zároveň mi bolo vznesené obvinenie nie ako členovi zločineckej skupiny, ale ako „osobe činnej“, čo je diametrálny rozdiel. Teda celý ten čas som bol nezákonne stíhaný za obzvlášť závažný zločin. Nebyť tejto hrubej chyby, to obvinenie by mohlo nanajvýš byť v sadzbe 4 až 10 rokov, prípadne nižšej, čo by samozrejme opäť menilo situáciu, pokiaľ ide o zdôvodnenie väzobného stíhania a možnosti nahradenia väzby.

A námietka o zjavnej nadkvalifikácii obvinenia je niečo, čo súdy jednoducho musia skúmať. Veď predsa nie je jedno, či ste stíhaný v sadzbe dva až päť rokov, alebo dvadsať rokov až doživotie, najmä ak od toho závisí, či sedíte za mrežami alebo nie… Aj toto konštatoval Ústavný súd.

Mimochodom, toto všetko sú veci, ktoré majú súdy riešiť samé od seba, z úradnej povinnosti. A predsa sudca pre prípravné konanie to mnohokrát prehliadol, a tiež Najvyšší súd – až Ústavný súd povedal, že takto to byť nemôže.

Alebo iná v rade obludností: uznesenie sudcu pre prípravné konanie, ktorý vyhovel návrhu prokuratúry a vzal nás do väzby. Malo tuším 32 strán. Prvá strana bol úvod, druhá strana bola výroková časť, kde boli vymenovaní všetci, ktorí budú vzatí do väzby. A zvyšok, tridsať strán, bolo takzvané odôvodnenie. A predstavte si, v tomto odôvodnení ani jediný raz nie je spomenuté moje meno!

Predstavte si tú scénku: sedíte vo väzení, v tej malej diere, čítate si odôvodnenie, prečo vás niekto vzal do väzby, a zistíte, že v odôvodnení rozhodnutia o vzatí do väzby sa vaše meno ani raz nespomína…

HLAVA XX, § 2 – Kajúcnici a mafie

Hlavné správy: Neodbytne sa na jazyk tlačí tá podstatná otázka: kto a prečo sa snaží vás takýmto neuveriteľným spôsobom zničiť.

Ribár: V tejto chvíli nechcem otvorene odpovedať na túto otázku.

Dnes je jednou z aktuálnych spoločenských tém otázka inštitútu kajúcnika. Korunný svedok (takto ho budem nazývať, pretože takto ho nazývali vyšetrovatelia aj prokuratúra vo viacerých podaniach, kde dokonca písali, že na základe jeho výpovede bolo vznesené obvinenie voči viacerým osobám a boli vzaté do väzby) je môj bývalý klient, ktorý sa priznal k členstvu v zločineckej skupine a k množstvu obzvlášť závažných zločinov, za ktoré by za normálnych okolností mal dostať ťažký trest.

Vďaka spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní (OČTK) sa však stalo, že tento človek nebol ani jeden jediný deň vo väzbe, nebol ani obvinený. Tak funguje princíp spolupracujúceho obvineného, ľudovo tzv. „kajúcnika“.

To slovo kajúcnik zľudovelo, hoci nie vždy je výstižné. Totiž kajúcnik je človek, ktorý sa kajá, teda priznáva sa ku svojim hriechom a úprimne ich ľutuje, kým títo takzvaní „kajúcnici“, alebo presnejšie spolupracujúci obvinení, to sú často trochu iné prípady.

Hlavné správy: Možno by sa niekedy lepšie hodilo slovo vypočítavý udavač…?

Ribár: ESĽP hovorí, že tento inštitút má zmysel a aj ja ako advokát hovorím, áno, inštitút kajúcnika má zmysel. V mnohých prípadoch sa naozaj trestná činnosť nedá odhaliť inak ako tak, že človek „zvnútra“ nejakej skupiny páchajúcej trestnú činnosť, sa prizná a začne spolupracovať. Takto to funguje aj v iných krajinách. Lenže nárok na vyhodnocovanie výpovede takého svedka musí byť podstatne vyšší.

A toto je to, čo aj ja s mojimi obhajcami celý čas napádame: nie samotný inštitút kajúcnika, ale to, ako sa s ním v praxi pracuje, a konkrétne v našom prípade, že sú tu nejaké tvrdenia, ktoré súd a predtým vyšetrovateľ poriadne nepreveril, respektíve nepreveril vôbec.

Práve v októbri 2019 vyriekol ESĽP vo veci Adamčo verzus Slovenská republika, že boli porušené práva na spravodlivý proces Adamča práve preto, že výpoveď kajúcnika nebola poriadne preverená, nebolo vzaté do úvahy, aké výhody ten človek za to dostal, a výsledkom bolo pochybenie vo vzťahu k princípu spravodlivosti. A je iróniou osudu, že práve od toho času sa nám tu s kajúcnikmi roztrhlo vrece.

Hlavné správy: Tých náhod a pochybení je však toľko, že to vyzerá, ako keby niekto zvnútra justície mal nejaký špeciálny zámer vás za každú cenu držať za mrežami…

Ribár: Budem diplomat a poviem to, čo už odznelo v mediálnom priestore. V istom týždenníku sa pani novinárka vyjadrila kriticky k niektorým predstaviteľom NAKA a k niektorým prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, že sa správajú ako odtrhnutí z reťaze a nikto sa ich neodváži ani kontrolovať, ani kritizovať.

