Ide o niečo viac ako 13 miliárd eur: 7,5 miliardy eur z “kohéznych fondov” (t. j. pravidelné dotácie na pomoc chudobnejším štátom) a 5,8 miliardy eur z fondov na obnovu Covid. Oboje by za normálnych okolností bez vážnych pochybností dostalo Maďarsko. Toto však nie sú normálne časy. Brusel sa s Maďarskom sporí o to, čo označuje za otázky právneho štátu: nezávislosť súdnictva, oblasti považované za skorumpované, zákony o verejnom obstarávaní a účtovanie finančných prostriedkov EÚ. Existujú aj sporné body v otázkach sociálnej politiky: najmä práva LGBT a migrácia.

V týchto oblastiach EÚ tvrdí, že Maďarsko porušuje normy bloku, a dala jasne najavo, že by chcela podmieniť kohézne platby aj platby na vymáhanie pomoci tým, že Budapešť dosiahne normy EÚ (čo by, treba priznať, Európsky súdny dvor takmer určite považoval za prípustné podľa práva EÚ). Normy sú však nejasné, a preto je v praxi veľa vecí ponechaných na vyjednávanie. Pred časom došlo k neformálnej dohode, že ak Maďarsko prijme niekoľko právnych opatrení, ako napríklad zriadenie nezávislého protikorupčného orgánu a umožní (síce dosť neefektívnemu) Európskemu úradu pre boj proti podvodom vykonávať vyšetrovanie v krajine, finančné prostriedky by sa mali uvoľniť.

Problém bol v tom, že to neuspokojilo viacerých “jastrabov” v Bruseli, ktorí pred vyše týždňom presvedčili Európsky parlament, aby prijal rezolúciu požadujúcu, aby EÚ žiadala oveľa viac. Výsledkom je súčasná patová situácia. Zo 17 opatrení sa stalo 27 takzvaných “super míľnikov”, ktoré teraz zahŕňajú zmeny vo vymenúvaní sudcov a funkcii najvyššieho súdu a obmedzenie niektorých právomocí ústavného súdu, ktoré sa považujú za zvýhodňujúce vládnucu stranu. Objavili sa aj náznaky, že sa bude dôkladnejšie dohliadať na skutočné výsledky všetkých prijatých opatrení. A kým Komisia nebude spokojná, Maďarsko je bez peňazí.

Liberáli v západných krajinách EÚ, ktorí nenávidia stranu Fidesz Viktora Orbána, sa tešia z týchto opatrení, ktoré považujú za dlho odkladané kroky na zjednotenie svojrázneho štátu, ktorý považujú za demokratického odpadlíka. Každý, kto sa obáva o budúcnosť Európy, by sa však mal dôkladnejšie zamyslieť nad možnými komplikáciami, ktoré môžu spôsobiť.

Najzrejmejšie je, že ide o snahu zaviesť jednotný štýl EÚ, ktorý funguje v pôvodných štátoch EHS, ale inde je problematický. Politika v Orbánovom štýle je niečo, čo je pre poriadkumilovného, právnického eurokrata v Berlaymonte nielen neatraktívne, ale najmä dosť nepochopiteľné. Je skôr bezostyšne populistická než technokratická, nacionalistická a nie príliš komunitaristická, v sociálnych otázkach skôr ľahkovážna než agresívne liberálna a na pravidlá a súdne rozhodnutia, najmä tie európske, sa pozerá dosť ľahostajne.

Práve tento rozdiel v názoroch spôsobil, že Budapešť sa okopáva, a tiež skutočnosť, že Maďari, podobne ako mnohí iní východoeurópania so sociálnymi spomienkami na sovietske šikanovanie, sa ostro bránia zasahovaniu do záležitostí, ktoré považujú za svoju vec, a nie za vec EÚ. Maďarskí politici, ktorí majú jasnejšie zmýšľanie ako mnohí európski úradníci a sú si hlboko vedomí potreby sledovať verejnú mienku vo vlastnej krajine, vám na otázku o svojom názore povedia, že vidia dve pomerne dôležité črty tlaku EÚ.

Jedným z nich je, že keď EÚ hovorí o právnom štáte, v skutočnosti tým myslí politiku inými prostriedkami. Konkrétnejšie, za rétorikou právneho štátu sa skrýva snaha využiť boj proti právu na rozšírenie právomocí Bruselu nad sociálnymi a politickými záležitosťami v členských štátoch. V článku 2 Zmluvy o EÚ, ktorá je zakladajúcim právnym dokumentom EÚ, sa pomerne otvorene hovorí o slobode, demokracii, rovnosti, právnom štáte a dodržiavaní ľudských práv. Všetko nasvedčuje tomu, že Európsky súdny dvor hľadá príležitosť, ako ich vážne využiť na rozšírenie pôsobnosti ústavného práva EÚ na úkor autonómie členských štátov. To je pochopiteľne veľmi nežiaduce v Maďarsku, štáte s dlhou históriou boja za nezávislosť a medzinárodným pohľadom odlišným od väčšiny ostatných štátov EÚ. (Patria k nemu dôvernejšie vzťahy nielen s nepríjemne blízkym Ruskom, ale aj na východe s Tureckom a ďalšími turkicky hovoriacimi štátmi).

Druhý bod je pragmatický, aj keď cynický. Ak je EÚ pripravená upravovať svoje požiadavky za pochodu (ako to urobila v tomto prípade), môže to byť predzvesťou snahy o dlhodobejšiu kontrolu nad štátmi, ako je Maďarsko: trochu viac peňazí, ak urobíš toto, ďalšia tranža, ak urobíš tamto, a tak ďalej. Viacerí maďarskí ministri mi asi pred mesiacom spomínali, že napriek zjavnej predchádzajúcej dohode o uvoľnení prostriedkov EÚ sa obávajú práve tohto: že maďarský štát sa bude hrať ako ryba na konci finančnej šnúry EÚ. Začínajú mať až príliš pravdu.

Kde sa to skončí? Napriek hundraniu Bruselu a horúcich hláv v Európskom parlamente pravdepodobne dohodou o vyplatení časti prostriedkov. Fidesz sa nevzdá bez boja a je v životnom záujme Bruselu udržať EÚ pohromade. Je tiež v jeho záujme zabrániť tomu, aby si ostatní kupovali vplyv v rámci bloku, ak bude príliš tvrdo otáčať finančnou skrutkou. Jedno je isté. Ak sa Brusel nezmôže na nič, je tu veľa iných, ako napríklad Čína, ktorí mu veľmi radi vyhovejú. V skutočnosti dobre vie, že maďarská vláda je už teraz vnímavejšia voči pekinským lákadlám než mnohé iné štáty EÚ.