Asi najbližšie k vstupu do politiky bol v roku 1998, keď skončil ako prvý náhradník na kandidátke SDĽ. V tom čase pôsobil aj v jej najvyšších orgánoch ( tuším, že v Republikovej rade) a po neslávnom vypadnutí strany z parlamentu ho dokonca nejaké okresy navrhli na predsedu. Túto výzvu však neprijal a  predsedom mimoparlamentnej SDĽ sa nakoniec stal dnešný poslanec za stranu Smer Ľubomír Petrák.

Neskôr sme ho mohli vidieť ako takmerlídra (dvojku) na kandidátke Strany zelených do volieb do Európskeho parlamentu. Ani tento angažmán však nevyšiel, keďže Zelený sa do Európskeho parlamentu nedostali.

Ďalšou možnosťou o preniknutie do veľkej politiky bola ponuka stať sa spolu s Jurajom Mesíkom lídrom kandidátky strany (či skôr podnikateľského projektu obchodníka so zbraňami Weissa) 99 % – občiansky hlas. Toto angažmán však skončilo skôr než začalo, skôr než vyšiel môj komentár k tomuto projektu, keďže si uvedomil, že by sa akurát totálne zdiskreditoval, ak by ako mierový aktivista kandidoval na kandidátke strany, ktorú financuje obchodník so zbraňami.

Okrem už spomenutých aktivít sme Eda Chmelára spolu s Jánom Čarnogurským, Romanom Kaliským a ďalšími osobnosťami mohli zaregistrovať ako člena petičného výboru na vypísanie referenda o našom vstupe do NATO. Ako vieme, tento projekt sa nepodaril, keďže organizátorom sa nielenže nepodarilo vyzbierať nutných 350 000 podpisov, ale ani 100 000, aby sa tým zaoberal parlament. Dnes sme teda svedkami jeho ďalšieho pokusu preniknúť do politiky cez vlastný politický projekt hnutie alebo vlastné politické hnutie SEN (Solidarita, ekológia, nenásilie).

Celý nápad vychádza z jeho dávnej idey spojiť ľavicové idey s ekologickým pohľadom na svet a s politickým pacifizmom. Z hľadiska Chmelárovej osobnej angažovanosti a prakticky kontinuálnej prítomnosti v slovenskom politickom diskurze je priamy vstup do politiky logickým zavŕšením jeho dlhoročných snažení. Otázkou však je, či je na Slovensku dostatočný dopyt po agende, ktorú chce SEN poskytnúť slovenským voličom. Je jasné, že SEN sa nestane žiadnou masovou stranou. Svoj potenciál bude čerpať skôr z liberálne ľavicového prostredia väčších a stredných miest, osloví teda prevažne mestských voličov s vyšším vzdelaním a vyšším príjmom.

Otázne je, či slovenská spoločnosť má na to, aby takúto stranu poslala do parlamentu. SEN totiž bude hlavným konkurentom liberálno-ľavicovému krídla SMER-u (Monika Flašíkova – Beňová, Ľuboš Blaha) a čiastočne však možno aj pravicovo-liberálnym projektom typu SKOK, Šanca a možno aj SaS. Z politologického hľadiska bude veľmi zaujímavé pozorovať, z akých zdrojov bude získavať svoj elektorát. Či osloví predovšetkým nevoličov – “salónnych ľavičiarov alebo ľavičiarov na voľnej nohe”, ktorí dosiaľ z rôznych, predovšetkým „estetických“ príčin nevolili Smer, alebo predsa len citeľne pustí žilou aj Smeru.

Ďalšou zatiaľ relatívne neznámou je personálne zloženie lídrov hnutia SEN. Zatiaľ (teda v čase písania tohto komentára) sú známi len traja jej lídri. Okrem už spomenutého otca- zakladateľa Eduarda Chmelára je to aj Michal Feik, bývalý šéf Mladých sociálnych demokratov a naposledy poradca primátora Milana Ftáčnika. Ekologický pilier zastrešuje inak verejnosti málo známy Alexander Ač. Dá sa však predpokladať, že SEN bude čerpať predovšetkým z okruhu osobností združujúcich sa okolo Slova. Na prelome milénií sa totiž okolo tohto periodika vyformovala veľmi silná a veľmi dobre profesijne pripravená skupina mladých intelektuálov – Radovan Geist, Ivan Štefunko, Juraj Marušiak, Martin Muránsky, Igor Daniš a mnohí ďalší, z ktorých len malý zlomok (Ľuboš Blaha, Ivan Lesay, Michal Polák, Braňo Ondruš) dostal možnosť podieľať sa na reálnej politike. Pre ľavicu a obzvlášť Smer je obrovskou chybou, že z tohto okruhu využila tak málo.

Poďme však k hnutiu SEN. Snahou jeho zakladateľov je vykryť voľný politický priestor a pokúsiť sa v čo najväčšej miere presadiť čo najviac zo svojho programu. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak. Do volieb chýba niečo vyše pol roka a len v nasledujúcich mesiacoch uvidíme, či má SEN naozaj šancu pokoriť 5 % hranicu a stať sa reálnym politickým hráčom, alebo jeho úloha bude iná. Ak by prieskumy ukázali, že v slovenskej spoločnosti je skutočný dopyt po podobnej politickej ponuke, bolo by to v poriadku. SEN by sa mohol stať prirodzeným koaličným partnerom Smeru, ktorý mu dosiaľ veľmi chýba a pre značnú časť strany je možno prijateľnejší než dnes preferovaná SNS. Nová koalícia by aj vďaka silnému protioligarchickému pilieru v programe hnutia SEN bola donútená prijať reálne a účinné opatrenia proti oligarchizácii našej spoločnosti. Tým pádom by ľavicová politika mohla znova získať svoju autentickosť a v oveľa väčšej miere by mohla presadzovať principiálne ľavicové riešenia.

Také jednoduché to však byť nemusí. Z nedávnej histórie vieme, že podobné „ľavicové“ projekty v konečnom dôsledku ľavicu veľmi poškodili a nakoniec viedli k vláde pravicových zlepencov. Za všetky príklady stačí spomenúť projekt obskúrnej „novej“ SDĽ. Vo voľbách v roku 2010 získala táto strane približne 2,5 % hlasov, čo zodpovedalo presne štyrom poslaneckým mandátom. Práve toľko mandátov pritom stačilo na to, aby blokovali pravicovú väčšinu. Dnes vieme aj to, že táto “nezištná pomoc” pravici nebola zadarmo. Jedna z líderiek vtedajšej SDĽ Silvia Balazsikova sa následne po voľbách stala neviem to nájsť generálnou riaditeľkou sekcie na ministerstve obrany, kde mala priamy vplyv na nákup zbrojnej techniky. Čo viac si mohol želať obchodník so zbraňami, ktorý už vtedy pôsobil v pozadí celého projektu „novej“ SDĽ.

Verím, že aj tieto okolností si lídri politického hnutia SEN uvedomia a budú konať tak, aby sa nestali „nevedomým” alebo, nedajbože, vedomým nástrojom toho, že sa nám tu po voľbách v roku 2016 vráti tá najskompromitovanejšia oligarchická pravica.

Politológ Roman Michelko