Poviem to vám a budem to hovoriť všade stále dokola: poznám veľmi veľa dobrých, poctivých policajtov a vyšetrovateľov, vynikajúcich prokurátorov a úžasných sudcov. Ale samozrejme, všade, v každom povolaní sa nájdu jedinci, ktorí si veci vykladajú trošku inak.

Hlavné správy: Prečo sa toto celé prihodilo práve vám? Obhajovali ste tzv. skupinu takáčovcov, ale veď aj iní obhajcovia obhajovali rôznych ľudí a neskončili vo väzbe…

Ribár: V tom uznesení sa hovorí, že som mal byť činný pre skupinu od roku 2006. Ja mám od 1. 1. 2006 licenciu samostatného advokáta. Dorábal som si koncipientskú prax u kolegu JUDr. P. F. v tejto istej kancelárii, v ktorej som pôsobil do môjho vzatia do väzby spolu s ďalšími dvomi kolegami. V roku 2005 boli obvinení Patrik Vidašič, ten, ktorý bol neskôr môj klient, a ďalší, z mafiánskych vrážd. Tento prípad zastupoval kolega, ale mne dal substitučnú plnú moc, aby som ho zastupoval pri niektorých úkonoch.

Tá kauza sa začala v roku 2005 a skončila sa v roku 2016, teda prípad trval jedenásť rokov. Približne v roku 2011 sme to skôr z „technických“ dôvodov urobili tak, že Vidašič dal plnú moc priamo mne, aby som ho mohol zastupovať na súde priamo ja. Bolo to tak jednoduchšie, keďže som chodil na pojednávania ja, pretože kolega mal dlhodobo zdravotné problémy. Toto je dôvod, prečo som s tými ľuďmi spájaný.

V tom čase boli súdom právoplatne oslobodení od obvinení z tých vrážd a médiá o tom písali, pričom mňa nenazvali inak ako „advokát takáčovcov“.

Hlavné správy: Prečo ste vlastne zastupovali takýchto ľudí?

Ribár: No veď to je pointa. Ešte sa vrátim späť do rokov 2005, 2006, 2007: kto vtedy mohol vedieť, že takáto skupina, s takýmto zložením existuje?

Ale ak má byť zastupovanie zločineckej skupiny trestné, tak sa teda k tomuto skutku priznávam. Zastupoval som aj iné osoby, ktoré mali patriť do iných zločineckých skupín, možno aj sedem či osem iných skupín, lebo si myslím, že aj toto patrí do náplne práce obhajcu. Ak je to trestné, tak nech mi teda Slovenská republika dá doživotný trest alebo hoci aj dvesto rokov, tak ako sa to robí v Amerike…

Trestný poriadok hovorí, že v určitých prípadoch je povinná obhajoba, teda že obvinený musí mať obhajcu. Tých situácií, v ktorých je to tak, je viacero, a jednou z nich je, keď je obvinený vo väzbe. Teda osoba vo väzbe musí mať obhajcu, aj keby trestná sadzba nebola vysoká. A ďalšou situáciou je, ak ide o obzvlášť závažný zločin, teda taký, pri ktorom je dolná hranica trestnej sadzby najmenej desať rokov. V takýchto prípadoch štát hovorí, že niekto týchto ľudí musí obhajovať. A potom sú títo obhajcovia za tento svoj pracovný výkon braní ako zločinci…

Z tohto dôvodu sa takmer teším (samozrejme, neberte ma doslovne – isteže by som si najviac želal, aby sa celá tá záležitosť nikdy nebola odohrala) na to súdne pojednávanie, pretože to vnímam ako možnosť, že budem môcť očistiť svoje meno. Ja totiž naozaj viem preukázať, že tie veci sa stali inak.

Ja ako advokát nechcem, aby tu bujnela trestná činnosť – aby sa vypaľovali podniky, aby sa vraždilo, strieľalo po uliciach, predávali sa drogy a pod. Hovorím však aj to, že sa tieto veci a ich páchatelia majú riešiť zákonným spôsobom.

HLAVA XX, § 3 – Štátna moc a médiá

Hlavné správy: Do akej miery sa váš prípad dotýkal politiky?

Ribár: Ja som vždy striktne apolitický. Napriek tomu, že mám pozastavenú činnosť, stále som advokátom a politika ma nezaujíma do tej miery, pokiaľ nezasahuje do mojej práce.

Tento môj prípad sa politiky môže týkať jedine tým, že od istej doby sa inštitút väzby naozaj začal nadužívať. Pracujem v advokácii od roku 2002 a zažil som vlády také aj onaké. Nikdy sa mi však nestalo, že by som mal klienta tak dlho vo väzbe, a už vôbec nie tak dlho v kolúznej väzbe.

Aj v minulosti sa používala kolúzna väzba, ale fungovalo to tak, ako malo: ľudí vypočuli a dotyčného pustili. A išlo aj o ťažké zločiny, ale keď sa pominuli dôvody väzby, tak dotyčných pustili a stíhali ich na slobode. Dnes sa do väzby dostanete ani neviete ako, na základe uznesení typu „v neznámom čase, na neznámom mieste, s nezistenými osobami ste vzali úplatok v neznámej výške za presne neurčenú vec“. Ale takto to predsa nesmie byť.

Takto, ako sa to stalo mne, sa to môže nabudúce stať aj iným ľuďom. Mňa nezaujíma, ktorá politická strana to práve má vo svojej agende, ale treba s týmto problémom niečo urobiť.

Hlavné správy: Naozaj je úradom na Slovensku jedno, či ľudia sedia v base alebo nie?

