Môj profil 
Predplatné
Príkladov takéhoto hodnotenia môžeme nájsť skutočne neúrekom. Keď vo voľbách do palestínskej samosprávy vyhral v pásme Gazy radikálny Hamas nad skrz-naskrz skorumpovaným Fatahom, interpretovalo sa to div nie ako katastrofa. Vtedy zopár amerických politológov nahlas zauvažovalo, že v niektorých oblastiach nie sú otvorené voľby tým najšťastnejším riešením. Akoby chceli povedať, že môžete si voliť, ako chcete, ale ak zvolíte tých, ktorí sa nám nehodia, tak potom boli voľby určite zmanipulované, nečestné, nelegitímne, a preto očakávajte sankcie.
Samozrejme, pružnosť postojov pri interpretácii volieb je veľmi široká. Ak ostaneme v Rusku, ako na ideálny príklad si môžeme spomenúť prezidentské voľby v roku 1996. Dnes je už všeobecné známe, že ešte vo februári 1996 mal Boris Jeľcin podporu skromných troch percent a šéf ruských komunistov Genadij Zjuganov bol jasným favoritom prezidentských volieb. Na stretnutí svetových lídrov v Davose preto vznikol plán, ako tieto voľby vyhrať. Skupinka neslávne známych oligarchov na čele s Borisom Berezovským zabezpečila financovanie „projektu“, pričom realizácia volebnej kampane bola zverená schopnému a výkonnému byrokratovi Anatolijovi Čubajsovi. Tam sa dohodlo zriadenie volebného fondu s cieľom akýmikoľvek prostriedkami presadiť zvolenie Jeľcina ruským prezidentom. Kampaň, ktorú predviedli projeľcinovské médiá, bola tá najšpinavšia, akú si vôbec možno predstaviť. Metódy mediálnej manipulácie dokázali doviesť do dokonalosti. Zjuganova vykresľovali ako arcidiabla, nové, ešte nebezpečnejšie vtelenie Stalina. Akákoľvek hrubozrnná demagógia bola v poriadku, a tak napriek extrémnej neobľúbenosti nakoniec vtedajšie ruské prezidentské voľby vyhral ťažko chorý (v priebehu kampane mal infarkt, ktorý bol, samozrejme, pred voličmi zatajený) bľabotajúci alkoholik Boris Jeľcin. Ako sa neskôr ukázalo, ani nepredstaviteľná a masová manipulácia nestačila a na to, aby Jeľcin vyhral. Dnes je už známe, že viacero gubernátorov muselo zmanipulovať voľby, respektíve sčítavanie výsledkov, aby nakoniec vyhral. Vtedy však nikto neprotestoval, všetko bolo v poriadku, „vyhral“ predsa demokrat Jeľcin, takže na nejaké chybičky krásy sa nehľadelo.
Veľmi podobný prístup zvolili volební pozorovatelia v prípade prezidentských volieb v Gruzínsku. Šialený proamerický diktátor Michail Saakašvili sa vyhlásil za víťaza volieb po sčítaní sotva dvoch percent hlasov. To, že jeho ozbrojené zložky rozmlátili súkromnú nezávislú televíziu, nikomu neprekážalo, že v jeho okolí bolo viacero podozrivých úmrtí jeho oponentov, že prenasledoval opozíciu, to všetko bolo v poriadku a demokratické. O tom, že tento spôsob volieb sa mu dostal takpovediac do krvi, svedčí aj jeho vehementná snaha zrušiť výsledky komunálnych volieb v Odese, kde je gubernátorom, a kde si „dovolil vyhrať“ primátorské voľby proruský kandidát.
Západní analytici, experti a pozorovatelia nič nenamietali ani proti výsledkom moldavských volieb, ktoré boli všetko možné len nie čisté, férové a demokratické. Konali sa v tieni škandálu, keď záhadne zmizla z moldavských bánk astronomická suma – vyše miliarda eur, napriek tomu však voľby vyhrali proeurópski politici.
Pri hodnotení ruských volieb si treba uvedomiť ešte jednu skutočnosť. To, že proputinovská strana Jednotné Rusko získala ústavnú väčšinu, nie je odrazom jej rastúcej popularity. Tá je na približne rovnakej úrovni, akú mala pred štyrmi rokmi. Za prudký nárast jej mandátov môže kombinovaný volebný systém, kde v jednomandátových jednokolových voľbách platí zásada, že víťaz berie všetko. Paradoxne však práve tento kombinovaný volebný systém je západnými politológmi považovaný za najlepší a najdemokratickejší. Zdá sa však, že to neplatí, ak nevyhrajú tí správni, a to sa práve stalo v Rusku. V tomto kontexte teda treba vnímať aj hodnotenia „nezávislých“ volebných pozorovateľov.
Článok vyšiel aj v SNN.
Roman Michelko
