Kardinál Christoph Schönborn v interview pre berlínsky magazín „Christ & Welt“ z 11.1. vydávaný v Hamburgu poukázal na blízkosť pápeža Benedikta XVI. a pápeža Františka.

Viedenský arcibiskup bol žiakom Jozefa Ratzingera (Benedikta XVI.) v Regensburgu a je v súčasnosti jedným z najdôležitejších interpretov exhortácie „Amoris laetitita”.

„Nemyslím si, že medzi terajším pápežom a emeritným je potrebný most. Sú veľmi odlišní, no sú si oveľa bližší, ako sa ľudia často domnievajú,“ zdôraznil kardinál. Vyjadril radosť, že František oceňuje jeho „Uvedenie do ‘Amoris laetitita’“ (AL) a aj ho odporúča.

AL považuje za „veľmi dôležitý a veľký dokument, ktorý je pre manželov a rodiny skutočnou pomocou“.

U Františka máme dojem, že kráča v predvoji, ako povedal kardinál:

„Musím myslieť na pekné fotografie zo synody o rodine, ako prichádza pešo s čiernom taškou a srdnatým krokom. Človek má tak skutočne dojem, že kráča vpred. To bola aj skúsenosť Ježiša. Evanjelium je veľmi úprimné o apoštoloch, ktorí boli občas zdráhaví.

Mali aj strach, že všetko nepochopili. Hádali sa medzi sebou. A napriek tomu Ježiš kráčal vpred. A prirodzene cesta, ktorou ukazoval smer, je aj cestou utrpenia. František skutočne kráča občas veľmi osamelý vpred. Ale ide pred nami a to je rozhodujúce.

A predsa toľkí ho nasledujú, toľkých povzbudzuje. Je tu premena a to je citeľné. Mám dojem, že František je duchovný priekopník v dnešnej dobe. Mnohých priťahuje za sebou.“

Schönborn zdôraznil, že pápež oslovuje mnohých, ktorí majú s Cirkvou málo do činenia. Oni sú „pohnutí jeho gestami a slovami a jeho prístupom k ľuďom a akosi cítia: Áno, veď o to vlastne ide.“

„Pre otázky synod o rodine 2014/15 je dôležité, že encyklika Jána Pavla II. ´Veritatis splendor´ z r. 1993 istým spôsobom ukázala jednu stránku skutočnosti, ale nezohľadnila tú druhú. Jánovi Pavlovi II. išlo o to konštatovať, že existujú objektívne normy. A to bolo nevyhnutne potrebné. Nemôžem si sám zostrojiť nejakú normu. Existujú objektívne normy. Tým sa však vyslovila iba polovica veci. A druhú polovicu dodáva pápež František s ‘Amoris laetitia’. V nej cítime, kde je jej existencionálne pozadie. Tie bezpočetné extrémne chudobné rodiny, ktoré v Latinskej Amerike zažil. Tu nemôžeš prísť iba s objektívnymi normami! Musíš sa pozrieť, aké často hrdinské realizovanie ľudskosti, vzájomnej pomoci ľudí sa v týchto podmienkach deje. Tento konkrétny pohľad robí nesmierne dobre,“ povedal Schönborn.  Pritom nejde o laxný prístup, ako protivníci vyčítajú pápežovi:

„Pápež František hovorí: ani laxný prístup, ani rigoróznosť, ale rozlišovanie, zahľadenie sa, skúmanie. Prirodzene aj počúvanie toho, čo hovorí Cirkev. Ale predovšetkým zameranie pohľadu na reálnu situáciu a na hlas môjho svedomia. Pretože načúvanie si vyžaduje aj istý životný štýl.“

Postup štyroch kardinálov „neprimeraný“

Viedenský arcibiskup však dodal, že pochybovanie o výpovediach pápeža v zásade dokáže pochopiť. No postup štyroch kardinálov – Joachima Meisnera, Waltera Brandmüllera, Carla Caffaru a Raymonda Leo Burkeho – považuje za „neprimeraný“.

Ako napríklad ich poukaz na to, že František ich nechce prijať. „To sa nepatrí pre úzkych spolupracovníkov pápeža.“ Ale samozrejme je „dobré a správne“ na ich otázky dávať odpoveď a to sa medzitým aj viackrát stalo.

Schönborn poukázal na knihu filozofa Rocca Buttiglioneho z jesene, ktorej úvodné slovo napísal kardinál Gerhard L. Müller. „Obaja tam ukazujú, že pochybnosti štyroch kardinálov o texte ‘Amoris laetitia’ sami nájdu odpovede.“

Sociálna angažovanosť pápeža je pôsobivá

Kardinál Schönborn považuje „veľmi silnú sociálnu angažovanosť pápeža Františka za pôsobivú“. „Možno to vidieť ako kairos pre Cirkev dneška, ale aj pre spoločnosť. Je to nerozlučiteľne spojené s pohľadom na ľudí a prístupom k ľuďom, ktorý pápež berie jednoducho z Evanjelia.“

Kardinál sa vyslovil aj za znovu objavenie spovede. Nejde o otázku, či sa stali spovede prísnejšími, alebo milosrdnejšími. Ide o objavenie toho, čo znamená nechať sa formovať v Ježišovej škole, inak je Cirkev neužitočná. …

Kríza 60. rokov 

Kardinál hovoril aj o svojej osobnej kríze koncom 60. rokov, keď sa celý rok nemodlil. „To bola typická skúsenosť 60. rokov, študentský čas v Nemecku, začiatok revolty študentov.“ Táto kríza sa u neho veľmi silno prejavila:

„Bol som vtedy mladý 21-ročný dominikán. Mali sme seminár, v ktorom sa ukazovalo, že modlitba nič neprináša, lebo treba zmeniť spoločnosť.  Neutešovať až na druhý svet, ale tvoriť pozemský svet. Nemodliť sa, ale meniť. To som zobral doslova. Hoci som žil v kláštore, celý rok som sa jednoducho nemodlil. Bol som blízko toho, že sa vzdám kňazstva. Obrat k opätovnému stretnutiu s Kristom mi priniesol kontakt s bezdomovcom! Rozvodom, alkoholom a stratou práce padol celkom hlboko. S bratmi som sa o neho staral. Dnes si pritom pomyslím na Evanjelium sv. Matúša: Bol som bez domova a vy ste ma prijali. Vtedy som túto vetu nemal v hlave, ale čo sa dialo bolo existencionálne. Ide v prvom rade o človeka, o stretávanie s ľudskou osobou.“