Ribár: Môj obhajca Mgr. Antoš, to je môj priateľ z detstva, udelil viacerým našim spoločným priateľom substitučnú plnú moc, jedným z nich je Matej Marhavý ‒ to je ten, ktorý založil „Iniciatívu advokátov za právny štát“, aby pomohol mne a ďalším ľuďom s podobným osudom. On mi tam posielal veľmi veľa vecí, judikátov, prípadov z Čiech a podobne, poslal mi aj dve české práce týkajúce sa kolúznej väzby a väzby všeobecne. Študoval som si to a u nich to naozaj funguje inak. Vždy nás porovnávajú s Českom, a tak sa pýtam: ako je možné, že v Českej republike sa to dá, zatiaľ čo u nás je to takto?

Ako je možné, že v Českej republike, kým nebolo jasne preukázané kolúzne konanie, majú na väzbu maximálny limit tri mesiace? A OČTK sa nesťažujú, že by im tie tri mesiace nestačili. Oni vedia, že majú tri mesiace na to, aby vypočuli všetky osoby, u ktorých je predpoklad, že by mohli byť ovplyvnené a nikto s tým nemá problém. Naviac, v Čechách je to urobené tak, že dôvod kolúznej väzby sa vzťahuje iba na doposiaľ nevypočuté osoby – vo chvíli, keď sú vypočuté, dôvod kolúznej väzby odpadá.

Napríklad v mojom prípade prvá výpoveď „korunného svedka“ bola naplánovaná až takmer po štyroch mesiacoch potom, ako boli ľudia, ktorých obvinil, vzatí do väzby… Tak povedzte, je toto v poriadku?

Okrem toho, v „normálnom“ režime by to malo fungovať tak, že človek vypovedá hoci aj päť-šesť dní v kuse, kým svoju výpoveď neskončí. Ale v tomto prípade vypovedal dva dni, na tretí deň to prerušili kvôli inému pánovi a potom ho predvolali o mesiac a potom o ďalšie dva mesiace. Jeho výsluch začali vo februári a skončili ho v júni, teda to sú ďalšie štyri mesiace, počas ktorých nemohli byť väznení prepustení na slobodu.

Ja som pre seba nechcel žiadne výnimky ani nič podobné. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu a Ústavného súdu vyplýva, že OČTK by mali s osobitnou starostlivosťou prednostne vykonávať úkony, ktoré sa týkajú väzobne stíhaných osôb. Ale vidíme, že v praxi to tak nemusí byť.

Je tu tiež trend určitých zložiek polície pospájať konania. Bola tu nejaká skupina, kde sa začalo konanie v roku 2016, iná, kde sa začalo konanie v roku 2017, ďalšia v roku 2019 a potom to spojili dokopy. A zrazu tu bolo 60 obvinených. Vyzerá to pôsobivo, dostali obrovskú skupinu. Lenže urobilo sa okolo sto výsluchov ľudí, s ktorými ja nemám vôbec nič spoločné, a dokonca ani tí väzobne stíhaní, ktorých som obhajoval, a prezentovalo sa to ako jedno konanie, v ktorom sa stále niečo deje. Ale myslím si, že tak by to nemalo byť.

Hlavné správy: Bulvár sa lepšie predáva s titulkom „Zloduch pôjde do basy“, než s titulkom „Obvinený bol oslobodený, lebo je nevinný“. Akú rolu v tomto love ľudí hrajú médiá?

Ribár: Poviem to úplne otvorene: isté médiá dávajú obrovský priestor obžalobe, pomenujem to aj presnejšie, špeciálnej prokuratúre v tých tzv. „mediálnych“ kauzách. Verejnosť je masírovaná názormi prokuratúry a vytvorí sa dojem, že sú tam nepriestrelné dôkazy. Lenže na pojednávanie príde obhajca, rozbije ich, súd obvineného oslobodí a potom sú tu takmer demonštrácie, že sudcovia si dovolili niekoho oslobodiť.

Hlavné správy: Existujú názory, že klasické delenie moci na výkonnú, súdnu a zákonodarnú už treba doplniť aj o moc mediálnu, ktorá naozaj obrovským spôsobom ovplyvňuje to, čo sa v spoločnosti deje. Dnes na Slovensku to špeciálne platí najmä pre konkrétny jeden denník a konkrétnu jednu novinárku, ktorá funguje ako vyšetrovateľ, prokurátor, sudca…

Ribár: …a už jej chýba len katovský meč. Viem o čom hovoríte.

Hovoria, že mám svojský humor a musím povedať, že mi našťastie zostal aj vo väzbe, pomáhal mi tam prežiť. A v rámci tohto humoru som párkrát povedal aj na pojednávaniach jednu vec. Existujú tri dôvody pre väzbu: úteková, kolúzna a preventívna, označujú sa písmenami A, B, C. Ja som zvykol hovoriť, že dôvodom je dôvod označený ako D. Keď sa pýtali, čo to má byť, či ide o nejakú novelu trestného zákona, tak som im odpovedal, že D je mediálny tlak. Dobre, je to môj spôsob humoru, ale ja si za týmto názorom stojím.

Máme u nás sudcov, aj na Špecializovanom trestnom súde (ŠTS), ako napríklad bývalý predseda ŠTS Michal Truban, ktorí si „dovolili“ nejakých ľudí nevziať do väzby, resp. rozhodnúť v rozpore s mediálnou požiadavkou a za to, za neposlušnosť voči mediálnemu tlaku boli doslova pranierovaní.

