Púť veriaci začali v Szcepanowe v rodisku sv. Stanislava, kde bola prehliadka kostola a svätá omša. Ďalšou pútnickou zastávkou bola prehliadka soľnej bane vo Wieliczke a potom presun do Niegowic. Bola to prvá farnosť sv. Jána Pavla II. Po obede s biskupom Mons. Stanislavom Stolárikom, veriaci putovali do Lagiewnikov, kde nasledovala prehliadka Svätyne sv. Jána Pavla II. a Svätyne Božieho milosrdenstva. V stredu po raňajkách nasledovala svätá omša vo Svätyni Božieho milosrdenstva. Ďalšou pútnickou zastávkou bola cesta do Krakowa na Wavel a na Skalku, miesto umučenia sv. Stanislava. Slávnosť prvej púte spoločne zavŕšili na Jasnej Hore v Čenstochovej ďakovnou slávnostnou svätou omšou v kaplnke Panny Márie Čenstochovskej. Bohatú púť zavŕšili opäť s miestom, ktoré je späté s pápežom Jánom Pavlom II. Veriaci navštívili rodisko Jána Pavla II., kde sa aj konala svätá omša vo Wadoviciach, po ktorej nasledovala prehliadka múzea svätého Jána Pavla II.

Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s biskupom Mons. Stanislavom Stolárikom, ktorý slávil svoje životné jubileum.

Otec biskup, kedy ste pocítili, že Vaša životná cesta nie je manželstvo, ale Vaše poslanie je kňazská služba?

,,Ako dieťa som bol živý a ako každé dieťa som robil riadne šibalstvá. Veľmi rád som, ako chlapec športoval bol to hlavne futbal a hokej. A možno by sa našli aj ďalší chlapci, ktorí by si povedali no, keď tento vystrájal rôzne šibalstvá a môže byť kňazom a biskupom tak asi aj my. A aj, keď pochádzam z kresťanskej rodiny samotné povolanie kňazstva som pocítil až na strednej škole. Vtedy sa začalo pomaly realizovať. Prirovnal by som to k stromu. Ovocie na strome rastie a rastie a to ovocie rastie a nakoniec nastane jeho čas a dozreje a taktiež aj toto moje povolanie sa ukázalo vo svojom čase. Po gymnáziu som išiel do seminára v Bratislave.

Rozhodnúť sa v živote pre kňazskú službu bolo asi náročné.

“Nastúpiť na kňazskú cestu nikdy nie je ľahké a vidíme, že sila liberalizmu s sekularizmu odhovára rodičov i mladých ľudí, aby sa na duchovnú cestu dali, niekedy odhovára aj veľmi razantným spôsobom vôbec od života viery. A priam je proti životu, ako takému. Nastúpiť na túto cestu ani dnes nie je jednoduché, ale veľmi potrebné. Všetkým, ktorí cítia povolanie a majú aj odvahu povzbudzujem.„

Vieme, že na  prvom mieste ďakujeme za dar povolania Pánu Bohu. Komu z ľudí ste vďačný za to, že Vám pomohol ku kňazstvu?

“Nepoviem pre mnohých nič nové, keď opäť spomeniem moju mamu a robím to rád. Moja mama, odkedy sa vydala, modlila sa za to, aby mala syna kňaza. Musela však prejsť nejednou skúškou. Prvý sa narodil syn, potom dve dcéry, potom syn, ale ten niekoľkomesačný zomrel, potom znova dve dcéry, potom som sa narodil ja ako siedme dieťa a ešte po mne jedna sestra. Siedme dieťa sa stalo kňazom. Môžeme tu hovoriť o jej dôvere, vytrvalosti, neustávajúcej modlitbe, ktorá vychádzala z túžby, aby sa jej syn stal kňazom. Prečo po tom tak túžila? Iste preto, lebo si uvedomovala veľkú potrebu kňazských povolaní aby sa šírilo Božie kráľovstvo. Ja ďakujem mojej mame za jej  vytrvalosť a dôveru. A za všetko ostatné, čo sa mi dostalo od mojich rodičov, v rodine. “

Netúžili ste po rodine byť manželom a mať detí? Mať takú kresťanskú rodinu, ako ste mali doma Vy?

“Keď som odchádzala do seminára mnohí sa mi vraveli. Nebudeš mať ani rodinu, deti, maželku. Iste všetci sme stavaný aj pre manželstvo aj pre rodinu. Keď stretnem niekedy svojich rovesníkov, tak mi vravia.. Jóoj tebe, ako dobre, nemáš ani deti, ani rodinu, ani ženu, ani starosti s tým späté. Každý ma svoje aj starosti aj radosti. A samozrejme, že túžba žiť v určitom spoločenstve tu je vždycky. Ale moje spoločenstvo je veľmi, veľmi veľké zvlášť teraz, keď Pán mi zveril rožňavskú diecézu. Takže nechýbajú mi ani deti, ani mladí ľudia, ani starci, ani rodiny lebo všetko je v tejto diecéze spojené. Pán Boh dáva silu, aby sme zvládali aj tieto výzvy.“

Spomínate si ešte na deň Vašej vysviacky?

