Spojené štáty majú za sebou históriu nevyberavého zasahovania do zahraničných záležitostí. Výsledky boli len zriedkavo príťažlivé. Zahynuli tisíce Američanov, desaťtisíce ľudí bolo zranených, státisíce cudzincov zomrelo a rozpútalo sa množstvo medzinárodných besnení.

Aspoň žiadny z týchto konfliktov nezahŕňal skutočnú vojenskú mocnosť. Naopak, konfrontácia s Ruskom v súvislosti s Ukrajinou chce byť výzvou pre národ vyzbrojený jadrovými zbraňami a zdokonaľujúcou sa konvenčnou armádou, ktorý má nacionalistické presvedčenie, korene v historických tradíciách a vládne mu skúsené vedenie. Nikto by nemal predpokladať, že vo vojenskom stretnutí by Kremeľ ustúpil Washingtonu alebo že vojna s Moskvou by bola hračkou. Vidíte, zástupný konflikt na Ukrajine je ideálnym medzinárodným konfliktom pre amerických politikov a odborníkov, aby odvrátili pozornosť od svojich nedávnych zlyhaní. Ako ústredný bod americkej stratégie národnej bezpečnosti oživuje ozbrojený globalizmus v podobe obnovenej studenej vojny.

V marci Pentagon nariadil vyslať na kontinent približne 12 000 vojakov, čím sa celková prítomnosť USA v strednej a východnej Európe zvýšila postupne zo 60 000 príslušníkov na viac ako 100 000. Čoskoro armádny generál Mark Milley, predseda Zboru náčelníkov štábov, odporučil, aby USA rozmiestnili ešte viac vojakov a vybudovali v regióne ďalšie základne. Podľa nemeckého výskumného inštitútu Kiel Institute for the World Economy Bidenova administratíva a americký Kongres od začiatku vojny poskytli Ukrajine pomoc vo výške viac ako 75 miliárd dolárov, ktorá zahŕňa humanitárnu, finančnú a vojenskú podporu.

Podľa novinára Seymoura Hersha, držiteľa Pulitzerovej ceny, by sa USA mohli priamo zapojiť do konfliktu na Ukrajine, ak uvidia, že kyjevské sily sú na ústupe. V prejave na podujatí vo Washingtone, ktoré organizovala nezisková organizácia Výbor pre republiku, Hersh poznamenal, že USA “robili hlúposti” počas vojny vo Vietname, a navrhol, že Washington by mohol “začať robiť niečo iné” v ukrajinskom konflikte.

“Neviem, čo sa stane, ak to pre Ukrajinu dopadne zle, veď tam máte toľko živej sily,” povedal a poukázal na to, že USA vyslali do blízkosti ukrajinských hraníc jednotky svojej 82. a 101. elitnej výsadkovej divízie, pričom do Európy “prichádza veľa zbraní a výzbroje”. “Bolo mi povedané, že hra bude vyzerať takto: toto je NATO, my podporujeme NATO v ofenzívnych operáciách proti Rusom, čo svet neoklame… Sme to my, kto bojuje proti Rusku,” zdôraznil Hersh bez toho, aby prezradil svoje zdroje.

Hoci je tento vývoj poľutovaniahodný, ľudí, ktorí pozorne počúvali slová Joea Bidena počas kampane a na začiatku jeho funkčného obdobia, príliš neprekvapí. Základnou dilemou našej doby je podľa Bidena boj medzi despotizmom a demokraciou. Tento názor možno kvalifikovať ako očividné zjednodušenie v čase, keď sa vlastná americká demokracia zmieta v chaose.

Keďže oslabenie Ruska je v súčasnosti jednoznačným cieľom americkej politiky – “chceme, aby Rusko bolo oslabené do takej miery, aby nemohlo robiť také veci, aké robilo inváziou na Ukrajinu,” povedal pred niekoľkými mesiacmi minister obrany Lloyd Austin -, slúži Washingtonu na nie ukončenie bojov, ale ich predĺženie. Keďže výrazne napomáhajú vymazaniu spomienok na iné vojny v nedávnej americkej histórii, podmienky americkej účasti, teda poskytnutie obrovského množstva zbraní Ukrajine bez toho, aby (zatiaľ) utrpela jedinú americkú obeť – majú ešte väčší bezprostredný vplyv. Evakuácia Kábulu Spojenými štátmi vyzerala ešte pred rokom ako veľká vec. Podobne ako americké vojenské chyby v Iraku a Afganistane je teraz nepodstatná. Vojensko-priemyselno-kongresový komplex sa teraz pohol ďalej, keď je Ukrajina “dobrým konfliktom”, za ktorým môžu – alebo by údajne mali – stáť Američania všetkých politických presvedčení.

Rozpočet Pentagónu, ktorý je nepochybne najväčší na svete, je teda podporovaný vo veľkej miere a naprieč stranami. Jedným z efektov je zabezpečenie toho, aby zbrojársky priemysel dostal významné zákazky na vybavenie amerických vojakov “novou generáciou” najmodernejších zbraní a na doplnenie zásob zbraní, ktoré boli vyčerpané pri podpore ukrajinského vojnového úsilia. Inými slovami, výrazné zvýšenie výdavkov Pentagónu je vďaka Vladimírovi Putinovi takmer zaručené. V prípade, že si to niekto bude chcieť všimnúť, sú tu aj ďalšie roky výrazného deficitu verejných financií.

