Včera nemecký spolkový kancelár Merz povedal, že Slovensku a Maďarsku by mali byť pozastavené eurofondy pre kurz našej zahraničnej politiky, ktorá vraj nie je v súlade so spoločnou európskou líniou. Je takéto vyjadrenie podľa vás v poriadku?

Takéto vyjadrenia vôbec nie sú v poriadku, najmä nie od lídra vlády iného členského štátu EÚ, je to vmiešavanie sa do ich zahraničnej politiky. Aj keď sme súčasťou Európskej únie, zakladateľské zmluvy hovoria o tom, že zahraničná politika je tak citlivá otázka, že je postavená úplne mimo nich a všetky členské štáty sa v týchto otázkach rozhodujú sami. Takže tuto pán Merz nielen že nešiel v súlade s princípmi normálnej politickej etiky, ale išiel nad rámec zakladajúcich zmlúv EÚ.

Okrem toho by ma zaujímalo, prečo sa on ide vyhrážať Maďarsku a Slovensku tým, že nám pozastavia eurofondy. On na to má nejaký dosah? Lebo ak áno, chcem vedieť aký. Ak si myslí, že môže do zahraničnej politiky rozprávať on nám, zajtra môžu Francúzi začať rozprávať jemu, ako má robiť tú svoju on. Toto je veľmi tenký ľad a toto by som si aj v mene Slovenskej republiky vyprosila.

V súvislosti s jeho vyjadrením musím povedať aj to, že na Slovensku máme politickú situáciu veľmi zdivočelú, ani neviem, ako inak by som to nazvala. Pretože takto by mali reagovať aj opoziční politici. Napriek tomu, že opozícia má nejaké pnutia s aktuálnou koalíciou, neznamená to, že nie sú politikmi Slovenskej republiky. A toto je jeden z tých momentov, keď by sa všetci mali postaviť a vyprosiť si takéto správanie.

Môže sa totiž stať, že aj keď tomu teraz tlieskajú, ak nabudúce voľby vyhrajú oni ale situácia už bude celosvetovo iná, bude sa to týkať aj ich. Takže mňa v tomto prípade skôr šokuje to ohlušujúce ticho, že sa voči tomuto neohradzujú aj opoziční politici.

Viac vo video rozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Pred cestou do Moskvy poslala zaujímavé odkazy nášmu premiérovi aj Kaja Kallasová, ktorej to takisto neprináleží.

Myslím si, že u pani Kallasovej je ten problém, že zabudla, akú funkciu v súčasnosti zastáva. Je niečo úplne iné, keď sa vyjadrujete z pozície premiérky Estónska, ktorou bola. A je niečo úplne iné, keď ste úradník. A to pri všetkej úcte k úradníckemu postu, pretože ak úradník svoje remeslo ovláda dobre, tak ten úrad fičí. No pani Kallasová zabudla, že ona je akoby koordinátor toho, aby sa ministri členských štátov Únie stretli a nejakým spôsobom sa pokúšali prijať konsenzus.

Pomýlila si to s tým, že bude diktovať ministrom zahraničných vecí – ergo vládam členských štátov – ako sa majú správať v nejakej otázke. To nie je jej úloha. Áno, z titulu svojej funkcie je automaticky podpredsedníčkou Európskej únie, ale jej úlohou nie je to, aby vychovávala členov vlád členských štátov, poprípade aby im diktovala zahraničnú politiku. To je výsostná otázka každého jedného členského štátu.

Je to príliš špecifické. Všetci máme nejakú minulosť a na bilaterálne vzťahy a zahraničné cesty sa pozeráme inak. Maďari majú k Rusku iný prístup, ako Slovenská, poprípade aj Česká republika. Ale pani Kaja Kallas teraz, vo svojej aktuálnej funkcii takéto vyjadrenia mať nesmie a ja očakávam, že sa za ne ospravedlní.

Možno sa už pánovi Ficovi ospravedlnila do očí, ale to je príliš málo, pretože ona by – ako členka Európskej komisie a aj ako jej podpredsedníčka – takéto vyjadrenia ani omylom púšťať von nemala.

