“A hlavne: nehovoria to len euroskeptické strany. Tie totiž rovno tvrdia, že z EÚ treba odísť. O zmene EÚ hovoria skôr tí, ktorí projektu veria. Nepamätám si, že by nejaká strana tvrdila, že je EÚ úplne perfektná – hoci sa trebárs aj jej zástupcovia v minulosti aktívne na podobe EÚ sami podieľali,” píše Šichtařová.

Viacero poslancov už viackrát hovorilo o reforme. Lenže “skutek utek”. Roky rečí o reforme a nič. “Nebude to náhodou tým, že niektoré projekty sú proste z podstaty nereformovateľné? Zoberme si taký ZSSR. Keď prišiel Gorbačov s rečami o “reforme” a perestrojke, výsledok bol jediný: Než niečo stačil rádoby-zreformovať, impérium sa mu začalo pod rukami rozpadať.”

Denník The Guardian nedávno publikoval prieskum, zo štrnástich krajinách EÚ, na tému ako vidia ľudia budúcnosť EÚ. “A práve po jeho prečítaní sa mi tento osud vybavil. Nepovedie náhodou neschopnosť reformovať nereformovateľné raz až ku koncu EÚ?”, pýta sa ekonómka.

Podľa výsledkov prieskum totiž viac než polovica ľudí pripúšťa, že sa do 20 rokov EÚ rozpadne. “Doslovne: v prieskume označili rozpad EÚ ako realistickú možnosť. Teda nie že by si to mysleli či chceli, ale pripúšťajú to ako možné.” Konkrétne ide o ľudí z Francúzska, Nemecka, Talianska, Holandska, Rakúska, Rumunska, Grécka, Česka, Poľska a Slovenska.

Najväčšiu nedôveru v dlhodobé prežitie EÚ v prieskume prejavili Slováci, za nimi nasledovali Francúzi a Rumuni. “Nemožno teda povedať, že nedôvera plynie len z východu alebo chudobných krajín. Nedôveru je vidieť naprieč EÚ.”

Takýto spolok bez Francúzska prestáva dávať zmysel. S predstavou takéhoto spolku ale logicky rastie význam V4. “Dokonca s takou predstavou dáva zmysel aj to, že sa spolok časom spojí s Rakúskom a rozrastie na V5. Nálady v Rakúsku aj u nás sú totiž v mnohých ohľadoch podobné. Respektíve, rozhodne podobnejšie, než napríklad u nás a vo Švédsku.”

Naopak najväčšiu dôvera v budúcnosť EÚ vyjadrili v Španielsku, Dánsku a Švédsku. Dôveru teda prejavili ostrovčeky na severe i na juhu. “Nie som si istá, či to je dobrá správa. Svojim spôsobom mi to pripomína pohľad na Bosnu. Aj v Bosne bolo veľa ostrovčekov rôznych národností a náboženstiev – a nič dobré to neprinieslo. Niekedy je prínosné, keď existuje ostrá deliaca línia,” myslí si ekonómka.

Prieskum teda ukazuje, že enormný tlak francúzskeho prezidenta Macrona a nemeckej kancelárky Merkelovej na rýchlu a hlbokú integráciu EÚ neprináša sľubované plody. “Voliči blahom nechrochtajú.”

Čo sa odrazilo aj na voľbách, strana Merkelovej zaznamenala v Nemecku najslabšie víťazstvo v dejinách volieb do Europarlamentu. “Ľud jej nadšenie pre integráciu nezdieľa. Podobne vo Francúzsku, kde prezident získal menej hlasov než tí, ktorí zbroja proti EÚ.”

Čím to je, že ľudia v EÚ zas až tak pevne neveria ale politici naopak áno? “Ľudia možno poznajú históriu. Možno vedia, že v Európe bolo veľa ríš, ktoré si mysleli, že budú večné. Mnoho spolkov, mnoho aliancií. A žiadna netrvala z pohľadu dejín dlho. Najúspešnejší boli Rimania. A aj ich ríša skončila. Technicky vzaté by sa tak možno za “najtrvalejšie impérium” dala považovať sféra vplyvu Vatikánu.”

