Aj v programovom vyhlásení vlády bola právnemu štátu venovaná značná pozornosť, dalo sa teda očakávať, že nová garnitúra začne túto neutešenú situáciu riešiť hneď po voľbách. To sa aj stalo, aj keď metódy, ktorými začala nová ministerka spravodlivosti Mária Kolíkova krízu riešiť, boli prinajmenšom kontroverzné.
Hneď po voľbách vyzvala piatich zo šiestich nominantov bývalej vlády v Súdnej rade, aby sa vzdali svojho postu. Kontroverznosť tejto požiadavky pramení v skutočnosti z toho, že existuje judikát Ústavného súdu SR, ktorý jednoznačne konštatuje, že niečo také je protiústavné a že mandát týchto nominantov je päťročný. Paradoxne, a aj mierne prekvapivo všetkých päť nominantov po výzve ministerky Márie Kolíkovej, že nemajú dôveru novej garnitúry, „poslušne“ odstúpilo, čo vytvorilo zásadný priestor, aby nová garnitúra ovládla tento najvplyvnejší justičný orgán v krajine.
Zásah do Súdnej rady sa totiž odohral vo veľmi dôležitom období. Po exspirovaní mandátu bývalej šéfky Najvyššieho súdu SR Daniely Švecovej na jeseň 2019, súd dočasne viedla jeho podpredsedníčka Jarmila Urbancová. Tá sa však stala obeťou akcie Búrka, a tak ostal Najvyšší súd SR bez vedenia. Krízovo ho zatiaľ vedie najstarší sudca Najvyššieho súdu SR Peter Szabo. A práve toto obdobie, keď bol Najvyšší súd SR neobsadený, koalícia využila na to, aby zabezpečila zvolenie sebe blízkeho predsedu Najvyššieho súdu SR.
Ako vieme, voľby do parlamentu sa uskutočnili 29. februára 2020, už predtým však Súdna rada naplánovala voľbu predsedu Najvyššieho súdu SR na 30. marca 2020, pričom to pôvodne mala byť formalita, keďže už dopredu jedenásť z osemnástich členov Súdnej rady deklarovalo svoju podporu sudcovi Ivanovi Rumanovi. Práve táto skutočnosť viedla k takmer bezprecedentnému kroku novej vlády, ktorá sa ujala svojho mandátu 21. marca 2020. Nová ministerka, ako sme už spomínali, okamžite po uvedení do funkcie vyzvala päť členov Súdnej rady, aby abdikovali, keďže nemajú dôveru koalície. Paradoxne však takýto hrubý zásah exekutívnej moci do „nezávislej“ justičnej moci nevyvolal žiadnu väčšiu odozvu a vyzvaní členovia Súdnej rady výzvu ministerky Márie Kolíkovej akceptovali. To potom logicky viedlo k presunutiu voľby predsedu Najvyššieho súdu SR na neskorší termín.
Medzitým vláda a parlament značne zmenili zloženie Súdnej rady. OĽANO do Súdnej rady nominovalo advokátku Evu Mišíkovú a sudcu Juraja Klimenta, SaS extrémne kontroverzného Jána Mazáka, pričom sa ešte čakalo na ďalšiu nomináciu hnutia OĽANO. Za daných okolností sa očakávalo, že voľba pôjde „do stratena“ a v ďalšej voľbe po nominácii tretieho kandidáta OĽANO do Súdnej rady bude zvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR Matovičov nominant Juraj Kliment. To sa však, trocha prekvapivo, nestalo. Predsedom Najvyššieho súdu SR sa nakoniec stal Ján Šikuta. Čo je však veľmi zaujímavé, a možno aj prekvapivé, stalo sa tak len vďaka hlasu advokáta Andreja Majerníka, ktorého do Súdnej rady nominovala strana Za ľudí a hlasom Lajosa Mészárosa a Pavla Žilinčíka, ktorých nominovala prezidentka Zuzana Čaputová.
Ukazuje sa tak, že v oblasti obsadzovania kľúčových postov v justícii je koalícia rozdelená. Na strane jednej premiér Igor Matovič za podpory strán SME RODINA a SaS presadzuje svojich nominantov, na strane druhej prezidentka a ministerka spravodlivosti sa postarali o to, aby premiérov nominant neuspel. Igor Matovič tak utrpel prvú veľkú prehru, a je možné, že nebude posledná.
Práve v týchto dňoch má ísť do parlamentu novela zákona o voľbe generálneho prokurátora, ktorá ma umožniť, aby sa generálnym prokurátorom mohol stať aj neprokurátor. Takéto násilné lámanie zákona v prospech vopred vyhliadnutého kandidáta sa znova nepáči ministerke Márii Kolíkovej, ale veľmi otvorené výhrady voči takémuto postupu vyjadrila aj prezidentka Zuzana Čaputová.
Na júnovej schôdzi sa očakáva voľba generálneho prokurátora a bude veľmi zaujímavé sledovať, ako to nakoniec dopadne. V tejto politickej hre o ovládnutie justície zatiaľ vyhráva duo Kolíková – Čaputová nad Matovičom 1:0. Uvidíme, ako sa skončí celý zápas o post generálneho prokurátora.
Roman Michelko
Text vyšiel aj v Sputniknews.cz