Západná Európa vedie rozporuplnú politiku, keď v rozpore so želaním svojich voličov deklaruje snahu o rozširovanie EÚ a zároveň o stále hlbšiu integráciu jej členov. Bude obrat regiónu k politickej pravici predzvesťou preformovania EÚ na voľnejší orgán, v ktorom si štáty ako Ukrajina nájdu svoje miesto?

Po rokoch odporu politickí lídri v západoeurópskom jadre EÚ nakoniec podporili ďalšie kolo rozširovania a perspektívu členstva pre jej vnútrozemie na východe.

V septembri vystúpili predsedovia Európskej komisie a Európskej rady s prejavmi, v ktorých vyzvali EÚ, aby sa pripravila na prijatie až deviatich nových členov z Balkánu a bývalého Sovietskeho zväzu, potenciálne už v roku 2030.

Nasledoval strategický dokument, ktorý si objednalo Francúzsko a Nemecko, hlavní arbitri európskeho projektu, a v ktorom sa stanovuje charakter týchto príprav, ak má byť EÚ “pripravená na rozšírenie”. Španielsko medzitým oznámilo, že v októbri sa uskutoční samit, na ktorom sa majú vypracovať spôsoby ďalšieho rozširovania pred decembrovým zasadnutím Európskej rady, na ktorom sa môžu začať rozhovory o členstve Moldavska a Ukrajiny.

Tento obrat v ich myslení je reakciou na Rusko, ktorého politika zmenila strategické kalkulácie v západoeurópskych hlavných mestách. V prvom rade je potrebné niečo urobiť s Ukrajinou, ktorú nemožno nechať napospas osudu, keď sa boje nakoniec utlmia.

Zvyšok Európy bude nevyhnutne niesť zodpovednosť za zabezpečenie a obnovu krajiny, na čo integrácia do EÚ ponúka zrejmý prostriedok po vzore stredoeurópskych susedov Ukrajiny, ktorí prešli transformáciou v 90. rokoch a v roku 2000, keď ich EÚ vzala pod svoje krídla.

Strategická kalkulácia je však širšia ako len otázka obnovy Ukrajiny. Kroky Ruska v posledných osemnástich mesiacoch jasne ukázali zraniteľnosť ostatných neintegrovaných častí východnej Európy voči ambíciám Moskvy, ktoré už nemôžu byť udržiavané ako šedá zóna nárazníka medzi Ruskom a EÚ. Patria sem bývalé sovietske republiky, ako napríklad Gruzínsko, kde Moskva úspešne udržiava proruskú vládu, a Moldavsko, kde sa snaží vytvoriť podobne proruský režim proti vôli súčasnej proeurópskej administratívy.

Vplyv Ruska sa rozširuje aj na Balkán, kde podporuje Srbov v ich prebiehajúcom súboji so susedmi, predovšetkým v Bosne, kde Srbi presadzujú väčšiu autonómiu tvárou v tvár hrozbám zo strany Bošnjakov, ale aj v samotnom Srbsku, ktoré odoláva snahám Západom podporovaného Kosova o nezávislosť.

V širšom zmysle ruská invázia na Ukrajinu zdanlivo potvrdila, že svet vstupuje do obdobia veľmocenskej súťaže, v ktorej musí EÚ posilniť svoje medzinárodné postavenie, aby sa mohla postaviť proti rastúcim mocnostiam, ako je Čína, a aby sa nestala podriadenou USA.

Rozšírenie smerom na východ je jedným z prostriedkov na dosiahnutie stanoveného cieľa vytvoriť “geopolitickú EÚ”, zväčšiť jej územie o štvrtinu, počet obyvateľov o viac ako 50 miliónov a po integrácii Ukrajiny pripojiť obrovské plochy ďalšej poľnohospodárskej pôdy, zásoby nerastných surovín a vzácnych zemín a veľkú novú priemyselnú základňu.

Naopak, ak sa EÚ nerozšíri, hrozí jej oslabenie, pretože Poľsko a jeho susedia budú nútení prevziať hlavnú zodpovednosť za Ukrajinu s pomocou USA a Spojeného kráľovstva, čo prehĺbi rozdelenie EÚ na východ a západ a umožní “anglosaským” krajinám oslabiť pozíciu EÚ vo východnej Európe tým, že sa stanú dominantnými vonkajšími mocnosťami.

Vedúci predstavitelia v jadre Európy sa preto konečne priklonili k názoru svojich partnerov na východe, ktorí dlhodobo podporovali ďalšie rozširovanie EÚ ako prostriedok na stabilizáciu svojho susedstva, opätovné spojenie s uviaznutými diaspórami, zabezpečenie svojich investícií na Balkáne a Ukrajine a integráciu štátov, ktoré zdieľajú ich záväzok k národnej suverenite, na úkor liberálnejšie zmýšľajúceho západu.

Protihodnotou za novoobjavené nadšenie Západoeurópanov pre “rozšírenie” EÚ je oživenie dvoch dlhodobých požiadaviek. Jednou z nich je “prehĺbenie” EÚ, čo je prvok diskusie o rozšírení z 90. rokov 20. storočia, ktorý odrážal obavy západnej Európy o zachovanie integrity EÚ pri rozširovaní jej členstva.

Druhým, bezprostrednejším problémom je funkčnosť vzhľadom na riziko inštitucionálnej paralýzy, keď sa za rokovacím stolom Európskej rady zhromaždí až 36 členských štátov, ktoré sa musia dohodnúť kvalifikovanou väčšinou a niekedy aj jednomyseľne, aby mohli prijať spoločné rozhodnutia. V pozadí je základný politický záujem zachovať si výsostné postavenie západoeurópskeho jadra, najmä Francúzska a Nemecka, ktoré utrpelo neúspech pri rozširovaní na východ v roku 2000 a ktoré sa len čiastočne obnovilo po odchode Spojeného kráľovstva, ktoré predtým predstavovalo alternatívne centrum moci.

Francúzsko-nemecký strategický dokument medzitým v miernejšej podobe navrhuje rôzne zmeny rozhodovacích postupov v Rade, predovšetkým zrušenie práva jednotlivých členských štátov vetovať rozhodnutia a ich nahradenie revidovanou formou hlasovania kvalifikovanou väčšinou, čo posilňuje moc väčších štátov EÚ, z ktorých väčšina leží v západnej Európe.

Druhá požiadavka – opäť dlhodobý prvok diskusie o rozšírení – spočíva v tom, že autoritárski, skorumpovaní a v niektorých prípadoch politicky nefunkční ašpiranti vo východnej Európe musia splniť prísne podmienky, aby mohli vstúpiť do EÚ, čo sa prezentuje ako prístupový proces založený na “zásluhách”.

Prečítajte si tiež:

• Európu straší prízrak – nie komunizmu, ale…
• Európa utrpela zdrvujúcu porážku vo vojne s Ruskom