Dokonca aj Sovietsky zväz tu mal byť na večné časy. A už to tak dokonca vyzeralo. “Vyhral Druhú svetovú vojnu, dobyl polovicu Európy, ako prvý poslal človeka do vesmíru, zavaril svojim zbrojením hlavu najväčšej ekonomike sveta … a napriek tomu tu bol len 68 rokov. EÚ toto nezažila, snáď len z Európy odhryzla väčší diel. Tak prečo by tu mala byť dlhšie?”, pýta sa Šichtařová.

Otázkou vlastne je, kedy datovať vznik EÚ. Oficiálne by sme ho mali datovať k 1. novembru 1993, v tom prípade existuje už skoro 26 rokov. Ak sa ale na vec podľa Šichtařovej pozrieme z väčšieho nadhľadu, za zárodok môžeme považovať už rok 1951, kedy vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Čo by znamenalo, že “EÚ v nejakej podobe existuje už 68 rokov, rovnako ako Sovietsky zväz. Ako keby 70 rokov nejakého projektu prinášalo medzi Európanmi pocit, že už to stačí.”

Výsledok volieb do Európskeho parlamentu pritom jasne ukázal, že ľudí, ktorí chcú EÚ buď opustiť, alebo ju pozmeniť, pribúda. Väčšina ľudí sa tiež obáva, že v Európe nebola tak dlho vojna, že rastie pravdepodobnosť, že musí prísť. “Pripúšťam, že istú logiku to má – ale kde by sa tá vojna vzala? Viete si dnešnú zdanlivo zhýčkanú mladú generáciu predstaviť, ako beží vedľa tanku a robí si selfíčka? Neverím!” Ekonómka pripúšťa možný konflikt najmä na území Macedónska či Kosova, ale nie na celom území EÚ. No podľa prieskumu sa možnej vojny obáva čoraz viac ľudí. Najviac sa vojny medzi európskymi národmi boja Francúzi a Poliaci, tam sa výsledky pohybujú okolo tretiny.

Mnohí tvrdia, že fakt, že vojna tu nebola vyše 70 rokov, je zásluhou EÚ. “Fakt tu nebola? A čo Balkán? Bola vojna v Juhoslávii málo krvavá, že ju toľko ľudí zabudne spomenúť? Neboli tam koncentráky? A Ukrajina neleží v Európe?”

Fakt, že sa ľudia boja vojny ale neznamená, že by si ju snáď naozaj priali. Rovnako tak to, že pripúšťajú rozpad EÚ, neznamená, že si to všetci tí ľudia prajú. “Lenže – hoci si väčšina ľudí rozpad EÚ nepraje, na rozdiel od reality odtrhnutých politikov si ho vie logicky “dopočítať”.”

Prieskum totiž ukázal, že si 92% ľudí myslí, že by na rozpade EÚ prerobili. “Týchto 92% sa možno najskôr stotožniť s tými, ktorí si ho neželajú. Títo ľudia pozitívne vnímajú možnosť voľného pohybu osôb, kapitálu a ďalšie veci.” No aj napriek tomu všetkému, mnohí z nich nie sú nadšení snahou Nemecka a Francúzska pristupovať k EÚ ako k svojmu protektorátu. Čo bolo jasne vidieť po voľbách. Macron aj Merkelová dosiahli veľmi slabé výsledky. A víťazi volieb v iných krajinách boli len “piatym kolesom u voza”. “Tak sa robí demokratická integrácia …?”

“Takže, keď to tak vezmem okolo a okolo, zdá sa mi, že smerujeme plnou parou k takémuto druhu integrácie, ktorá by potenciálne mohol EÚ rozložiť. A to aj napriek tomu, že si to väčšina nepraje,” konštatuje na záver Šichtařová.