Roman Michelko: Brexit – Game over, páni z Bruselu!

Londýn/Bratislava 24. júna 2016 (HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

Začalo to jednou veľmi cynickou a, ako sa ukázalo, aj veľmi nebezpečnou politickou kalkuláciou Davida Camerona.  Cameron chcel za každú cenu vyhrať voľby, bez ohľadu na prostriedky. Bol tu však problém, značná časť jeho poslancov bola veľmi euroskeptická a navyše mu na krk dýchal veľmi dynamický Nigel Farage so svojou UKIP. Čo teda robiť ?

Na to, aby udržal jednotu Konzervatívnej strany a zároveň pacifikoval, resp. marginalizoval Faragov UKIP, sľúbil svojim (euroskeptickým) voličom referendum. Samozrejme, Cameron osobne nemal v úmysle z EÚ vystúpiť.  Britské referendum malo skôr pôsobiť ako nátlak na jeho európskych partnerov, aby vyjednal čo najviac ústupkov a to potom pred vlastnými voličmi prezentoval ako veľký úspech. Aj sa mu niečo podarilo, vyjednal diskriminačné opatrenia, čo sa týka sociálnych a pracovných práv pre cudzincov pracujúcich v Británii z členských krajín EÚ (predovšetkým z Poľska a ostatných krajín strednej Európy). Nakoniec sa však ukázalo, že téma kampane bola o niečom inom. Predovšetkým to nebola kampaň o argumentoch, ale o emóciách.

Ak by sme mali verbalizovať hlavnú ideu kampane, nebolo to ani o utečencoch (Británia nie je v Schengene a nevzťahujú sa na ňu prisťahovalecké kvóty, aj keď Nigel Farage túto tému pokrytecký v kampani zneužíval), dokonca ani o prisťahovalcoch z východnej a strednej Európy, na tých si vo veľkým mestách už dávno zvykli a sú pre britskú ekonomiku potrební, ale hlavný diskurz bol o tom, či sa o smerovaní Británie bude rozhodovať v Londýne, alebo Bruseli. Najväčším spojencom britských euroskleptikov sa tak stali nechválne známe eurofigúrky, ako šéf Európskej komisie Jean Claude Juncker, šéf europarlamentu Martin Shulz, či prezident Európskej rady Donald Tusk. Práve títo páni a početné aparáty eurobyrokratov sa už dlhé roky stali perfektným terčom na často oprávnenú kritiku inak brilantného rečníka Nigela Faraga.

Vráťme sa však k Cameronovi. Prvú časť svojho plánu sa mu celkom podarilo dosiahnuť. Napriek veľkým pochybám relatívne presvedčivo vyhral voľby, ako sa však ukázalo, cena za to bude aspoň preňho veľká. Konzervatívci sú dnes rozpoltení ako nikdy predtým a téma referenda sa stala veľmi úspešným odrazovým mostíkom pre jeho najväčšieho rivala v rámci konzervatívnej strany, exstarostu Londýna,  Borisa Johnsona. Po oznámení výsledkov referenda Cameron pochopil, že druhé kolo hry mu nevyšlo a napriek tomu, že 80 euroskeptických poslancov jeho strany ho ako premiéra podporilo, rozhodol sa abdikovať.

Otázka znie, čo bude ďalej. Je jasné, že Brexit je memento, problém je, či jeho posolstvo „euroelity“ dešifrujú správne. A tu si vôbec nie som istý, či a do akej miery sú dnešné elity EU schopné sebareflexie. Jeden z mnohých scenárov je, že si to vyhodnotia tak, že odpoveď na Brexit bude ešte väčšia snaha o federalizáciu EÚ. Ďalšou z možností je dvojrýchlostná Európa. Až ako tretia a najmenej pravdepodobná je sebareflexia lídrov EÚ s cieľom obmedzenia zbytočných a hlúpych regulácií, že budú v oveľa väčšej miere ctiť princíp subsidiarity a že zatraktívnia model EÚ.  Či budú uvažovať nad odstránením rôznych obmedzení a direktív, ktoré len brzdia rozvoj členských štátov EÚ, čím v konečnom dôsledku ťažko diskreditujú celú európsku myšlienku.

V najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch budeme môcť sledovať, aké politické posuny Brexit spustí. Už v prvých hodinách po vyhlásení výsledkov Geert Wilders, vyhlásil, že Holandsko by malo ísť v šľapajach Británie. K Brexitu gratulovala Britom aj šéfka francúzskeho Národného frontu Marine Le Penová a mnohí ďalší.  V Európskych kruhoch tak vzniká skrytá panika, obávajúc sa, aby Brexit nevyvolal lavínový efekt. Aj preto bude veľmi zaujímavé sledovať, ako budú lídri EÚ reagovať na britské požiadavky pri vystúpení z EÚ.

Je jasné, že britskí lídri sa pokúsia o akýsi nórsky či švajčiarsky model, teda o bezbariérový prístup na európske trhy, ale s minimom povinností voči „spoločnej Európe“. Ako vieme,obe krajiny za možnosť byť účastníkom spoločného trhu platia do spoločnej pokladnice nemalé čiastky (známe Nórske fondy), pričom však na smerovanie EÚ nemajú takmer žiaden vplyv. To bol mimochodom jeden z najväčších argumentov odporcov Brexitu.

Bude veľmi zaujímavé sledovať, aký postoj budú ostatní členovia EÚ pri rokovaniach s Britániou zastávať. Jednou z možností je, že to budú chcieť Británii „poriadne osladiť“.  Zlé príklady totiž treba eliminovať, na druhej strane, ekonomická eliminácia takej veľkej ekonomiky, akou je ta britská (piata na svete a druhá v Európe) by ťažko postihla aj jej európskych partnerov. Takže sotva môžme očakávať prístup, aký EÚ zvolila voči Grécku. Bude veľmi zaujímavé, ako to nakoniec vybalancujú.

Na jednej strane, ako zastrašiť prípadné krajiny, ktoré by sa chceli britským vzorom inšpirovať, na strane druhej, ako to urobiť, aby vytlačenie britskej ekonomiky čo najmenej postihlo aj samotné štáty EÚ. No a v neposlednom rade, je tu aj otázka, či po Brexite Veľká Británia ostane aj naďalej veľkou, alebo sa zmení na malú. Výsledky referenda v Škótsku a Severnom Írsku sú totiž úplne iné než v Anglicku a Walese. Z toho teda môžeme usudzovať, že Škótsko, skôr alebo neskôr, bude znova iniciovať vystúpenie z Veľkej Britáínie s tým, že jeho vystúpenie zo štátneho zväzku bude po Brexite podstatne  pravdepodobnejšie. Otázka Severného Írska je podstatne zložitejšia a v priebehu jednej dvoch generácii sa vyrieši prirodzene, vďaka podstatne vyššej natalite severoírskych katolíkov voči protestantským unionistom. Odchod z Británie v krátkom čase, aj vďaka veľmi komplikovanej politickej situácii však asi nebude otázkou najbližších rokov.

Brexit vyvolal prekvapenie, šok, pobúrenie a otvoril množstvo otázok. Sám som veľmi zvedavý, aké dá Európa na ne odpovede.

Roman Michelko