Roman Michelko: Mediálna poprava v priamom prenose. “Neformálne združenie” určuje personálnu politiku vlády

Bratislava 2. júla 2015 (HSP/Foto:HSP)

Denným chlebíkom politického komentátora je z hľadiska hodnôt, ktoré zastáva, hodnotiť rozhodnutia či udalosti, ktoré prijímajú politici, alebo sa udejú vo verejnom priestore. Udalosti a rozhodnutia komentuje takpovediac zvonku, z času na čas sa však môže prihodiť, že sa sám stane aktérom kauzy, o ktorej píšu iní a vtedy vyvstáva dilema. Má sám zvnútra komentovať, čo sa udialo s tým, že jeho vyjadrenia budú  výsostne subjektívne, alebo ma bezprecedentný útok na svoju osobnú integritu prejsť mlčaním? Myslím, že prijateľným prístupom je svoju kauzu zovšeobecniť, keďže osobná skúsenosť je hodnota, ktorú treba zúžitkovať. Kto sa v prostredí médií a zákulisia politiky pohybuje nejaký ten rôčik, len tak ho niečo neprekvapí. Je všeobecne známe, že je to prostredie plné intríg, falošnosti, podpásoviek a vierolomnosti, takže trpieť nejakými ilúziami je naivné. Predsa len sú chvíle, ktoré ešte dokážu človeka prekvapiť. Poďme teda k meritu veci.

V jednej veľkej strane sú viaceré frakcie, a napriek tomu, že navonok sú všetci kamaráti, pod povrchom to také jednoznačné nie je. Ak sa má do nejakej nie veľmi významnej funkcie dostať človek, ktorý tej druhej skupine nevyhovuje z rôznych osobných, ale aj ideologických príčin, začne sa kolotoč. Najprv sa  nepohodlný kandidát hĺbkovo prelustruje. Prečítajú sa všetky jeho dostupné texty a hľadá sa čokoľvek, čo by sa dalo proti nemu použiť. Ak sa nič nenájde, hľadá sa ďalej s tým, že treba prejsť všetky jeho verejné vystúpenia, prednášky či prejavy a hľadať akúkoľvek vetu či vetičku, ktorá sa dá vytrhnúť z kontextu, spochybniť, prekrútiť ju, či dezinterpretovať. Ak sa niečo také nájde, potom treba túto „informáciu“ podsunúť tým najhorším žurnalistickým žumpám  (Denník N či SME) a potom už len čakať, ako sa  bude situácia ďalej vyvíjať. Veľmi skoro sa roztočí tá najnechutnejšia mediálna kampaň s cieľom zlikvidovať  profesijnú a ľudskú integritu kandidáta. Samozrejme, v tom období sa čaká aj na nejaké nešťastné vyjadrenie obete takejto mediálnej šikany, dúfajúc, že pod neskutočným tlakom stratí nervy a vyjadrí sa  tak, že ho to definitívne odpíše.  Ak kandidát tento nátlak ustojí, treba vyjsť so silnejšou kartou. Tou sa môže stať síce absolútne lživé a ľahko vyvrátiteľné, zato patrične emotívne podané vyjadrenie vplyvnej, napr. slobodomurárskej organizácie. Útok je dokonaný, obeť je zlikvidovaná. Špinavá práca sa podarila, cieľ je dosiahnutý.

Problém je, čo s tým. Ako je možné, že neformálne, nikomu sa nezodpovedajúce skupiny s podstate nulovou legitimitou majú taký obrovský vplyv? Čo sa týka pravicových žurnalistov, tam je to jasné.  V roku 1998 padlo v istých kruhoch rozhodnutie, že zmena garnitúry musí nastať nech to stojí čo to stojí. Len na tzv. mobilizačnú kampaň sa vtedy vydalo 50 milión dolárov. A svoje výsledky to prinieslo. V čase extrémne vybičovanej antimečiarovskej hystérie zopár vplyvných komentátorov bohorovne vyhlásilo, že sú schopní do dvoch týždňov zlikvidovať akéhokoľvek politika. Paradoxne ich sila neupadla ani po dokázanej kauze – tzv.  Patzelgate, teda po usvedčení z  podplácania novinárov volebným štábom SDK.

Odvtedy sa síce žurnalisti mnohokrát totálne zdiskreditovali a o ich tendenčnosti nikto nepochybuje, napriek tomu je ich vplyv stále obrovský. Paradoxné je, že takýto vplyv majú sily, ktoré dnes a denne atakujú súčasnú vládu, jej predstaviteľov, ľudí v širšej exekutíve, ale aj ľudí, ktorí priamo nepatria do okruhu moci, majú len tú smolu, že sú s exektutívou hodnotovo spriaznení a navyše majú odvahu verejne to prezentovať. V tomto kontexte je skutočne nepochopiteľné, že napadnutý kandidát nedostal ani len najmenšiu možnosť obhájiť sa. Ukázalo sa, že vyhlásenie desiatich nespochybniteľných profesijných autorít, z toho piatich profesorov má menšiu váhu než vyhlásenie akéhosi obskúrneho pseudoobčianskeho združenia.

Aké posolstvo má toto vyslať spoločnosti? Sú tu nejakí nedotknuteľní, ktorým stačí na niekoho ukázať a v tom okamihu je človek zlikvidovaný? Je to tak vplyvná skupina, že dokáže bez akýchkoľvek problémov ovplyvňovať personálnu politiku vlády?  Máme sa s tým zmieriť?  Alebo znechutene odísť z verejného priestoru?  Asi nie. To by bolo presne to, o čo najskorumpovanejším a najpodlejším mediálnym a lobistickým silám ide.

Zároveň je to poučenie a memento pre idealistov. Ak rozdávate rany v mene istých hodnôt či presvedčenia, musíte byť pripravený, že ich zopár aj inkasujete. V žiadnom prípade však nemôžte očakávať, že Vás niekto, s kým vyznávate spoločné hodnoty, podrží. Dnešná politika je esenciou toho najhrubšieho cynizmu, a to bez ohľadu na jej hodnotové znamienka.

Politológ Roman Michelko