Môj profil 
Predplatné
Ako vieme, naše dobiehanie najvyspelejšieho sveta malo byť založené na využívaní veľmi nešťastných komparatívnych výhod. Tými boli predovšetkým lacná, ale vysokokvalifikovaná a disciplinovaná pracovná sila, na pomery vyspelého sveta veľmi nízke korporátne, ale aj mzdové zdanenie (v istých časoch dokonca úplne bez progresivity), no a, samozrejme, aj veľmi štedré investičné stimuly. Ak k tomu zarátame aj bezostyšný výpredaj národného bohatstva, predovšetkým privatizáciu za symbolické či škandálne nízke ceny, kruh sa nám pomaly uzatvára.
Ako sa ukázalo, takúto politiku nazývanú aj pretekmi ku dnu, praktizovali pravicové, ale s istou miernou úpravou aj ľavicové strany celých dvadsaťsedem rokov. Výsledok je jasný. Naše HDP rástlo oveľa rýchlejším tempom než naše platy. Inak povedané, benefity z rastu ekonomiky boli rozdeľované extrémne nespravodlivo a transfery zisku vyprodukovaného na Slovensku do zahraničia dosahovali astronomické rozmery.
Túto skutočnosť vo svojej knihe Ako sme sa stali kolóniou nedávno veľmi trefne popísala česká ekonómka Ilona Švihlíkova. Dnes sa však jasne ukazuje, že tento model dobiehania najvyspelejších krajín sa vyčerpal. Stavať len na nízkych mzdách už nestačí. Dostali sme sa do stavu, keď dosahujeme osemdesiat percent produktivity práce Nemecka a v podstate máme rovnakú úroveň produktivity ako Slovinsko, ale oproti Nemecku však máme sotva tretinové mzdy, oproti Slovinsku sotva polovičné.
A tu vzniká problém. Ak nechceme tento stav zakonzervovať, musíme čím skôr prehodiť výhybku a vymaniť sa zo špirály, v ktorej sa čoraz viac otvárajú nožnice medzi produktivitou a mzdami. Práve štrajk za zvýšenie miezd vo Volkswagene v Bratislave je možno prvým správnym krokom v tomto smere.
Na druhej strane je priam symptomatické, ako celý proces komentovali predovšetkým pravicové strany. Podľa nich štrajkom v Bratislave zamestnanci Volkswagenu riskujú, že ich závod pôjde do útlmu, že nové modely budú smerovať do poslušnejších krajín a že vlastne štrajkom zamestnanci riskujú vlastnú budúcnosť.
Podobné pseudoargumenty, samozrejme, verklíkoval aj celý mediálny mainstream, čo však nikoho neprekvapilo. Ukázalo sa však, že dostať prevažnú časť novinárov a politikov z dávno prekonaných myšlienkových schém či dokonca dogiem, nie je také ľahké.
V súboji argumentov sa vyskytlo aj zopár veľmi falošných tónov. Ako top diskreditačný argument bola použitá informácia, že priemerná mzda v bratislavskom závode je približne tisícosemsto eur, čo je podstatne viac, ako platí materský koncern zamestnancov v Mladej Boleslavi alebo v Ostrihome. Realita je pritom taká a nad všetku pochybnosť ju dokázali aj výplatné pásky zamestnancov, že mediánová mzda, teda mzda, ktorú má najviac zamestnancov, osciluje okolo hranice tisíc eur. Výstrelok k sume tisícosemsto eur ide na vrub stredného manažmentu, ktorý je na slovenské pomery platený skutočne slušne.
Ako vieme, štrajk bol v podstate úspešný. Odborári si museli zo svojich požiadaviek zľaviť podstatne menej než zamestnávatelia. Je teda možné, že Slovensko pomaly, ale iste vchádza do novej éry, v ktorej zamestnanci dokážu s oveľa väčším sebavedomím bojovať za svoje práva.
Treba pritom zdôrazniť, že práve dnes je najlepšia doba na to, aby si pracujúci uvedomili svoju hodnotu. Máme rekordne nízku nezamestnanosť, dopyt po kvalifikovanej pracovnej sile, predovšetkým v technických profesiách je enormný a je teda skutočne najlepší čas, aby si aj zamestnávatelia konečne uvedomili, že očakávať od pracovnej sily maximum a dávať jej minimum, už nie je schodnou cestou.
No a nakoniec je asi najvyšší čas, aby si to uvedomil aj minister hospodárstva Peter Žiga, ktorý napriek tomu, že je nominálne členom ľavicovej strany Smer, považoval požiadavky štrajkujúcich za prehnané.
Ak aj ľavicoví alebo aspoň nominálne ľavicoví politici ustrnuli už v spomínanej myšlienkovej schéme, je najvyšší čas, aby sa zobudili. Prichádza totiž doba, keď požiadavka za rovnakú prácu rovnaká mzda nebude absurdná, ale, naopak, čoraz viac legitímna.
Roman Michelko
.JPG)
