Do Bratislavy príde i americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo. Oficiálna propaganda prostredníctvom mainstreamu tvrdí, že jeho návšteva by mala byť veľkou cťou pre Slovensko, ako pre partnera Spojených štátov amerických. To, či je jeho návšteva skutočne cťou pre všetkých našich občanov je otázne.

Chápeme, že z uhľa pohľadu USA je Slovensko poslušnou krajinou, “pozitívne” reagujúcou na výzvy partnerov na nákup americkej vojenskej techniky štedrými povianočnými balíkmi, ale z arogancie tak typickej pre túto superveľmoc to nie je dostatočným dôvodom na to, aby sme podľahli ilúzii, že tu ide iba o pakt pochybnej pochvaly a prejavu vďaky.

Túto návštevu treba vnímať v širších súvislostiach. Ten istý minister Mike Pompeo prichádza na Slovensko totiž v čase, keď Spojené štáty prostredníctvom jeho slov ohlásili svoje jednostranné odstúpenie od Zmluvy o zamedzení rakiet blízkeho a stredného doletu.

Taktiež je nutné si všimnúť, že návšteva šéfa americkej diplomacie nemieri len na Slovensko, ale i do okolitých krajín tvoriacich zoskupenie V4. Z ich územia sú spomínané rakety schopné s veľkou presnosťou, ľahkosťou a silou ohroziť ruské mestá, vrátane Moskvy.

Logickým vysvetlením a dôvodom tejto návštevy šéfa americkej diplomacie v spojitosti s príchodom postrachu Európy, Angely Merkelovej a generálneho tajomníka agresorskej organizácie NATO na Slovensku a do okolitých štátov.

Od takmer definitívnej porážky terorizmu na Blízkom východe sa USA v zahraničnej politike sústreďujú len na dve témy:

1) Presvedčiť (t.j. vydierať) partnerov, aby míňali stále viac prostriedkov na zbrojenie a vopred platili Spojeným štátom za ochranu (výpalné).

2) Démonizovať Ruskú federáciu a vytvárať politickú paranoidnú predstavu ohrozenia, a to plošne u občanov a vlád štátov bývalého východného bloku tak, ako sa im to úspešne darí už desiatky rokov vo vlastnej krajine. Túto pachuť strachu sa snažia zanechať i na Slovensku.

Nemal som veľké ilúzie o správaní sa vládnucej elity na Slovensku práve v týchto dvoch otázkach, no moje obavy z úplného úspechu týchto návštev pramenia zo skutočnosti, že sme tu nikdy nemali takú vyhrotenú situáciu a politickú scénu, ako je to práve dnes. Minister Lajčák ktorý už viackrát opovrhoval názormi NR SR (naposledy o Venezuele, nedávno tiež o migračnom pakte) je ochotný odsúhlasiť čokoľvek v záujme zvyšovania jeho kreditu v očiach Veľkého brata, zaostrujúceho svoj zamračený pohľad spoza Veľkej mláky.

Je zaujímavým, ba až zarážajúcim faktom, ako rýchlo graduje roztrieštenosť slovenskej vládnucej elity. Vzniká konflikt medzi parlamentom a Lajčákovým Ministerstvom zahraničných vecí. Narastá i napätie medzi Lajčákom a premiérom SR. Vzniká tu konflikt medzi Smerom a SNS vs. Most-Híd. A aby toho všetkého nebolo dosť, uprostred týchto konfrontácií vyvstáva na povrch otázka: kde sa nachádza predseda najväčšej koaličnej strany Róbert Fico a jeho reakcia na tento spor. Možno si vychutnáva pozíciu, do akej ho postavila opozícia, čiže je v tieni, hoci ťahá za motúzy svojich bábok. Z týchto konfliktov môže mať radosť iba naša podarená opozícia, neschopná vidieť si ďalej od vlastného nosa. Prečo sa vôbec bývalý predseda vlády dištancuje od tohto stavu a všetku zodpovednosť kladie na bedrá predsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti, poslanca Ľuboša Blahu?

A má vôbec Róbert Fico reálnu kontrolu nad Miroslavom Lajčákom, posluhujúcim nadnárodným politickým inštitúciám? Má Róbert Fico ešte dosah na predsedu vlády Petra Pellegriniho?

Nuž, výsledky rokovania jednotlivých návštev dajú odpoveď na tieto naše otázky a hlavne obavy, i keď sme vopred avizovali, že Američania sem prichádzajú nie dávať či prejaviť vďaku. Sú tu iba preto, aby prejavovali svoju nenásytnosť a okrádali občanov tak Slovenska, ako aj ostatných štátov V4. A nielen ich. I ostatné krajiny bývalého východného bloku.

Treba si všimnúť úspech týchto návštev z konkrétnych potenciálnych tém, a to najmä aké požiadavky budú mať Američania v záležitosti umiestnenia svojich zbraní namierených proti Rusku na nimi okupovanom území, kde zväčšujú jadrový potenciál prostredníctvom stále novších a väčších vojenských základní. Tým okupovaným územím je práve Slovensko. Ďalšou otázkou je, aké majú požiadavky na zaslanie slovenských vojakov tam, odkiaľ Američania v skutočnosti pomaly, ale isto odchádzajú (Sýria a Afganistan).

Jalal Suleiman, podpredseda KSS