Mnohí ľudia začínajú byť rozčarovaní z toho, že EÚ ako keby sa stále viac odkláňala od svojho pôvodného, skvelého zámeru a toho, prečo a na akom základe vznikla. Máte tiež pocit, že sa nám Únia mení pred očami a nie práve k lepšiemu?

Vychýlili sme sa z koľají, ten projekt bol naozaj výborný. Ale zdá sa mi, že niektorí politici nemajú čo robiť a jediná téma, ktorú vidia, je zbrojenie. Zbrojenie nie je investícia, sú oveľa lepšie investície, ako do zbraní. Chápem, že existuje poučka – kto chce udržať mier, musí mať nabité. Ale čím viac budeme vyzbrojení, tým viac to bude niektorých lákať k tomu, aby sme tie zbrane aj použili a to je veľký problém.

Ale to, akým spôsobom sa teraz EÚ stavia k tomu, že musíme prezbrojiť a zadlžiť tým budúce generácie… Prečo? Farmafirmy už dostali zaplatené a teraz potrebujeme trošíčku postaviť na nohy zbrojársky priemysel? Z môjho pohľadu je to skôr mrhanie potenciálom.

Stále viac sa hovorí o tom, že Európe chýbajú lídri, Macron, Starmer – aj keď Británia už v Únii nie je – von der Leyenová, Merz… Nedosahujú úroveň ich predchodcov a mnohí to vnímajú ako veľké mínus pre celú EÚ.

Nie som si celkom istá tým, čo títo ľudia dokážu ponúknuť. O pánovi Macronovi si napríklad nemyslím, že je lídrom. Buďme úprimní, o pani Angele Merkel si môžeme myslieť, čo chceme, ale kým ona bola v Nemecku pri moci, vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nebola…

Nechcem nikoho urážať, ale čo sa líderstva týka, tak napríklad pani Merkelovej títo ľudia nesiahajú ani po členky. Možno aj preto, že máloktorý z nich dokáže mať to svoje vnútorné presvedčenie natoľko silné, že ho dokáže aj obhájiť. Dnes nemáme žiadneho lídra, ktorého by sme v rámci európskych štátov videli vyčnievať.

Veľmi ma napríklad mrzí, že málokto si všíma, akým spôsobom si za svojim dokáže stáť Viktor Orbán. A to s ním v mnohých veciach nesúhlasím. Ďalším z veľkých politikov, ktorí dopláca napríklad aj na to, že nemá dobrý vzťah s médiami, je Robert Fico. To, akým spôsobom robí zahraničnú politiku a najmä to, akým spôsobom je tam prijímaný je ukážkou toho, ako sa má správať líder.

Pričom Viktor Orbán aj Robert Fico si uvedomujú, na čele akého štátu stoja, sme geograficky menší. Aj Orbán – keď išlo o pokusy vybaviť nejaké mierové dohody medzi Ruskom a Ukrajinou – povedal, že my s tým môžeme pomôcť, ale dohodnúť to budú musieť veľkí hráči.

A čo sa týka napríklad pána Starmera, pristavila by som sa pri tom, že ak je čo i len zrnko pravdy na tom, ako sa správal ešte v pozícii prokurátora a že kryl gang, ktorý unášal a znásilňoval dievčatá, tak mať takého človeka ako predsedu vlády… Tu by sa Briti mali zamyslieť, čo je to za charakter.

Ak existuje líder, ktorý dokáže väčšie štáty posadiť za stôl a na niečom sa dohodnúť, treba v tom začať niečo robiť. Nie to len vytrubovať veci do televízie a vypisovať na sociálne siete.

Dnes akoby sme nechceli dialóg. Vytráca sa, ako aj ochota vôbec sa spolu rozprávať. Je to jednoducho len o tom, že načuchoríme perie a – tak, teraz to bude takto.

Na to, aby ste viedli dialóg potrebujete tri veci. Potrebujete ochotu naozaj počúvať, čo hovorí ten druhý. Druhá vec je, že mu musíte rozumieť. Nepotrebujete s ním súhlasiť, ale potrebujete pochopiť, z akej pozície sa s vami rozpráva a prečo hovorí to, čo hovorí. A tretia vec je rešpektovať jeho názor, nie nanútiť mu ten svoj. Pretože potom to nie je o dialógu, ale o diktáte.