“Mám živo v pamäti, ako sme sa tesne pred vysviackou obliekali do alby v jednej zo študovní na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Sedel som na jednej z lavíc a zamýšľal som sa nad svojou kňazskou vysviackou, ktorá mala o chvíľu prísť, nad kňazským účinkovaním. Uchovávam si túto chvíľu vo svojej pamäti a vo svojom srdci s veľkou vďačnosťou pred Pánom Bohom, pretože my sme žili v časoch, v ktorých sme ako bohoslovci hovorievali, že pokiaľ z nás biskup nestiahne ruky späť, nemáme istotu o vysviacke.“

Kde všade ste pôsobili ?

“Pôsobil som, ako kaplán v Trebišove, v Humennnom a v Prešove. Bol som farárom a neskôr dekan v Obišovciach, v Čani, v Humennom, v Prešove vo Farnosti Kráľovnej pokoja a od roku 2001 aj ako dekan v Prešove.“

Počas kňazskej služby ste pokračovali v teologických štúdiách na CMBF UK v Bratislave, vo filozofických štúdiách na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove, počas rokov v kňazskej a potom aj biskupskej služby ste zastávali a stále zastávate množstvo  zodpovedných funkcií, ste profesorom, prednášate na Teologickej fakulte KU v Košiciach. Ako hodnotíte týchto 40 rokov?

“Štyridsať rokov  je dlhá púť. Je to ako púť cez púšť. 40 rokov vždy pripomína putovanie Židov z otroctva v Egypte do Zasľúbenej zeme. Štyridsať rokov kňazstva a čoskoro 15 rokov som biskupom. Na celej tejto dlhej ceste som stretal veľmi veľa kňazov,  od mnohých som si naozaj bral príklad, povzbudenie, podporovali ma rôznym spôsobom. Mnohí z nich sú už vo večnosti. Spomínam si na rehoľné sestry, ktoré aj za komunizmu vydávali svedectvo; či už sústredené v domoch, alebo kdesi na okraji života spoločnosti sa venovali zvlášť núdznym ľuďom, deťom a starším, ale aj na sestry, ktoré žili v jednotlivých mestách, bytovkách po skupinkách a svojim svedectvom života, modlitbami, obetami vydávali svedectvo. Spomínam si na obrovské množstvo veriacich ľudí, boli to väčšinou jednoduchí ľudia, ale úprimní, obetaví, štedrí, veľká časť z nich je už vo večnosti. Oslovovali ma svojim štýlom života, úprimnou odovzdanosťou sa Pánu Bohu, veľmi často na nich pamätám v modlitbe, pretože ma svojou jednoduchosťou  a úprimnosťou veľmi silno oslovovali, ale mi aj pomáhali a podporovali ma. Nebáli sa aj vo vtedajšom čase pomôcť kňazovi. Aj neskôr, potom po zmenách v našej republike, keď už nebolo módou spolupracovať s kňazmi, znova sa našlo veľké množstvo ľudí, ktorí nebrali ohľad na túto novú módu, a jednoducho vyznávali svoju vieru svojou pomocou, obetavosťou.

Otec biskup, ako poďakujete Pánu Bohu za výročie Vášho kňazstva?

Za dar kňazstva, ktoré som dostal, ďakujem Pánu Bohu každý deň, a každý deň, zvlášť odkedy som biskup, sa modlím aj za všetkých kňazov, osobitne za kňazov mne zverenej diecézy, alebo za mojich spolužiakov kňazov. Som rád, že som si mohol s vďakou pripomenúť dar kňazstva pri sv. omši 9. júna, pri ktorej som vysvätil jedného kňaza a troch diakonov. V deň výročia, 11. júna v katedrále, v Rožňave, som poďakoval Pánu Bohu za dar kňazstva.

Čo by ste otec biskup chceli vyjadriť ako odkaz v mesiaci, v ktorom si osobitne uctievame Božské srdce Ježišovo?

,,Poďakovanie za modlitby a podporu, ktorá sa mi dostáva od toľkých veriacich a mojim odkazom je zároveň pripomenutie hlbokého obsahu mesiaca júna, ako mesiaca, ktorý je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, ako aj mesiaca, v ktorom sa zrodilo mnoho rehoľných a kňazských povolaní a tak všetkých prosím, aby ste doma rozprávali o duchovných povolaniach doma, pred svojimi deťmi. Prosím, modlievajte sa za nás kňazov.”

(Zdroj: Janka Pavelová)