Dnes v rozhovore pokračujeme a reč bude najmä o význame učiteľa, autority a viery v živote dieťaťa.

Krátko po konkláve sme sa spolu spojili cez Zoom a v rozhovore ste okrem iného povedali, že počty veriacich v kostoloch klesajú. Cez Covid to samozrejme bolo najvýraznejšie a mnohí z tých, ktorí vtedy chodiť prestali, sa už nevrátili. No začali chodiť noví ľudia a medzi nimi aj veľa mladých. Sú medzi nimi aj takí, ktorých ich rodičia k náboženstvu neviedli a do kostola prišli sami od seba?

Áno. Dokonca sa stretávam s tým, že neplnoleté deti a mládež prídu do kostola sami od seba napríklad na základe toho, že ich v škole na hodine náboženstva tá téma zaujala.

Viac vo video rozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete vypočuť:

Takisto si dovolím povedať, že mnohí mladí, ktorí v rodine vnímajú absenciu otca – možno ani nie fyzickú, ale neprítomnosť otcovstva – vyhľadávajú prítomnosť kňaza, u ktorého ten pocit majú. Cítia možnosť vyrozprávať sa, cítia bezpečie, istotu, prípadne cítia autoritu čo sa týka vedomostí.

Viete, stáva sa, že rodič dieťa prihlási na náboženstvo a vyžaduje, aby tam chodilo, prípadne chodí na prípravu v rámci Prvého svätého prijímania, či Birmovky. A keď sa dieťa z takéhoto stretnutia vráti domov plné dojmov a otázok a rodič samotný mu nevie zodpovedať na elementárne otázky ohľadom svojho vlastného náboženstva… Veď sa pri krste zaviazal, že mu pôjde vzorom a príkladom. To dieťa si buď povie, že sa môže vykašľať na takéto náboženstvo alebo – to je ten lepší a vzácnejší prípad a viac ho pozorujem a vnímam po tej covidovej dobe – povie si, že ono také nechce byť a začne na sebe pracovať samo.

Napriek tomu, že mladí ľudia ešte nemajú toľko životných skúseností teda existuje moment, v ktorom si sami dokážu uvedomiť, že ich život nejde správnym smerom?

Môžu aj nemusia, je to veľmi individuálne. Vrátim sa k tým talentom a predispozíciám, o ktorých sme sa rozprávali minule. Sú východiskovým bodom. Ale ak ich nezveľaďujete, tak nielen že budú stagnovať, oni začnú väčšinou degradovať. Môžete mať napríklad predispozíciu dobrej muskulatúry, no pokiaľ nebudete cvičiť, muskulatúra odíde a vy budete „ovisnutý“ jedinec, ktorého to časom dobehne.

Niektoré deti majú v rámci duchovna a psychiky v sebe nejaký pud sebazáchovy a dokážu sami seba ustriehnuť. Ale táto schopnosť je z roka na rok horšia.

Ako vnímate úlohu a postavenie učiteľa? Čím by mal byť pre mladého človeka, ktorý sa zoznamuje so svetom?

Ak by som mal povedať na akých učiteľov si spomínam, tak primárne mi nenapadnú tí, ktorí mi odovzdali najviac vedomostí. Človek z nich väčšinu aj tak zabudne, respektíve sa prirodzeným procesom vytlačia niekam na perifériu podvedomia.

Ale pamätám si všetkých pedagógov, ktorí ma mali radi. A keď cítite, že vás pedagóg má rád, vznikne vo vás prirodzený záväzok sa učivo naučiť, pretože ho nechcete sklamať.

Vieme, aké sú platy učiteľov. Navyše, rodičia ich pred deťmi často znevažujú. Kde majú nájsť motiváciu, aby si iba neodrobili svoje, ale snažili sa na deti vplývať tak, aby boli hodnotnými ľuďmi?

Keď ukážem moju výplatnú pásku kamarátom, tak si myslia, že si robím srandu a upravil som ju v počítači v nejakom programe. Je to úplne na hrane minimálnej mzdy s tým, že ako kňazi sme všetci vysokoškolsky vzdelaní a nemáme úradné hodiny. Žiadne také, že padla a máme víkend. Sme v práci non-stop.

Ak by som ja – ako učiteľ – robil do výšky svojho platu, tak tu teraz nesedím. Pretože načo? Stačilo by si odrobiť to nutné, čo musím a toto by bolo nad rámec. Ja som veľmi rád využil vaše pozvanie preto, aby som mohol odovzdať svoje skúsenosti, ktoré môžu niekomu pomôcť alebo ho posunúť. Sám budem doživotne „splácať“ to, že iní ľudia v živote posúvali mňa.

