Rozprávame najväčšie hajlajty z dovoleniek, sme dobre nastajlovaní, fejsujeme, čiže tvárou sa postavíme napr. k divadlu, varíme nie zo surovín, ale z ingrediencií, banky nám vykazujú spendig reporty, čítame nie tlačové, ale „printové“ správy  v „mainstreame“…

Nie som učiteľom slovenčiny, ani významným národovcom, ale už roky sa rôzne pokúšam napomínať rôznych ľudí, ktorí používaním týchto zbytočných cudzích slov pri verejnom účinkovaní akoby ubezpečovali národ, že takto sa vyjadrovať je dnes správne a toto je trend doby. Zámerne, s nadšením, zamieňame naše slová za anglikanizmy. Chceme ukázať, že už vieme „anglicky“ tak dobre, že už sa nám akosi na jazyk nedostanú tie naše, „všedné a tak trápne obyčajné“ slová.

Zaoberám sa pomerne intenzívne štúdiom dejín, najmä našich a pritom veľmi často sa snažím analyzovať pôvod a význam názvov dedín, kopcov, riek, priezvisk, ktoré ma zaujmú.  Nedávno mi neznámy človek napísal jeho zistenie, že Fatra pôvodne nebol názov pohoria, ale priesmyku s obchodnou cestou. A naozaj. Až tento priesmyk dal meno pohoriam!

Na našom území celkom určite boli Kelti. Rimania ich volali Gali, oni sami seba podľa vetra  – Goth. Najviac Galských slov sa zachovalo na Západe. Švajčiari a rakúšania hovoria priesmykom gótskym pass, alebo fass. Gótske slovo tra znamená medzeru, priesmyk. Teda Fass-tra. Lepidlo po keltsky je gle, Rusi a my glejíme… Kamarát sa po starokeltsky povie karant. Dom je tegos, jeho časť tegul – tehla. Kto od koho pochytil slová, ak sme spolu s nimi žili veľmi dlho? Aj Dunaj je od nich? Danu je údolná rieka, danubis jej množné číslo. Lenže Dunaj (srbsky Dunav) aj dunel, kým doslova „prelízal“ Železné vráta, rovnako bol vodopádom, ako v Pilišských horách pri Nagymaroši, kde tiež dunel vodopádmi… Z keltštiny máme aj „išiel na blindt“  – naslepo. Keltské slovníky sú na nete, môžete sami  pokračovať v porovnávaní. Máme množstvo priezvisk odvodených od Gál, Gallovič, Gallík, Galatík…

Slovenčina nie je o nič čistejšia reč, ako ostatné jazyky. Maďari od Slovanov prevzali, skomolili spústu slov, najmä tých, ktoré súviseli s usadením sa a gazdovaním. Rumuni už tiež priznali, že rýdzo slovenské výrazy tvoria  zhruba 35% ich slovesnosti. Veď len povel pre koňa je „ťáááá. Teda ťahaj, môžete ho počuť v dedinách. Prečo sa to tam zachovalo? V kraji, kde nikdy Slováci nedorazili pred 250 rokmi? Prečo je u nich súd pravda, väzenie temnica a jed otrava? Prečo ešte do r. 1846 bola liturgická reč obyvateľov Rumunska Metodova staroslovienčina? Žasnete? Aj ja som žasol! Chcete porovnať iné jazyky? Pozrite na Čechov! V ich jazyku je ešte viac nemeckých výrazov, ako v našom. Oni ešte ochotnejšie preberajú anglikanizmy, ako my. Dokonca tam silnie názor, že Česi nie sú pokrvní Slovania, ale Kelti! Ani hrdý národ Nemcov nemôže povedať, že ich reč je čistá a krv germánska! Obsahuje množstvo keltských, slovanských a latinských výrazov. Pozrite sa na názvy ich miest. A nielen vo východnom Nemecku, kde boli Lužickí Srbi! Rostock, Ribnitz, Drevenack, Lippe, Rýn (Rhein = Hraň, hranica), Drážďany a pod. A angličtina? Práve v nej je najviac latinských výrazov. Bol to predsa dlho rímsky Albion. Všimnite si najmä slová končiace na „ion“. Meditation, celebration, militation… V strede Hadriánovho valu bola rímska pevnosť Vindolanda. Koho volali Vindi? Germánov???