A pokiaľ si väčšina politikov vo vrcholných funkciách toho – ktorého štátu toto neuvedomuje, tak namiesto toho, aby sme sa stali planétou, kde sa spolu budeme vedieť rozprávať a spoločným dialógom napríklad zachraňovať životné prostredie a vytvárať vynikajúce podmienky na život, staneme sa planétou, kde sa budeme navzájom durdiť a ako malé deti posielať ostatných do kúta. Alebo budeme medzi sebou bojovať a možno si tú planétu raz aj podpálime. Mali by sme viesť dialóg, pretože sme bytosti, ktoré dokážu rozprávať. Problém je, že sa nepočúvame.

Veľká skupina ľudí už začína byť podráždená v súvislosti s prístupom pána Zelenského a iných predstaviteľov Ukrajiny, ktorí sa správajú, ako keby EÚ už pomaly šéfovali. De facto diktujú, aké sankcie máme prijať voči Rusku, čo robiť máme a čo nie. Uvedomujú si tí ľudia, že je to za čiarou?

Mňa by veľmi zaujímalo, prečo prevláda názor, že Ukrajina chce vstúpiť do EÚ. Počula som, že ukrajinskí lídri chcú vstúpiť do NATO, ale o vstupe do EÚ som ich rozprávať nepočula. Počula som o vstupe do NATO a o peniazoch z Európskej únie.

Lebo viete, keď vstúpite do EÚ, tak k vám príde aj OLAF (Európsky úrad pre boj proti podvodom) a to s najväčšou pravdepodobnosťou nekorešponduje s tým, čo by oni chceli.

To, že Ukrajinský ľud do Európskej únie vstúpiť chce je druhá vec. Ale od ukrajinských politikov som o vstupe do Únie nepočula nič.

Veľké médiá sa mnohým faktom o Ukrajine vyhýbajú a ignorujú ich. Napríklad, že ukrajinská politická opozícia bola už pred vojnou tak prenasledovaná, že v podstate celá emigrovala do zahraničia, jej predstaviteľov chceli pozatvárať. Zakázalo sa používanie ruštiny na úradoch, v školách, boli zrušené politické strany, zatvorené médiá, pravoslávnu cirkev zakázali… Keby sa také veci odohrali niekde v rámci EÚ, tak by prišli také demarše, že dovidenia.

Od kolegyne Beňovej viem, že asi ešte niekedy v roku 2014 mali kdesi na Ukrajine postaviť sochu Stepana Banderu. Spolu s nejakým jej kolegom zalarmovali Európsku komisiu, že toto teda nie. EK vtedy skutočne zakročila a táto jedna konkrétna socha postavená nebola.

Problém je v tom, že od roku 2014 na Ukrajine nebol zakazovaný iba ruský jazyk, zakázané boli jazyky všetkých národnostných menšín. To je ten moment, keď Viktor Orbán začal rozprávať o tom, že Ukrajinu do EÚ nepustí – lebo každý jeden členský štát má právo veta – pokiaľ sa tieto veci nezmenia.

Viete, tu nejde o to, či existujú nejaké fantastické vzťahy s Maďarskom, ale o to, že maďarčina je jedným z 24-och úradných jazykov Európskej únie. Takže ak Ukrajina zakázala maďarský jazyk, tak vlastne zakázala jeden z úradných jazykov EÚ. A Únia mlčí a pozerá sa na to. Niekedy sa mi zdá, že sa tým ľuďom už asi ani nechce pracovať.

Počula som už aj také vyjadrenia, že keď raz to prímerie na Ukrajine konečne nastane, budeme sa tam môcť ísť pozrieť a zistiť, ako to tam vlastne všetko funguje, pretože teraz máme všetky informáciu len z titulkov novín. Teda sprostredkovane a ľudia z Únie vlastne nevedia, ako to tam reálne funguje.

Novinár nemá byť arbiter toho, čo politik smie alebo nesmie povedať. Aká je úroveň novinárčiny na Slovensku aj v EÚ a sú niektoré médiá zaujaté alebo majú iba jednostranný pohľad? Ako funguje sloboda slova v rámci Únie a nechystá sa aj vďaka prijatému DSA je brutálne oklieštenie?

Dozviete sa vo videorozhovore s europoslankyňou za SMER – SSD, JUDr. Juditou Laššákovou.