Na začiatku sme zažili menšie komplikácie. Odlet nám odložili o dve hodiny, takže sme do Moskvy prišli neskôr a zmeškali sme posledný vlak z letiska, ktorý odchádzal o polnoci. Túto na prvý pohľad nepodstatnú udalosť porozprávam podrobnejšie, aby sa tí, ktorí sa v budúcnosti chystajú do Moskvy, lepšie zorientovali – ako cestovať a kde sa ubytovať.

Cestovná mapa

Pred rokmi cestujúci sa z najväčších medzinárodných moskovských letísk (Šeremeťjevo, Domodedovo a Vnukovo) do mesta mohli dostať iba autobusmi a taxíkmi. Ale už niekoľko rokov od všetkých týchto letísk do Moskvy a späť premávajú špeciálne rýchliky. Tieto rýchliky nikde nestoja a slúžia iba na prepravu cestujúcich z letísk do centra Moskvy a späť.

Cesta trvá približne polhodiny a končí na jednej z troch hlavných železničných staníc (celkovo je ich v Moskve deväť) – Bieloruskej, Kyjevskej alebo Paveleckej. Už niekoľko rokov je cestovanie z moskovských letísk do centra mesta veľmi pohodlné a príjemné. „Vypadnete“ z lietadla, zídete o jedno poschodie nižšie a dostanete sa na železničnú stanicu, ktorá sa nachádza v suteréne – presne ako metro.

Samozrejme, sú aj iné možnosti, ako sa dostať do mesta. Napríklad, taxíkom. V Moskve sú veľmi lacné – ak si ho objednáte na internete cez taxislužbu. Pre orientáciu: dokonca aj v nočných hodinách, keď budete cestovať taxíkom približne hodinu 3-5 ľudia, zaplatíte celkovo maximálne 10 – 15 eur. Súkromníci berú, prirodzene, viac, preto treba cez mobil objednávať si vozidlá cez taxislužby – taxíky prichádzajú ihneď.

Moskovské metro budujú s neuveriteľnou rýchlosťou a linky sa blížia ku všetkým trom hlavným medzinárodným letiskám. O niekoľko rokov si v pohode vystúpite z lietadla a hneď skočíte do vagónu metra. Najbližšie tak to bude na letisku Vnukovo – už o 4 roky. V súčasnosti z Bratislavy doletíte do Moskvy a pristanete práve na letisku Vnukovo. Už dnes sa konečná stanica metra nachádza vo vzdialenosti iba pár kilometrov od Vnukova. Autobusom z letiska sa za 10 – 15 minút dostanete do najbližších staníc metra – Rasskazovka, Novoperedelkino, Salarjevo. O 4 roky z lietadla hneď prestúpite do metra…

Ubytovanie v „Kozme“

Tento raz sme však museli ísť taxíkom, lebo prileteli sme neskôr a kontrolu na letisku /bola úplne blesková/ sme prešli už po polnoci. Posledný vlak do Moskvy odišiel iba pred pár minútami. Smola. Nič to. Taxíky v Moskve sú veľmi lacné. Išli sme v 3-4-členných skupinách. Hodinová cesta do hotela nás stala (v prepočte celkovo pre 3-4 ľudí) iba 10 eur.

Ubytovali sme sa v hoteli Kozmos. Čitatelia, ktorí sa aspoň trochu orientujú na mape Moskvy, vedia, že tento hotel sa nachádza blízko bývalého moskovského najväčšieho výstavného centra VDNCh (Vystavka dostiženij narodnogo hozjajstva – Výstava výdobytkov národného hospodárstva) a rovnomennej stanice metra – VDNCh. Za socializmu to bol najluxusnejší hotel. Teraz síce patrí k takým priemerným, ale luxus tam zostal a je ho cítiť na každom kroku, ale (čo je podstatné), na rozdiel od luxusných hotelov, sú tam veľmi „kresťanské“ ceny.

Je tam všetko, čo je v luxusnejších hoteloch a vôbec nič nám nechýbalo – všetko bolo úplne  perfektne: izby, reštaurácie, bary, fitnes, bazén, sauna, solárium, predajne od výmyslu sveta, služby, veľmi dobroprajné a profesionálne správanie sa personálu a pod. A, ako som hovoril,  je lacný – iba 25 eur na deň. V cene sú aj raňajky: švédsky stôl, môžete sa perfektne najesť – výber jedál je úplne súper.

