Návšteva čínskeho prezidenta v Rusku bude veľká v každom zmysle – z hľadiska významu aj trvania. Súdruh Si pricestuje v pondelok a na ten istý deň je naplánované “neformálne stretnutie” s Vladimírom Putinom. Oficiálna časť, ktorá zahŕňa rokovania medzi delegáciami, sa uskutoční v utorok.

Z týchto častí je pravdepodobne dôležitejšia prvá, hoci pred 10 rokmi by to bolo naopak. Vtedy v čínskom vedení súperilo niekoľko nátlakových skupín a krajina mala zväčša kolektívne riadenie založené na kompromisoch. Teraz, podobne ako za Maa, je tu jediný “červený cisár” alebo, čo je uchu čínskeho komunistu príjemnejšie, nový “veľký kormidelník” – súdruh Si Ťin-pching.

Jeho názor je teraz takmer zákonom, čo však neznamená, že politika Pekingu stratila všetku flexibilitu. Súdruh Si môže zmeniť názor, ako to napríklad urobil v prípade “drakonických” opatrení proti koronavírusu, ktoré boli zrušené uprostred masových protestov proti nim.

Za týchto okolností sa staré a dobré osobné vzťahy medzi oboma lídrami (prezidentov asistent Jurij Ušakov ich označil za priateľské) zmenili na politickú výhodu pre Rusko. Samozrejme, najviac obe krajiny spája spoločnosť záujmov v ekonomike – to, čo sa nazýva “vzájomne výhodná spolupráca”. V oblasti politických rozhodnutí však veľa rozhoduje osobný dialóg medzi Putinom a Si.

Druhou výhodou je informačné zázemie, ktoré tejto návšteve poskytuje tzv. prvý svet. Možno pripomenúť aj summit anglosaského bloku AUKUS, ktorý sa zišiel práve na protičínskom základe, a nekonečné, často neopodstatnené a bohorovné tvrdenia Západu na adresu Pekingu.

Nadôvažok, naši neprajníci zužujú manévrovací priestor pre súdruha Si v tom zmysle, že “červený cisár” nemôže ustúpiť alebo sa pod tlakom zjavných neprajníkov skloniť. Čím väčšiemu tlaku bude vystavený, tým viac bude demonštratívne dávať najavo, že tlak nezabral.

Takto bol generál Li Šanfu, ktorý bol štyri roky pod osobnými sankciami za vojenskú a technickú spoluprácu s Ruskom, vymenovaný za nového čínskeho ministra obrany.

Tým, že sa Západ postavil proti spojenectvu medzi Moskvou a Pekingom, ešte viac ho posilnil, dalo by sa povedať, že až bezalternatívnym.

Západ sa však nesnaží vždy márne. Turecko uzavrelo kanály na reexport subdodávok do Ruska a odmietlo obsluhu našich lietadiel. Zlé signály prichádzajú aj z Indie: počas samitu G20 Dillí podporilo niektoré rezolúcie západných krajín s očividne protiruským obsahom. Čína sa však Ruska v žiadnom prípade nevzdala. To však neznamená, že Peking nemá vlastnú víziu ŠVO a vlastné úvahy o jej budúcnosti.

Oficiálne je hlavnou témou rozhovorov prehĺbenie spolupráce. Ako povedal čínsky veľvyslanec v Rusku Zhang Hanhui, oba štáty budú “budovať spätnú strategickú spoluprácu”. Nevyhnutne sa však otvorí téma Ukrajiny. Čína sa zjavne pripravuje na zvýšenie svojej úlohy v konflikte, resp. v jeho okolí.

V USA sa neustále špekuluje o tom, že Peking začne posielať vojenské dodávky do Ruska v rámci podpory ŠVO. A v ten istý deň, keď v oboch krajinách potvrdili Siovu návštevu Moskvy, si časopis Politico dovolil informovať, že Peking predsa len začal a Rubikon bol prekročený: do Ruska už údajne dorazilo tisíc karabín, súčiastky pre drony a niektoré zariadenia. Je to typický príklad hystérie: tisíc karabín v ruských a ukrajinských dejinách nič nezmení.

