Môj profil 
Predplatné
Na sklonku roku slovenský atlét urobil závažný krok, zmenil príslušnosť a stal sa členom armádneho strediska Dukla. Neustále si však stráži svoju nezávislosť, na ktorú si po rokoch strávených v USA navykol. Každé jedno rozhodnutie v role samotrénera zvažuje a nemusí sa nikomu zodpovedať, pretože prináša stabilne úspech. “Už som si navykol niečo meniť v tréningovom pláne v obavách, že sa mi prestane dariť, alebo že sa nezlepším. Aj teraz to budú malé zmeny, nič prevratné a keď zostanem zdravý, verím, že prekonám 80 metrov. Vrcholom budú majstrovstvá sveta v Pekingu a ja chcem na nich byť lepší ako ôsmy v Moskve.”
Marcelovi Lomnickému progres vychádza. “Verím zaužívanému systému prípravy, no aj zmenám. Môžem si ich dovoliť trebárs do mája, júna, no a posledné tri mesiace pred vrcholom mám v náplni vždy rovnaké. Už som sa presvedčil, že počas nich sa forma spoľahlivo dostaví, dva tri roky dozadu som si to odskúšal, fyzickú formu som mal vždy super. Naučil som sa aj veľa cestovať a pretekať, každý víkend som niekam letel a už mi to vôbec neprekáža. Ak budem zdravý, budem to fajn.”
Osemdesiatka znamená bránu k úspechu. “Treba ju hodiť tam, kde sa najviac žiada. Najskôr by som ju však potreboval prekonať hocikde, aby som sa dostal do klubu osemdesiatmetrových. Je to smotánka, extratrieda, v našej komunite uznávaná, posúvajúca na medailové stupne. Aj 79 metrov by mohlo na medailu stačiť, no istotu v tom nemáte, osemdesiatka je však vždy o vzácnom kove.”
Trpezlivosť ruže prináša. “Nepodlieham tomu, že som 80 metrov ešte nehodil. Teším sa na tú chvíľu, že raz padne. Pred rokom som o nej rozprával, sníval som o nej, tento rok som už na to mal natrénované, chýbali len lepšie podmienky. V novom roku sa vynasnažím 80 metrov hodiť, a to v hocijakých podmienkach. Až potom môžem pomýšľať na medailu, keď ju budem prekonávať častejšie. Pokoriť ju len raz nič neznamená, vyvoláte tým iba chvíľkovo dobrý pocit šťastia.”
Marcel Lomnický sa už naladil na výkony, aké vzbudzujú rešpekt. “Ak by som v novom roku 80 metrov neprekonal, bol by som sklamaný. Každý detail robím na maximum a patrilo by sa kamsi vyššie zaradiť. Môžem sa aj utešovať, že ak 80 metrov nepadne, tak v olympijskom roku budem mať ďalšiu možnosť, takto však kalkulovať nechcem. Ak sa mi to do Ria nepodarí, už aj zapochybujem, či na to reálne mám.”
Somatotyp nastavuje mantinely a Lomnický svoje telo dostatočne rešpektuje. “Viem, kde mám rezervy, no nikde nie je napísané, že ak ich odstránim, tak sa zlepším. V Amerike som sa stretával s myslením, že ak sa trebárs zlepšíte v drepe, tak hodíte zákonite ďalej. Takto to nefunguje a sám som sa o tom presvedčil. V sezóne som bol aj slabší a hádzal ďalej.”
Limity možností úradujú a Marcel Lomnický s nimi dosť polemizuje. “Ja neviem, kde mám svoje fyzické limity pri rešpektovaní postavy, výšky, v každom prípade sa však na slabinách patrí popracovať a potom uvidím. Psychika vás zasa dokáže povzniesť, alebo zatlačiť. Na majstrovstvách Európy v Zürichu som pomýšľal na medailu, mal som veľkú formu, no finále možno aj vplyvom premotivovania, alebo veľkého tlaku nedopadlo tak, ako som chcel. Bola to pre mňa veľká skúsenosť.”
Za ideálnu sezónu by označil, ak v úvodných pretekoch sezóny hodí limit na majstrovstvá sveta. “No a do leta ešte zlepšiť osobák za 80 metrov a pripraviť sa na majstrovstvá sveta tak, aby som sa dostal do finále a prekonal 79 metrov a viac. Túžim po medaile, bola by moja prvá seniorská. Veľmi by som sa radoval aj z bronzu, ktorý by ma poriadne nakopol na olympiádu. V našej disciplíne ťažko hovoriť o nejakých úletoch, možno len dovtedy, ak ste ešte nezvládli techniku. Na vrcholnej úrovni sa vyžaduje top forma a nepomôže nám, ako v hode diskom, či oštepom lepší vietor. Takže v mojom prípade žiadna pomoc zvonka, ale dôvera v seba samého.”
ml