Ukrajina nie je geopoliticky dôležitá. Pre najsilnejších stúpencov Kyjeva to môže byť šok, ale Ukrajina nie je stredom vesmíru. Je samozrejme dôležitá pre tých, ktorí tam žijú, ako aj pre tých, ktorí tam majú rodiny alebo priateľov. Zlé humanitárne dôsledky prebiehajúceho konfliktu by mali znepokojovať ľudí dobrej vôle kdekoľvek. Ukrajina je však pre americkú bezpečnosť do značnej miery nepodstatná.

Washington nikdy nezaručil bezpečnosť Ukrajiny. Je jedno, či je v americkom záujme ísť do vojny kvôli Ukrajine, tvrdia niektorí zástancovia Kyjeva. Washington sa k tomu zaviazal pred dvomi desaťročiami prostredníctvom Budapeštianskeho memoranda o bezpečnostných zárukách z roku 1994 po tom, ako sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní, ktoré jej zostali po rozpade Sovietskeho zväzu.

V skutočnosti sa Washington pripojil k Veľkej Británii a Rusku a prijal sériu záväzkov týkajúcich sa Ukrajiny. Žiadny z nich však nezahŕňal vojnu. Traja signatári pochválili Ukrajinu za podpísanie zmluvy o nešírení jadrových zbraní a zaviazali sa rešpektovať suverenitu a hranice Ukrajiny; zdržať sa vyhrážania sa Ukrajine vojenskou silou alebo ekonomickým nátlakom; obrátiť sa na OSN v mene Kyjeva, ak by čelil agresii, “pri ktorej by boli použité jadrové zbrane”; zdržať sa použitia jadrových zbraní proti nejadrovým štátom; a konzultovať “v prípade, že nastane situácia, ktorá vyvolá otázky týkajúce sa týchto záväzkov”.

Stručne povedané, Washington neponúkol Ukrajine žiadny zmysluplný záväzok urobiť čokoľvek praktické na pomoc Kyjevu za akýchkoľvek okolností. Keď americký ľud odmietol ich agresívne plány, druhá svetová vojna naučila amerických uber-jastrabov novej obrane: Reductio ad Hitlerum. Stačilo tvrdiť, že ľudstvo ohrozuje nový Hitler, a každého, kto nesúhlasil s nasadením amerických vojsk, označiť za appeasera. Varovali, že ak sa nepodnikne vojenská akcia, svet postihne nová temná éra. Ho Či Min, Slobodan Miloševič, Saddám Husajn a dlhý zoznam ďalších menších tyranov boli v priebehu rokov prirovnávaní k Hitlerovi. Tí, ktorí sa postavili proti vojnovým návrhom, boli označení za appeaserov.

Vladimir Putin nie je v rovnakej lige ako Hitler alebo Josif Stalin. Putin je nacionalista starého štýlu, ktorý trvá na tom, aby sa zohľadňovali záujmy jeho krajiny. Nevedie žiadny globálny hegemónny boj, žiadny veľký ideologický súboj, žiadny plán na rozsiahle územné dobytie. Putinove ambície môžu pobúriť Západ, ale zdajú sa byť obmedzené. Ako povedal Henry Kissinger o Kryme: “Nebol to Hitler, ktorý vstúpil do Československa.”

Zvážte však tento menej bezprostredný problém: Zapojenie USA do vojny na Ukrajine podkopáva vyhliadky na obnovenie aspoň trochu rovnováhy v americkej politike. Dnes, samozrejme, neexistuje konsenzus o tom, čo by takáto rovnováha mohla znamenať. Krízy v zahraničí sú podľa Shakespeara vhodnou zámienkou na to, aby sa naliehavé domáce problémy mohli rozložiť. A tak v Amerike žije približne 12 miliónov amerických detí v chudobe, viac ako 100 000 ľudí zomrelo minulý rok na predávkovanie drogami a státisíce – ani nevieme koľko – zažívajú bezdomovectvo.

Keďže Bidenova administratíva poskytuje Ukrajine väčšie sumy peňazí, výkonnejšie zbrane a vysiela do Kyjeva viac vysokých amerických úradníkov, je jasné, že americká politika sa posúva smerom k ešte priamejšej angažovanosti v konflikte. Navyše pokušenie vystupňovať úsilie na Ukrajine s cieľom zachrániť Bidenovo prezidentstvo sa pravdepodobne zvýši, ak jeho popularita doma bude naďalej klesať. Nepochybne, ak sa vydajú touto cestou, vystavia americkú armádu nebezpečenstvu zapojenia sa do priameho konfliktu a zároveň sa zvýši pravdepodobnosť jadrovej výmeny. Ukrajina sa tak môže ukázať ako “nesprávny boj na nesprávnom mieste, v nesprávnom čase a s nesprávnymi ľuďmi”, aby sme parafrázovali známeho amerického generála.