Špecifiká Nitry – vraj nárečie

Nitra bola dobitá Ostrogótmi (správne je Ostgótmi, čiže východnými Gótmi) r. 395. Usadili sa tu a vládli od kráľa Rosemunda, cez jeho ženu Fritigil, po ich syna Hunimunda, ktorý neslávne skončil r. 477 v bitke na rieke Bollia, čiže na Ipli.

Samozrejme, jeho národ, alebo vojsko z Nitry, neodišlo celé, mnohí sa tu poženili a Nemci, ktorí sem prichádzali po tatárskom vpáde sa k nim pridávali. Čiastočne si rozumeli.

No a v Nitre a okolí nám po nich ostalo veľmi špecifické „nárečie“. Hovorí sa tam: daj to pri stôl. Postavil sa pri plot. Nikde na Slovensku takýto tvar nie je. My ostatní normálne skloňujeme, len v Ponitrianskych nárečiach nie.

Pritom na Hornom Ponitrí, Spiši a Gemeri, kde Nemci žijú po dnes sa takto nehovorí. Vysvetlenie? V Nitre ostala tvorba viet rovnaká, ako mali Góti, aj Nemci. Hovoria: am Tisch. Teda podstatné meno je v prvom páde. Preto Am Tisch = pri stôl. Tu sa prístavok smerom do dvora staval pri dvor, z toho potom bolo slovo pitvor, ktoré dodnes používajú aj Rumuni netušiac, odkiaľ to slove je.

V Nitre a okolí sa nepovie otec, ale otíc. Nie mama, ale „matír“. No a keltsky mama je „ma thir“! Čo prevzali Kelti od nás a my od nich? Verchušky si chceli byť bližšie vo všetkých časoch! Veď Hunimund šiel rabovať Dalmáciu nielen so svojim vojskom. Boli s ním aj domáci Sloveni! Oficiálna historiografia ale tvrdí, že kráľovná Fritigil je mýtus. Veľmi podrobne som aj o nej písal v knihe Reppertum, ktorú si môžete kúpiť vo vydavateľstve Torden.

Zaujímavé je, že napriek tomu, že v r. 1848-9 začala silná maďarizácia, ku ktorej sa ochotne pridala slovenská elita (vlastne ona ju aj organizovala !!!), do spisovného jazyka sa nedostalo toľko maďarských slov, ako sa dostalo slovenských do maďarčiny dávno, dávno pred tým.

My, v čase maďarizácie, sme toto nepotrebovali, jazyk bol dostatočne bohatý. Podobne tomu bolo aj v čase socializmu, kedy sme sa síce povinne učili ruštinu, ale slovenčina bola plne rozvinutá, ruské výrazy takmer k nám neprenikli. Pamätáme sa, že v tom čase sme sa ju učili naozaj nedobrovoľne.

Dnes je situácia iná, národ sa učí po anglicky, pretože tento jazyk ovládol cez počítače celý svet a je to celosvetový, takmer univerzálny, jazyk. Slovač je ale skoro vždy pápežskejšia pápeža a tak anglikanizmamy veľmi ochotne nahrádza ľubozvučnú reč, podľa ktorej sme si z lásky k nej pomenovávali aj dediny.

Dve Ľuborče = lúbezné reči, sú toho svedkom. Nuž, Ó, mládež naša, tys‘ držiteľkou rána. Je na tebe, či zajtra vyjde ešte slniečko, alebo sun! Či ochotne, z vlastnej hlúposti a servilnosti zapredáš aj to posledné: svoj materinský jazyk? A budú ti zasa hovoriť slave! Pre tých, čo anglicky nevedia – slave = slejv = otrok!

Alan Dolog