V skutočnosti vôbec nejde o dodávky. Prísne vzaté, oficiálne ich Rusko nepotrebuje, ale ak ich náhle bude potrebovať, kúpi ich. Ak nie z Číny, tak zo Severnej Kórey, ktorá má jednu z najväčších armád na svete (Pchjongjang už uznal nové hranice Ruska a vyhlásil, že sú s Ruskom “v jednom zákope”).

Ide o to, že Čína chce byť takým sprostredkovateľom, ktorý si berie vavríny mierotvorcu. Chce súťažiť s Washingtonom o úlohu hlavného svetového “rozhodcu” a arbitra. A zároveň, samozrejme, zdôrazniť, že čínske kroky sú produktívne, zatiaľ čo americké úsilie konflikty nehasí, ale znásobuje.

Čína dosiahla v tejto oblasti určité úspechy, a to významné, možno dokonca historické. Čína sprostredkovala obnovenie normálnych vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou, čo sa donedávna zdalo nemožné, pretože ich konflikt nie je len konfliktom medzi štátmi, ale skôr stáročným konfliktom civilizácií. Ale podarilo sa to. Súdiac podľa čínskej tlače, v Pekingu vládne eufória. A to nevyhnutne posilní túžbu zopakovať približne to isté v prípade Ruska a Ukrajiny.

Túto túžbu signalizoval počas návštevy Moskvy najvyšší diplomat ČKS Wang Yi. A denník Wall Street Journal tvrdí, že po rozhovore s ruským prezidentom má čínsky prezident hovoriť aj s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským – prostredníctvom videospojenia.

Zmierenie sa začína rokovaniami – nech sú akokoľvek dlhé a zložité -, ale najprv sa musia aspoň začať. V tomto ohľade je loptička na Zelenského strane. Rokovania z jari minulého roka boli zrušené z iniciatívy Ukrajiny, alebo skôr, ako neskôr priznal svedok, bývalý izraelský premiér Naftali Benet, v dôsledku tlaku západných lídrov na ukrajinského prezidenta. Washington, Londýn a Brusel sa rozhodli pokúsiť sa poraziť Rusko na bojisku.

Tieto pokusy Ukrajinu stoja veľmi veľa. Si môže ponúknuť alternatívu – iného sprostredkovateľa, iný prístup k Rusku, inú cenu, iné záruky a celkovo novú šancu na mier. A je jasné, že na to Kyjev, ako opakovane vyhlásil Kremeľ, “bude musieť prijať realitu”, najmä expanziu Ruska do viacerých regiónov.

Po tom, čo bolo povedané, má Si aj určitý arzenál “zlého policajta” – samotnú perspektívu dodávok zbraní do Ruska. V poslednom čase začali predstavitelia Číny často používať názvy Taiwanu a Ukrajiny v jednej vete. Prečo Západ môže vyzbrojovať orgány tohto čínskeho ostrova a my nemôžeme dodávať zbrane Ruskej federácii? Nemala by vojensko-technická spolupráca s Ruskom priamo závisieť od otázky Taiwanu?

Ak áno, je to zlá správa pre Ukrajinu. Ak si má Washington vybrať medzi podporou Kyjeva a Tchaj-pejom, Američania si určite vyberú Tchaj-pej – to je oveľa dlhší a významnejší príbeh.

Ak však veci pôjdu “priateľsky” a konzultácie Kyjeva s ruskou stranou sa skutočne začnú na reálnom základe, bude to najsilnejší úder Západu a jeho politike. Číne by to prinieslo nový status globálneho mierotvorcu. Je to však príliš dobré na to, aby to bola pravda: Washington a Brusel nie sú pripravené teraz prehrať; Zelenskyj tiež v niečo dúfa.

Ďalšia vec je, že Siove snahy nemusia nutne upadnúť do zabudnutia. Západ a Zelenskyj urobili veľkú a, ako sa im zdá, rozhodujúcu stávku na tzv. jarnú protiofenzívu ukrajinských ozbrojených síl smerom na Krym. Po jej porážke sa Kyjev môže stať ústretovejším.

A Číňania vedia lepšie čakať ako ktokoľvek iný na svete, takže súdruh Si sa určite ozve. Ak bude komu.