Hlavné správy: Áno, „láska“ tzv. systémových médií k JUDr. Trubanovi je neprehliadnuteľná…

Ribár: Keď už hovoríme o ňom, tak môžem spomenúť ešte jednu vec. Mňa aj tých ostatných dvanástich vzali do väzby 30. októbra 2019. Mali vziať ešte jedného spoluobvineného, ale ten práve bol niekde mimo, preto bol zadržaný a predvedený pred sudcu až o niekoľko dní neskôr. Vtedy už mal službu iný sudca, práve JUDr. Truban. On tohto človeka, ktorý bol obvinený z dvoch podobných skutkov ako ja (ja som obvinený z troch) nevzal do väzby. Trinásť ľudí obvinených z rovnakých vecí jeden sudca pošle za mreže, štrnásteho iný sudca za mreže nepošle…

Dr. Truban svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi výpoveďou korunného svedka a uznesením o vznesení obvinenia prešli štyri mesiace, počas ktorých nie je preukázané, že by obvinený utekal, kolúzne pôsobil ani pokračoval v trestnej činnosti, a preto nie sú dôvody na väzobné stíhanie. A Najvyšší súd mu to odobril.

Lenže ja a tí ďalší obvinení sme boli v presne takej istej pozícii ako uvedený človek! My sme samozrejme týmto rozhodnutím potom argumentovali pri žiadostiach o prepustenie, ale prokurátor lakonicky skonštatoval: „Iný sudca, iný právny názor.“

Hlavné správy: Médiá si tiež všimli, že ste sa obrátili na ESĽP a píšu, že možno dostanete finančné odškodné…

Ribár: Tak podľa niektorých médií už som milionár, už mám obrovské odškodné (smiech). Realita je taká, že môj právny zástupca v určitom bode sťažnosti podanej na Ústavný súd SR pre mňa požadoval aj finančné zadosťučinenie. Je to bežná prax, netreba za tým hľadať nič špeciálne. Za porušenie mojich práv pýtal na Ústavnom súde 10 tisíc eur. V tomto nám Ústavný súd nevyhovel, a on sa preto rozhodol, že pôjde ďalej.

Netreba za tým hľadať milióny, tu nejde o tie peniaze, ale on chce, aby ESĽP skonštatoval, že moje ľudské práva boli porušené, pretože ony naozaj porušené boli.

Ale tu treba upresniť: tu nie je reč o odškodnení za tých 18 a pol mesiaca vo väzbe, ale za porušenie mojich práv, ktoré skonštatoval Ústavný súd, ako je napríklad právo na slobodu. Prípadné odškodnenie za väzbu rieši úplne iný zákon. Aby sa o tom vôbec dalo uvažovať, by som najprv musel byť právoplatne oslobodený. Ale tadeto moje myšlienky vôbec nevedú, mne ide o úplne iné veci. Som šťastný, že som s rodinou, to je jediné, čo ma v tejto chvíli zaujíma.

HLAVA XX, § 4 – Chobotnica a advokáti

Hlavné správy: Je známe, že sudcovia majú na celý rok vopred stanovený rozvrh, kedy majú službu. A šušká sa, že to funguje tak, že určité skupinky v justícii, ktoré chcú, aby sa rozhodovalo tak, ako potrebujú, si vedia tie úkony načasovať tak, aby ich vec dostal „ten správny sudca“…

Ribár: Z médií viem, že práve o tom, čo spomínate, sa vyjadril bývalý predseda ŠTS Michal Truban. Ja som mal v tej väzbe naozaj príliš veľa času, keď som nevedel, čo robiť, a preto som posielal množstvo žiadostí o poskytnutie informácií v zmysle infozákona. Jednou z takýchto žiadostí adresovaných na ŠTS, bola aj žiadosť o informácie o tom, ktorý sudca za posledných 10 rokov koľkokrát rozhodoval o väzbe a v koľkých percentách prípadov človeka do tej väzby zobral alebo nezobral. Z toho by sa dalo určiť, ktorý sudca o väzbe rozhoduje nepomerne viac ako iní sudcovia.

Prišla mi odpoveď, že takúto databázu nevedú. To by bolo v poriadku, naozaj nemuseli takú štatistiku mať. Lenže potom mal terajší šéf ŠTS JUDr. Hrubala tlačovku, kde takúto tabuľku prezentoval. Je pravda, že aj sám hovoril, že na nej pracovali nedávno, ale aj tak: pred tým sa nedalo a už sa dá?

Toto nie je moja parketa, tak to nechcem veľmi otvárať, ale pri istej pani sudkyni bolo vidno, že naozaj má to percento vyššie. A teda, ak je všeobecne známe, že sú istí sudcovia, ktorí berú ľudí do väzby hlava-nehlava, potom je naozaj veľmi jednoduché voči niekomu vzniesť obvinenie, zadržať ho a dať návrh na vzatie do väzby práve vtedy, keď má službu takýto sudca.

Lenže je to, žiaľ, legálne. Je však veľmi ťažké na tom niečo zmeniť, lebo ústava každému garantuje, že má nárok na zákonného sudcu. Práve preto majú všetky súdy dopredu stanovený rozvrh práce, aby nemohla vzniknúť svojvôľa, aby si niekto nemohol vyberať sudcu, akého chce.

Mimochodom, JUDr. Hrubalu považujem za veľmi dobrého sudcu. Moje osobné skúsenosti s ním sú také, že som sa vždy jasne a zrozumiteľne dozvedel o dôvodoch, prečo rozhodol tak ako rozhodol, hoci to aj bolo v neprospech môjho klienta.