Sú tam dvojmiestne izby, ale naša „brigáda“ chcela byť pokope – traja, tak nám hneď doniesli na izbu ďalšiu posteľ. Boli sme na 15. poschodí s nádherným výhľadom na jedno z najkrajších sídlisk Moskvy, na výstavisko, na množstvo sôch pred výstaviskom, na Ostankinskú vežu, ktorá večer a v noci bola vysvietená všetkými farbami. A dole, priamo pod našimi oknami, stala obrovská socha Charlesa De Gaulla.

De Gaulleho na Štefánika

A práve táto socha De Gaulla nám akosi nedávala pokoj. To bolo po prvé. A po druhé, nám niečo chýbalo. Až na druhý deň sme pochopili, kde je pes zakopaný. De Gaulle nám stále zozadu a zboku pripomínal Štefánika. Veď aj ten mal francúzsku vojenskú uniformu. No a čo tu pod našimi oknami straší De Gaulle? Prečo nie Štefánik? Po treťom pive v bare sme konečne prišli na to, čo s tým. Rozhodli sme sa, že keď prídeme nabudúce (teraz sme nemali čas) mu prerobíme tvár. Nič iné netreba: má francúzsku uniformu, pekná postava, všetko je tip – top. Trochu mu zmeníme tvár a nápis na pomníku – a bude tam Štefánik… Nemôžem nespomenúť bazén v hoteli Kozmos. Je tam veľký komplex: bazény, vírivky, solárium, sauna a pod. Môžete sa tam špliechať aj celý deň – a všetko iba za 10 eur. Najlepšie je v bazéne do poludnia. V tomto čase je tam vždy takmer prázdno – všetci hostia odchádzali do mesta. Krása!

Oddelenie Melón

Prvý deň (sobota, 19. januára) sme sa stretávali s kamarátmi, boli sme na riaditeľskej porade Nočných vlkov a behali po múzeách. Na riaditeľskej porade z nášho pestrého kolektívu, ktorý sa už roky kamaráti s Nočnými vlkmi, vytvorili samostatnú jednotku. Naši čitatelia určite vedia, že Noční vlci majú svoje oddelenia v rôznych krajinách po celom svete, v krajoch a oblastiach Ruska. Dokonca aj na Slovensku je už niekoľko oddelení.

Naša skupina, ktorú tvoria obyvatelia Nitrianskeho kraja, je dosť pestrá: samozrejme, motorkári, ale aj členovia občianskych organizácií, športovci, hudobníci, zamestnanci podnikov, úradníci a autor týchto riadkov, novinár. Na riaditeľskej porade zástupca Chirurga – Andrej Bobrovskij vyhlásil, že odteraz sme Oddelenie Melón (po rusky Arbuz) – podľa motorkárskej prezývky nášho kamaráta motorkára Milana. Tak sme Oddelenie Melón…

Veľkolepé oslavy narodenín Chirurga

Večer v sobotu sme išli na oslavy narodenín Chirurga do brlohu Nočných vlkov. Všetko bolo tradične vynikajúco. Najprv – štedré pohostenie, potom takmer hodinové veľkolepé motorkárske predstavenie vonku, počas ktorého nik necítil ľahký mraz – predsa pomaly sa blížila polnoc. Nasledovali  gratulácie vodcovi vlkov Chirurgovi – Alexandrovi Zaldostanovovi v najväčšej sále ich „vlčej búdy“.

Celkový komplex je také niečo, ako areál veľkého európskeho futbalového štadiónu – s pozemkami okolo štadiónu. Samotná „búda“ je veľká ako hokejový štadión, má asi 10 sál. Ako vždy predtým, gratulácie sa začali o 11. hodine večer a trvali asi do 8. ráno. Naša delegácia sa dostala na pódium, ako aj vlani, asi o pol tretej v noci.

Naša slovenská delegácia bola tá najpočetnejšia. Zvyčajne Chirurgovi gratulovali delegácie o počte 2 – 5 ľudí. Nás bolo vyše 30, zo všetkých kútov Slovenska, takže časť slovenskej delegácie sa na pódiu nezmestila a stala hneď vedľa. Chirurg dostal od nás veľa darov, na konci aj fujaru a jeden z našich zahral si na fujare. Celá sála /vyše 3 tisíc divákov/ burácala!

Chirurg vysoko vyzdvihol činnosť priateľov na Slovensku, znova podčiarkol, že na Slovensku má najviac kamarátov a že robíme veľmi veľa preto, aby sme obnovili dobré priateľské vzťahy medzi slovanskými krajinami, aby Slovania nezabúdali na svoje tradície, zvyky, históriu, kultúru a slávnych predkov. Podčiarkol, že všetci sa snažíme o to, aby na svete zavládol mier, pokoj a porozumenie medzi národmi. Zdôraznil, že napriek tomu, že nás ohovárajú a napádajú slniečkari a „liberáli“, práve my budujeme priateľské a dobré susedské vzťahy medzi európskymi krajinami. Nie slniečkari, ktorí rozosievajú lži a nenávisť, ale práve my, ktorí nesieme dobro a spravodlivosť.