Učitelia majú tiež povolanie, ktoré nemôžu vykonávať do výšky svojho platu. Tie deti nemôžu za to, ako je nastavený spoločenský systém. Na jednej strane sú učitelia konfrontovaní s tým, ako sa k nim táto generácia správa, ako je vnímaná ich pozícia a úloha. Potom je tu učiteľský plat, ktorý im chodí na účet.

Ale ak si pedagóg uvedomí, že niekto z tejto generácie ho raz bude ošetrovať ako lekár alebo že niekto z tejto generácie sa oňho raz bude starať v domove dôchodcov, prípadne ho bude sprevádzať, keď už bude nevládny… Tak si možno povie – kašlem na tie peniaze, budem sa tým deťom venovať, pretože tak svojim spôsobom investujem aj do seba.

Toto je pre mňa kľúčové a často na to poukazujem. Neviďme všetko len cez tie – do určitej miery potrebné, ale zároveň odporné – peniaze. Pretože to nie je jediný benefit.

Ako podľa vás dnešní mladí ľudia vnímajú autority, máme ešte vôbec nejaké?

Myslím si že autority máme, aj keď o tých skutočných častokrát vôbec nevieme.

Aj keď, dnes hýbu svetom médiá a tie často prezentujú iba akési „pseudoautority“. Tí ľudia ako keby mali vyoperovaný nejaký pud sebareflexie. Donekonečna sa potrebujú prezentovať a ukazovať sa na kameru. Takým sa teraz dáva priestor, lebo sú asertívni a to je teraz moderné. Mnohé médiá k svojej činnosti často pristupujú tak, že – len aby sme niečo mali, aby sme mali o čom aj v „uhorkovej sezóne“… Dokážu sa venovať neuveriteľným hlúpostiam len preto, aby stále niečo produkovali. Ako s starovekom Ríme – dajte im hry, jedlo a vášeň, potom vás nebudú riešiť.

Fungujú tak, aby ľudia stále mali – použijem vulgarizmus – nejaké žrádlo, v podobe mediálnych výstupov. Potom budú unavení a nebudú riešiť podstatné veci. To máte ako keď zjete 500 gramový Černohorský rezeň, človek je na dve hodiny vypnutý a je rád, že dýcha. Striedmosť je dôležitá.

Princíp je stále rovnaký. Keď ľudí zaťažíte hlúposťami, posúvate ich intelektuálne vnímanie a emočnú citlivosť až na nejakú animálnu úroveň. Čím menšia vzdelanosť, čím menšie IQ a EQ, tým jednoduchšie je ovládať masy.

A presne toto sa deje. Autority, ktoré by mali hovoriť, nedostávajú priestor. A niekedy sú tí, ktorí majú čo povedať, príliš skromní alebo si častokrát aj neveria… Nie vždy je príjemné a komfortné rozprávať na rôznych fórach o dôležitých témach.

Zo spoločnosti sa úplne vytráca pojem – spoločné dobro. Prvé kresťanské komunity mali spoločenstvo. Po spoločných modlitbách mali tzv. agapé, kde každý priniesol to, čo mal. Jedli spoločne a nikto neriešil, kto čo priniesol, jednoducho každý prispel tým, čím mohol. Vedeli sa podeliť s tým, čo mali.

Nie je nič horšie, ako keď rodičia každé svoje dieťa individuálne zásobujú – ty máš svoj mobil, tablet, nabíjačku, všetko… Len aby sa súrodenci medzi sebou nehádali. Neverili by ste, ako často to počúvam, ako mi to rodičia týmto spôsobom vysvetľujú. Veď ich naučte nehádať sa pri spoločnej veci. Ak ich to nenaučíte, tak sa budú hádať celý život. Z princípu budú rozmaznaní a nenásytní.

Vzťah k autorite je teda jednou zo základných výziev rodinného a pedagogického systému našej spoločnosti. Keď sa zlepší – a ja verím, že sa to dá – všetci to pocítime výrazne pozitívne.

Viac aj o tom, ako sú na tom dnešné deti z pohľadu pohybových, ale častokrát aj mentálnych schopností, takisto o pozitívach ale aj temných stránkach digitálneho pokroku a internetu, o „opičej láske“ a o tom, čoho sa ľudia najviac báli v covidovom období, budete počuť vo videorozhovore s katolíckym kňazom, maliarom a operným spevákom, Martinom Šafárikom.