Hlavné správy: Celkom laická otázka: v amerických filmoch často vidíme, že advokáti za svojich klientov, bez ohľadu na ich vinu, bojujú ako levy a používajú všetky možné metódy – pôsobí to tak, ako keby mali povolené všetky dostupné prostriedky. Ako je to u nás?

Ribár: My máme zákon o advokácii plus nejaké interné predpisy. Advokát je v prvom rade povinný robiť všetko v prospech svojho klienta, samozrejme v rámci zákona. Teda kým nefalšuje dôkazy alebo nerobí iné veci za hranou zákona, je advokát oprávnený použiť všetky spôsoby.

A tu je dôležité povedať jednu vec: advokát predsa môže klientovi odporučiť čokoľvek, ale v konečnom dôsledku rozhodnutie prijme klient. Ak advokát práve nezastupuje človeka so zníženou spôsobilosťou na práva, čo je špeciálny prípad, tak je vždy vecou klienta, čo si z advokátových rád vezme k srdcu, a čo nie.

Mal som množstvo káuz, kde som klientovi odporúčal: „Priznaj sa, lebo dôkazy sú také, že budeš odsúdený, a tým priznaním ti súd môže znížiť trestnú sadzbu až o tretinu pod dolnú hranicu.“ To rozhodnutie je však vždy na klientovi.

Hlavné správy: Je tu advokátska komora. Ako sa postavili oni k vášmu prípadu?

Ribár: Musím povedať, že za mňa celkom zabojovali. Komora napísala špeciálny list, volá sa to „amicus curiae“ (priateľ súdu), kde prezentovala svoje stanovisko, v ktorom nehodnotila dôkaznú situáciu v mojom prípade, to ani nemohla, ale načrtla, že je namieste sa zamyslieť nad tým, že ak to takto má byť s mantinelmi pre výkon advokácie aj v budúcnosti, tak sa advokáti budú báť si robiť svoju prácu.

Komora tiež pripomenula, že advokát zastupuje klienta na základe zmluvy o právnej pomoci a na základe zákona, ktorý by teda mal zohľadňovať špecifiká ich práce.

Jedným zo základných prvkov vzťahu medzi advokátom a klientom je dôvera a mlčanlivosť vo veciach, ktoré sa stali v minulosti. Ako budete pristupovať v pozícii klienta ku mne ako k advokátovi, ak si budete myslieť, že keď na mňa trochu zatlačí polícia, ja im porozprávam všetko, čo ste mi povedali a bude to slúžiť ako dôkaz proti vám? Veď to je nezmysel.

A komora v tom liste veľmi podrobne vysvetľovala ešte jednu vec. Zákon o advokácii dáva právomoc posudzovať to, či advokát konal v rozpore so zákonom o advokácii alebo nie, výlučne stavovským orgánom advokátov. Teda advokátska komora jediná má právo posudzovať, či som konal alebo nekonal v súlade s týmto zákonom! To by nemal hodnotiť vyšetrovateľ ani prokurátor, ale komora.

Hlavné správy: Komora teda vyjadrila svoje stanovisko, ale to je všetko, čo mohla urobiť? Ak jej zo zákona vyplýva tá právomoc, o ktorej ste hovorili, nemá teda nejakú väčšiu páku, ktorou by mohla tú právomoc aj presadiť?

Ribár: Bohužiaľ, inú možnosť nemá, urobila maximum. Nemohli zasahovať do môjho prípadu.

Hlavné správy: Ako sa na vašu kauzu pozerá váš advokát?

Ribár: Ako som už spomenul, môj advokát je môj priateľ z detstva, poznáme sa od desiatich rokov, vyrastali sme spolu. Je výborný advokát, ale po nejakom čase z toho bol už úplne vyhorený a frustrovaný. Bolo to ako hrach na stenu hádzať: formuloval jasne väzobné námietky, ktoré sme dávali špecializovanému trestnému súdu, sudcovi pre prípravné konanie, žiadna reakcia. Tak sme napísali sťažnosť proti tomu rozhodnutiu, odôvodnili sme ju, opäť nič.

A potom sa za mňa postavili moji ďalší priatelia. JUDr. Matej Marhavý prišiel s „Iniciatívou advokátov za právny štát“ a rozbehlo sa to. Pred Najvyšším súdom stáli ľudia s transparentmi s nápisom „Obhajoba nie je zločin“. Bol som zatvorený v tej diere ako zviera, ale vedel som, že vonku sú ľudia, ktorí za mňa bojujú – a to mi veľmi pomáhalo.

A boli z toho, čo sa deje, rovnako vyvedení z miery ako ja. Napríklad vo februári sme boli na ŠTS, môj zákonný sudca bol dlhodobo práceneschopný, preto vec dostal v rámci rozpisu iný sudca. Sudca vypočul moju manželku, ja som mal prejav, môj obhajca mal krásny prejav, Dr. Marhavý mal krásny prejav, priložili sme stanovisko advokátskej komory a tešili sme sa, že to je argumentačne také nepriestrelné, že to musí vyjsť. Ale sudca povedal, nie, žiadosť o prepustenie sa zamieta. A príde mi až komické, keď ja, ktorý som mal byť prvý z toho zrútený, moja manželka a ešte druhý obhajca sme utešovali kolegu, ktorý bol úplne hotový z toho, čo práve zažil. Nechápal ako je možné, že také argumenty mohli niekoho nepresvedčiť.