Celá sála nás z pódia odprevadila búrlivým potleskom. Potom sme si ešte dali po jednom pive, porozprávali sa s Nočnými vlkmi z rôznych krajín, urobili niekoľko fotografií a asi o štvrtej v noci sme sa taxíkom vrátili na hotel.

„Vymetali“ sme múzea 

Potom v priebehu 4 dní nasledovali pracovné návštevy, ktoré sa týkali kultúrnych podujatí, vydávania kníh, festivalov, seminárov a pod. Niekoľko razy sme boli na Červenom námestí, navštívili sme aj všetky tie miesta, kam chodíme zakaždým – je to už dlhoročná tradícia:  Červené námestie, most za Červeným námestím, obchodný dom GUM a v ňom reštaurácia na 2. poschodí a kaviareň na prízemí a pod. Tieto miesta vždy navštevujeme, keď sme v Moskve.

Navštívili sme aj zopár tržníc so suvenírmi – tiež vždy tam chodievame. Stretávali sme sa s vydavateľmi kníh, maliarmi, spisovateľmi a pod. Boli sme aj v novom parku Zarjaďje – hneď medzi Kremľom a riekou Moskvou, pokochali sme sa pohľadom na Moskvu z vysokej plošiny, umiestnenej na brehu nad riekou.

Boli sme aj v parku, kde nainštalovali busty všetkých 33 doterajších vládcov Ruska /veľkých kniežat, cárov, prezidentov a generálnych tajomníkov/, nafotili sme všetkých bez výnimky. Večer pred odchodom na Slovensko boli sme v Literárnom múzeu Puškina: na jar vydáme  knihu rozprávok Puškina v ruštine a v slovenčine. Nafotili sme tam veľa exponátov, rukopisov a obrazov.

Dá sa povedať, sme „povymetali“ sme dosť múzeí, galérií a iných kultúrnych stánkov. Nuž, kritizujúci nás slniečkari vymetajú iba krčmy, prípadne, kaviarne, ale my, okrem toho, vymietame ešte aj obrovské množstvo kultúrnych stánkov.

Dvojité oslavy

Posledný deň mali sme čas iba do poludnia, tak sme išli na Centrálne výstavisko /VDNCh/, prešli sme zopár pavilónov, niečo sme pofotili. Bohužiaľ, Hlavnú fontánu sa nedalo: je zakrytá lešením, je v rekonštrukcii. Exkurziu skončili sme pri koňaku v Arménskom pavilóne – náš kamarát Miloš Zverina mal meniny, tak sme to trochu oslávili. Mimochodom, tomu sa meniny celkom vydarili: oslavovať začal dopoludnia v Moskve a skončil večer v Nitre…

Na letisko sme išli metrom, potom z konečnej 10 minút autobusom. O 4 roky túto linku dotiahnu priamo na letisko. Teda človek vypadne z lietadla a hneď skočí do metra – paráda! Na letisku v Bratislave kontroly sme prešli rýchlo, fungovalo všetkých päť okienok, všetko tam klapalo dobre, ako švajčiarske hodinky – naša poklona, pani…  Preto sme sa rýchlo  vrátili domov.

Bol to vynikajúci výlet aj s perfektnou partiou. Nech slniečkari, liberáli a ďalšia „smotánka“ hovoria čo chcú. Je to ich problém. Okrem jedu, podozrievavosti a prievanu v hlavách, už nemajú nič. U nás je to presne naopak. Stretávame sa s kamarátmi, nadväzujeme nové priateľské vzťahy. Chceme, aby všetci slovanské krajiny a Slovania mali dobré vzťahy. Samozrejme, nejde iba o Slovanov. Všetci, ktorí sa chcú kamarátiť, organizovať kultúrne podujatia, podnikať, obchodovať, cestovať, navzájom sa navštevovať – všetci sú vítaní. Na rozdiel od slniečkarov, nehľadáme nepriateľov, agresorov a špiónov, ale kamarátov, spolupracovníkov, spriatelené duše – pretože, na rozdiel od slniečkarov, máme duše. Amen.

Eugen Rusnák

Video (úryvok z „Novoročnej rozprávky“) si môžete pozrieť tu: