Môj profil 
Predplatné
V januári prišla k moci radikálne ľavicová (nie však extrémistická) Syriza, ktorá mala za cieľ nadobro zmeniť pomery, v ktorých dosiaľ fungovala grécka politika. Jej zásadnými charakteristikami boli nasledujúce skutočnosti: od pádu vojenskej diktatúry (vláda tzv. čiernych plukovníkov) v roku 1974 sa pri moci striedali Pasok (akože ľavica) a Nová demokracia (akože pravica). Podstatné však je, že obe tieto strany, ktoré sa pravidelne striedali pri moci, boli len figúrkami v rukách tých najodpudivejších gréckych oligarchov, ktorí zaviedli systém, v ktorom dlhodobo neplatil dane nikto okrem zamestnancov. Nároky ľudí na verejné služby však boli relatívne vysoké a keďže zadlžovať sa bolo oveľa jednoduchšie ako zvyšovať dane, alebo dokonca trvať na ich platení, išli všetky grécke vlády touto „akoby“ ľahšou cestou.
Nesmierne im to, predovšetkým po vstupe do eurozóny, uľahčovali aj súkromné nemecké a francúzske banky, ktoré veľmi rady a ochotne skupovali grécke dlhopisy s vidinou bezpečného a istého výnosu. Potom však prišla kríza. Merkelová a spol. miesto toho, aby nenažraní bankári niesli riziká svojich nezodpovedných rozhodnutí, socializovali ich pohľadávky, teda inak povedané, zodpovednosť za zlé investície bánk. A tak sa stalo, že verejné zdroje – rozumej zdroje nemeckých či francúzskych daňových poplatníkov (vo všeobecnosti európskych) – dnes ručia za zlé investície a chamtivosť súkromných bank. Priam dokonala esencia morálneho hazardu.
Cieľ však bol splnený, bol tu však menší problém. Ako vysvetliť svojim voličom, že prípadné straty z tejto transakcie ponesú vlastní daňoví poplatníci. A tak bolo treba vytvoriť nepriateľa. Práve vtedy vznikla legenda o tučných a lenivých Grékoch, pritom v prípade Grécka držali čierneho Petra v rukách grécki oligarchovia a už spomenuté politické strany, ktoré v posledných štyridsiatych rokoch dokonale ovládali grécku politickú scénu. V januári teda prišla k moci Syriza, ktorá na grécke oligarchické štruktúry nemala nijaké prepojenie.
A potom začali nekonečné kolá vyjednávaní. Zástupcovia gréckej strany predkladali argumenty, na ktorých dôsledne pracovali, o ktorých boli presvedčení, že sú logicky koherentné, no stretli sa len s aroganciou a nepochopením. Nedávno vyšli na povrch podrobnosti z týchto vyjednávaní, ktoré potvrdili , že európski lídri sa s cynizmom sebe vlastným pozerali Grékom do očí, ale vždy utrúsili niečo v tom zmysle, že Gréci síce majú pravdu v tom, čo hovoria, ale aj tak ich zlomia. Zúfala snaha nájsť nejaké racionálne, nie len čisto politické riešenia nakoniec viedla k povestnému referendu, v ktorom Tsipras dosiahol veľmi výraznú podporu – vyše 61, 5 %. Problém bol v tom, že Tsipras mal zásadne zlý odhad v tom, ako budú vnímať toto referendum jeho európski partneri. Hlúpo a naivne si myslel, že sú to demokrati a že ak po úspešnom referende príde na rokovania s novým, veľmi silným mandátom, budú to rešpektovať aj jeho politicki partneri. Presný opak sa však stal pravdou. Európski lídri, predovšetkým Nemecko, vnímali grécke referendum ako neslýchanú opovážlivosť, ktorá musí byť po zásluhe potrestaná. To čo prišlo po referende, bolo skutočne porovnateľné len s Versaillskou zmluvou, ktorú víťazné mocnosti po prvej svetovej vojne nadiktovali Nemecku.
Tsiprasov problém bol v tom, že nedokázal svojim voličom jasne a otvorene prezentovať, aké sú alternatívy a aký je plán B. Preto nakoniec referendum dopadlo paradoxne. Na jednej strane sa 61,5 % hlasujúcich vyslovilo za odmietnutie podmienok záchranného balíčka, na strane druhej až 70 % Grékov nechce odísť z eurozóny. Tsipras sa tak dostal do vlastnej pasce. Ak hovoril o odmietnutí podmienok záchranného balíčka, jedným dychom mal hovoriť aj o odchode z eurozóny. Myslieť si, že je možné mať aj euro, aj odmietnuť smrtiace „reformy“, sa ukázalo ako nereálne. Dnes preto čelí rozpadu vlastného klubu v parlamente a pri dôležitých hlasovaniach sa stáva rukojemníkom opozície, ktorá koniec koncov doviedla Grécko tam, kde je dnes. Obávam sa teda, že sme svedkami začiatku konca neohrozeného lídra, ktorý nebol len figúrkou v rukách všemocných oligarchov. A to je veľká škoda.
Politológ Roman Michelko