Za týchto okolností ma už mnohí nahovárali, aby som sa radšej priznal z niečoho, čo som nespravil. Bol by som o pár dní doma, s rodinou… Neurobil som to jedine preto, že by som sa už nikdy nemohol pozrieť do zrkadla, nemohol by som sa pozrieť do očí manželke, mame, deťom, kamarátom. Bol by som s nimi, ale v skutočnosti by som ich stratil.

Hlavné správy: Ako prebehlo vaše prepustenie z väzby?

Ribár: Na slobodu som sa dostal 14. mája. Vo štvrtok 13. mája a v piatok 14. mája 2021 sa na ŠTS riešilo, či budem v súdnej väzbe. O prípadnom prepustení by sa však tak či onak rozhodovalo asi až na Najvyššom súde, lebo sa dalo predpokladať, že prokurátor by tam iste podal opravný prostriedok. Okrem iného sme v ten deň navrhli prepustenie na kauciu, sudca dal manželke lehotu do ďalšieho dňa, aby zložila nejaké finančné prostriedky. Bolo teda zrejmé, že sudca JUDr. Buvala je naklonený myšlienke stíhať ma na slobode, pretože už v stredu mi poslal na podpis papiere týkajúce sa takzvaného elektronického náramku.

Obvinený musí byť v takejto situácii vždy vypočutý, tento výsluch prebehol vo štvrtok a v piatok. Keď ho sudca ukončil, odišiel vypracovať svoje rozhodnutie. Čakal som na to rozhodnutie asi hodinu a pol, keď som odrazu počul, ako sudca vraví príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS), ktorí ma eskortovali, aby mi dali dolu putá. To som už tušil, že sa niečo deje. Sňali mi putá a odviedli ma do vedľajšej miestnosti, kde mi sudca oznámil, že medzitým sa situácia zmenila a prišlo rozhodnutie Ústavného súdu, že mám byť okamžite prepustený.

Oceňujem aj krásne gesto sudcu, ktorý ešte nemal na papieri rozhodnutie Ústavného súdu o mojom prepustení, ale príslušníkom ZVJS povedal, že si berie na svoju zodpovednosť, aby mi dali dolu putá.

Ten papier potom ešte dlho nechodil, už som v ústave na výkon väzby bol aj zbalený a stále som čakal. Napokon prišla zamestnankyňa ústavu s vozíkom (na to kvantum spisov, ktoré som tam mal) a s krásnym úsmevom mi povedala: „Tak čo, rybička (kvôli môjmu menu Ribár), ideme domov?“ Až vtedy som pochopil, že to je naozaj.

Ale aj tak mi ešte celý ten čas chodili v hlave aj také myšlienky, či to nedopadne ako v niektorých iných mediálne známych prípadoch, že vyjdem na ulicu a tam ma už budú čakať, aby ma znovu vzali do väzby…

Hlavné správy: Istý bývalý predseda vlády povedal, že tento váš prípad vážnym spôsobom diskvalifikuje ŠTS aj špeciálnu prokuratúru…

Ribár: V súvislosti s tými pochybeniami sa hovorí o omyle. Ale toto mám povedať mojim deťom? Že to, že ich otec nebol doma rok a pol, bol iba omyl? O mojich žiadostiach o prepustenie deväťkrát rozhodoval sudca pre prípravné konanie, deväťkrát o tom rozhodoval Najvyšší súd. Až po vyše roku senát sudcu Klimenta ako prvý povedal, že tá právna kvalifikácia v mojom prípade je nezmysel. Zhruba o mesiac nato vyšetrovateľ zmenil právnu kvalifikáciu, ale ja som o tom nedostal žiadne vyrozumenie. Až na súde, keď sme podali ďalšiu žiadosť o prepustenie, sme sa dozvedeli, že tam je zmenená kvalifikácia. Takýto závažný dokument mi neráčili celý mesiac doručiť, poslali mi ho až potom, keď sme to reklamovali. Až potom, v marci, mi senát JUDr. Farkaša zrušil kolúznu väzbu.

Hlavné správy: No ale veď ste ostali vo väzbe až do mája. Z akého titulu, ak to nebola kolúzna väzba?

Ribár: Už som mal iba preventívnu, pokračovaciu väzbu. Že by som mohol pokračovať vo výkone advokácie a tak páchať trestnú činnosť. Vidím na vás, že sa vám to zdá divné, ale verte, že ja už som sa tomu vôbec nečudoval. Po určitom čase už som na tom bol tak, že nech už som dal akýkoľvek argument, už som ani nečakal, že by mohol naň niekto normálne zareagovať.

HLAVA XX, § 5 – Svet vnútri a tam vonku

Hlavné správy: Ako ste boli počas toho času v kontakte s rodinou?

Ribár: Ja som sa prvýkrát mohol s manželkou rozprávať až po jedenástich mesiacoch. Dovtedy som ju zazrel iba niekde na chodbe súdu pri rozhodovaní o väzbe, alebo keď som vystupoval z auta pri eskorte na súd a podobne. Až po jedenástich mesiacoch som ju mohol vidieť hodinu za sklom pri návšteve vo väzbe, ja som rozprával cez telefón a ona do nejakého mikrofónu.

Teoreticky mohli na tú návštevu prísť aj deti, ale napriek tomu, že som tak neskutočne túžil ich vidieť, neuniesol by som, keby ma videli za mrežami, tak som radšej povedal, aby neprišli.

