Môj profil 
Predplatné
V jednej veľkej strane sú viaceré frakcie, a napriek tomu, že navonok sú všetci kamaráti, pod povrchom to také jednoznačné nie je. Ak sa má do nejakej nie veľmi významnej funkcie dostať človek, ktorý tej druhej skupine nevyhovuje z rôznych osobných, ale aj ideologických príčin, začne sa kolotoč. Najprv sa nepohodlný kandidát hĺbkovo prelustruje. Prečítajú sa všetky jeho dostupné texty a hľadá sa čokoľvek, čo by sa dalo proti nemu použiť. Ak sa nič nenájde, hľadá sa ďalej s tým, že treba prejsť všetky jeho verejné vystúpenia, prednášky či prejavy a hľadať akúkoľvek vetu či vetičku, ktorá sa dá vytrhnúť z kontextu, spochybniť, prekrútiť ju, či dezinterpretovať. Ak sa niečo také nájde, potom treba túto „informáciu“ podsunúť tým najhorším žurnalistickým žumpám (Denník N či SME) a potom už len čakať, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Veľmi skoro sa roztočí tá najnechutnejšia mediálna kampaň s cieľom zlikvidovať profesijnú a ľudskú integritu kandidáta. Samozrejme, v tom období sa čaká aj na nejaké nešťastné vyjadrenie obete takejto mediálnej šikany, dúfajúc, že pod neskutočným tlakom stratí nervy a vyjadrí sa tak, že ho to definitívne odpíše. Ak kandidát tento nátlak ustojí, treba vyjsť so silnejšou kartou. Tou sa môže stať síce absolútne lživé a ľahko vyvrátiteľné, zato patrične emotívne podané vyjadrenie vplyvnej, napr. slobodomurárskej organizácie. Útok je dokonaný, obeť je zlikvidovaná. Špinavá práca sa podarila, cieľ je dosiahnutý.
Problém je, čo s tým. Ako je možné, že neformálne, nikomu sa nezodpovedajúce skupiny s podstate nulovou legitimitou majú taký obrovský vplyv? Čo sa týka pravicových žurnalistov, tam je to jasné. V roku 1998 padlo v istých kruhoch rozhodnutie, že zmena garnitúry musí nastať nech to stojí čo to stojí. Len na tzv. mobilizačnú kampaň sa vtedy vydalo 50 milión dolárov. A svoje výsledky to prinieslo. V čase extrémne vybičovanej antimečiarovskej hystérie zopár vplyvných komentátorov bohorovne vyhlásilo, že sú schopní do dvoch týždňov zlikvidovať akéhokoľvek politika. Paradoxne ich sila neupadla ani po dokázanej kauze – tzv. Patzelgate, teda po usvedčení z podplácania novinárov volebným štábom SDK.
Odvtedy sa síce žurnalisti mnohokrát totálne zdiskreditovali a o ich tendenčnosti nikto nepochybuje, napriek tomu je ich vplyv stále obrovský. Paradoxné je, že takýto vplyv majú sily, ktoré dnes a denne atakujú súčasnú vládu, jej predstaviteľov, ľudí v širšej exekutíve, ale aj ľudí, ktorí priamo nepatria do okruhu moci, majú len tú smolu, že sú s exektutívou hodnotovo spriaznení a navyše majú odvahu verejne to prezentovať. V tomto kontexte je skutočne nepochopiteľné, že napadnutý kandidát nedostal ani len najmenšiu možnosť obhájiť sa. Ukázalo sa, že vyhlásenie desiatich nespochybniteľných profesijných autorít, z toho piatich profesorov má menšiu váhu než vyhlásenie akéhosi obskúrneho pseudoobčianskeho združenia.
Aké posolstvo má toto vyslať spoločnosti? Sú tu nejakí nedotknuteľní, ktorým stačí na niekoho ukázať a v tom okamihu je človek zlikvidovaný? Je to tak vplyvná skupina, že dokáže bez akýchkoľvek problémov ovplyvňovať personálnu politiku vlády? Máme sa s tým zmieriť? Alebo znechutene odísť z verejného priestoru? Asi nie. To by bolo presne to, o čo najskorumpovanejším a najpodlejším mediálnym a lobistickým silám ide.
Zároveň je to poučenie a memento pre idealistov. Ak rozdávate rany v mene istých hodnôt či presvedčenia, musíte byť pripravený, že ich zopár aj inkasujete. V žiadnom prípade však nemôžte očakávať, že Vás niekto, s kým vyznávate spoločné hodnoty, podrží. Dnešná politika je esenciou toho najhrubšieho cynizmu, a to bez ohľadu na jej hodnotové znamienka.
Politológ Roman Michelko
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
.jpg)
