Brodzany 7. júna 2019 (HSP/Foto:Slavica)

Na celom svete a hlavne, prirodzene, v Rusku si včera oslávili 220. výročie narodenín slávneho básnika Alexandra Puškina a navyše aj Deň ruského jazyka. Po celej krajine boli otvorené výstavy venované veľkému ruskému básnikovi, konali sa divadelné predstavenia, festivaly a literárne čítania

V celom Rusku a vo mnohých krajinách na celom svete si milióny ľudia čítajú diela svetoznámeho básnika, majú radi jeho poéziu a prózu, citujú a diskutujú o dielach Alexandra Sergejeviča Puškina.

Zanechal mimoriadne bohaté a vzácne literárne dedičstvo. Odborníci dodnes stále skúmajú jeho tvorbu a nachádzajú v nej čoraz viac nových myšlienok, aktuálnych aj v súčasnosti. Bol to geniálny muž.

Sociológovia uskutočnili výskum na tému, ku ktorému klasikovi sa Rusi po skončení školy najčastejšie vracajú. Väčšina respondentov odpovedala, že k Puškinovi. Opäť si možno vychutnať jeho diela počas veľkolepého festivalu „Puškinfest“. Začal sa včera v Moskve, v deň 220. výročia Puškinových narodenín.

Obdivovatelia jeho tvorby sa môžu zúčastniť na predstaveniach, koncertoch, súťažiach. Mnohé sa konajú na otvorených priestranstvách v parkoch, ako aj v divadlách hlavného mesta a mnohých divadlách po celom Rusku.

Členovia občianskeho združenia Slavica z Nitry si včera tiež uctili 220. výročie narodenia Alexandra Puškina. V podvečerných hodinách sa zástupcovia o. z. Slavica o obyvatelia Brodzian pri Partizánskom zišli v parku Slovanského múzea A. S. Puškina, aby si spoločne uctili pamiatku tohto ruského literárneho génia.

„Asi o 18.00 hod. sme pri soche A. S. Puškina spomínali na jeho život a tvorbu a na záver sme na jeho pamätníku umiestnili pamätný venček s textom „Na večnú slávu“, „Slavica Nitra“. Pri príležitosti tohto významného výročia o. z. Slavica vydá dvojjazyčné rusko-slovenské dielo „Rozprávky A. S. Puškina“ a „Poému Ruslan a Ľudmila“, povedal pre náš portál predseda občianskeho združenia Slavica Miloš Zverina.

Našim čitateľom stručne pripomenieme životopis slávneho ruského básnika. Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol ruský romantický básnik a prozaik.

Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal ešte dvoch súrodencov: sestru Oľgu a brata Leva. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilišťa pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básniam oslavujúcim slobodu ducha a mysle.

V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.

V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou-náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.

Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov.

Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.

Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorné plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.

Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d’Anthèsom dva dni predtým.

Eugen Rusnák