Potom, keď v novembri prišli opatrenia proti Covidu-19, sa návštevy zakázali a nahradili sa „videonávštevami“. Po trinástich mesiacoch som prvýkrát videl deti na maličkej obrazovke tabletu, na dvadsať minút. Bolo to šialené.

Hlavné správy: Aké sú vlastne vo väzbe možnosti komunikovať s vonkajším svetom?

Ribár: V kolúznej väzbe všetko schvaľuje vyšetrovateľ, preto hneď, keď ma vzali do väzby, som dal vyšetrovateľovi žiadosť o možnosť telefonovania s rodinou. Telefóny v tých zariadeniach sú, ja som mal napríklad telefón aj v cele. Bolo mi to zamietané a ja som sa intenzívne dožadoval vysvetlenia, prečo. Zo zákona o výkone väzby totiž je možnosť, že tieto telefonáty môžu byť nahrávané a vyšetrovateľ si ich môže vyžiadať, resp. môže rozhodnúť tak, že pri mne počas telefonátu bude prítomný niektorý OČTK. Odôvodnenie bolo šialené: rozhodol tak, lebo mu tá právomoc vyplýva zo zákona o výkone väzby…

Ked som do toho toľko rýpal, tak mi napokon bolo telefonovanie na niekoľko vybraných čísel povolené 16. decembra 2020. Papier s rozhodnutím o tom mi však bol doručený až 12. januára 2021, teda po Vianociach… Dávam si opäť básnickú otázku: je to náhoda?

Hlavné správy: Jednej veci tu je naozaj ťažké porozumieť. Predsa človek, v zmysle princípu prezumpcie neviny, kým nie je právoplatne odsúdený, je de jure nevinný. Teda okrem opatrení, ktoré vyplývajú zo zabezpečenia vyššie spomenutých troch dôvodov pre kolúznu, útekovú a preventívnu väzbu, by predsa ten človek mal mať všetok štandard a komfort, ako každý iný nevinný človek. Ako je možné, že to tak nie je? Veď to je v rozpore s logikou aj ľudskými právami…

Ribár: Presne tak. Ale nechajme teraz bokom samotného obvineného a pozrime sa na to z inej strany. V Ústave SR je zakotvené právo na rodinu. Ako prídu deti k tomu, že im je takýmto spôsobom, v podstate bezdôvodne, odňaté právo na kontakt s rodičom, ktorý nebol odsúdený? Veď na deti to má devastačný psychologický účinok, im tie roky bez rodiča nikto a nič nenahradí. Mne to príde šialené.

Jeden môj spoluobvinený dokladal dokonca vyhlásenie od svojej partnerky, že ich syn mame neveril, že otec nie je mŕtvy, tvrdiac, že predsa nech by bol kdekoľvek, tak by mu určite aspoň zatelefonoval. Na všetky podobné pripomienky majú orgány iba jednu odpoveď: že je v právomoci vyšetrovateľa rozhodnúť o povolení či nepovolení komunikácie.

Berúc do úvahy podobné „argumenty“, je naozaj dôvod sa domnievať, že toto celé nemá slúžiť na iné, než na psychický nátlak a na zlomenie človeka. Za týmto názorom si stojím. Každý jeden z obvinených ako jeden z argumentov na prepustenie konštatoval, že vo väzbe sú porušované ľudské práva na kontakt s ďalšou osobou, garantované ESĽP.

Hlavné správy: Vo vašich listoch spoza mreží ste veľmi živo a aj vtipne opísali život v tej „diere“, ale nespomínali ste ľudí, ktorých ste tam stretávali. Boli aj oni súčasťou toho súkolia na zlomenie človeka?

Ribár: Toto je jedna vec, ktorú by som chcel veľmi nahlas zdôrazniť. Nemôžem povedať ani jedno krivé slovo na radových príslušníkov ZVJS. Samozrejme, nejaké drobnosti boli, ale to je ľudský faktor u jedného či dvoch príslušníkov ZVJS. Keď to vezmeme vcelku, tak boli skvelí. Je to ťažká práca, sú to ťažkí profesionáli a musím povedať, že mne osobne veľmi pomohli, či už v Banskej Bystrici, kde som strávil väčšiu časť pobytu vo väzbe, či v Bratislave.

Hlavné správy: V prípade generála Lučanského sa hovorila jedna zaujímavá vec: vraj ho presúvali z cely do cely. Aký je štandard: je bežné presúvať väznených z cely do cely? Vy ste boli stále v jednej cele?

Ribár: Mňa presunuli z Banskej Bystrice na výsluch vo Bratislavy na niekoľko týždňov a potom som sa vrátil do Banskej Bystrice do tej istej cely. Ale ja som až vo väzbe pochopil, prečo mi v minulosti mnohí klienti radšej dali súhlas, aby sa konalo v ich neprítomnosti. Báli sa, aby ich z nejakých vzdialenejších ústavov neeskortovali  napríklad do bratislavského zariadenia alebo naopak. Nielen preto, že tá eskorta sama osebe je nepríjemná, ale okrem iného aj preto, že si musíte vziať všetky svoje veci so sebou, pretože nemáte žiadnu istotu, že sa vrátite do tej istej cely, ba ani do toho istého zariadenia.

Hlavné správy: Ale hovorili ste, že ste vo väzbe mali kvantum spisov. Teda to ste museli vždy voziť so sebou?

Ribár: Áno, presne tak. To eskortovanie, to je zážitok na celý život. A to ja som mal ešte šťastie, že vzhľadom na moje, nazvime to špeciálne postavenie, som mal individuálnu eskortu a napríklad som nikdy nemal nasadeného úplného „medveďa“ ‒ to má človek spútané ruky s nohami a vedú ho naozaj ako zviera. Nikdy, až na posledný raz, keď ma eskortovali z Bratislavy do Banskej Bystrice.

Už som si myslel, že som taký otrlý, že ma nič nezaskočí, ale vtedy som sa cítil naozaj ako otrok alebo cirkusový medveď na reťazi. Ba ani zvieraťu to dnes robiť nesmiete ‒ keby ste to urobili, zavreli by vás za týranie zvierat. Je neuveriteľné, že v dnešnej dobe toto ešte robíme ľuďom. Aj ESĽP toto hodnotí ako neprípustné, neľudské, kruté zaobchádzanie. V civilizovanej Európe s tým už prestali, u nás je to ešte stále normálne.

Hlavné správy: Aký je návrat z väzenia medzi svojich?

Ribár: Keď ma manželka viezla domov, mal som strach. Naozaj som sa bál ako zareaguje najmenší syn. Strach sa stratil, až keď som videl ako mi kýva a kričí „tatinko“.

Hlavné správy: Čo sa dá robiť vo väzení, aby človek neprestal byť sám sebou?

Ribár: Snažil som sa prežiť tak, že som na sebe pracoval. Prečítal som kvantum kníh, našťastie v Banskej Bystrici je celkom slušná knižnica. Oprašoval som ruštinu, čítal som nemecké romantické básničky, Goetheho, Eichendorffa…

Pomohol mi aj väzenský kňaz, ktorý bol výborný. Dával mi čítať aj ťažké filozofické knihy, hltal som ich a aj to mi pomáhalo. A cvičil som, ako som vládal, kľuky, drepy, zhyby ‒ dodnes mám z toho mozole. Bolo to pre mňa ťažké, ja som celý život športoval a v tej maličkej cele, tam človek ani chodiť nemá kde…

Dostal som sa odtiaľ po roku a pol, ale to som dopredu nemohol vedieť. V papieroch bolo napísané dvadsať rokov… Prešiel som si fázou negativizmu, už som bol zmierený s tým, že prídem o rodinu a tak nejako som si podvedome želal, aby ma hodili cez palubu a nech žijú šťastne svoj život bezo mňa, radšej než by sa mali kvôli mne trápiť. Našťastie manželka stála pri mne a aj celá rodina.

HLAVA XX, § 6 – Boj sa skončil, iný sa začína

Hlavné správy: Čo myslíte, čo sa bude diať ďalej?

Ribár: Sudca zatiaľ nerozhodol, čo s mojou obžalobou ďalej. Ja som dal niekoľko argumentov, prečo sa domnievam, že by tú obžalobu mal vrátiť do prípravného konania, pretože sú tam nejaké pochybenia. Alebo ju nevráti a môže vytýčiť hlavné pojednávanie. Ak to vráti, tak vyšetrovateľ bude musieť vykonať nejaké úkony a bude nanovo podaná obžaloba.

Hlavné správy: Čo bude lepšie? Keby to pojednávanie rovno otvorili, mohli by ste najlepšie ukázať tie absurdity, či nie?

Ribár: V minulosti bola právna úprava taká, že jeden z dôvodov, prečo sa vracala obžaloba, bola skutočnosť, že nebol náležite zistený skutkový stav a dokazovanie na súde by bolo také rozsiahle, že by to zaťažovalo súd. Preto to sudca vrátil vyšetrovateľovi, aby vykonal potrebné zisťovanie. Toto sa však zrušilo a ako sankcia za nedostatočne zistený skutkový stav má byť, že prokurátor neunesie dôkazné bremeno. Keď sa nad tým však zamyslíte, vidíte, že to je absolútne v neprospech človeka, ktorý by chcel doložiť svoju pravdu dôkazmi, ale nemôže.

Ja som podal okolo tridsať podaní, kde som poukazoval na dôkazy, ktoré žiadam vykonať. Našťastie, sudca JUDr. Buvala bol veľmi korektný a keď som mu dal môj deväťstranový elaborát, ktoré dôkazy žiadam vykonať, povedal: „Keďže vidím rozsah, tak sa tu budeme asi dlhšie stretávať, pretože sa to bude vykonávať.“

Ja chcem len jedno: mať možnosť predložiť dôkazy o tom, že tvrdenia obžaloby, v tomto momente prokurátora, sa nezakladajú na pravde. Hoci už aj toto je v podstate absurdná situácia, ktorá by podľa správnosti vôbec nemala nastať: veď ja aj keby som bol absolútne pasívny, keby som ani raz nevypovedal, tak predsa prokurátor má dokazovať moju vinu a nie ja svoju nevinu.

Keď som poukazoval na nejaké dôkazy, na rozporuplnosť výpovedí korunného svedka a pod., „argumentom“ sudcu, z ktorého som bol najviac zúfalý, bolo, že toto je väzobné konanie a moje pripomienky sa budú riešiť konaní o veci samotnej. Ale zároveň ten istý sudca poukázal na výpoveď toho človeka, ktorý svedčil o mojej (údajnej) trestnej činnosti, a preto ma nepustí z väzby. Takže obvinenie mojej osoby kajúcnikom riešiť mohol, ale môj argument, prečo je kajúcnikova výpoveď nezmyselná, už riešiť nemohol…

Ivan Lehotský