Môj profil 
Predplatné
Idea integrácie bola v starom Ríme veľmi dôkladne prepracovaná a mala perfektnú ideológiu, ktorá pôsobila príťažlivo a aj plnila to, čo sľubovala. Integrácia tak ako ju realizuje merkelovská utečenecká ideológia je v porovnaní s tým skrachovanou, skorumpovanou a väčšinou obyvateľov EÚ odmietanou, ba až nenávidenou ideou, za ktorou veľa z nás predpokladá a vidí len diabolský plán istých mocných kruhov, ktoré chcú prerobiť Európu tak, aby slúžila ich cieľom.
Rímskym cisárom išlo o dlhodobé zachovanie Rímskej ríše, ktorá po úspešných stáročiach stability a rozmachu, začala prejavovať už v prvom storočí nášho letopočtu, za cisára Augusta, prvé známky dekadencie a rozkladu, ktoré s príchodom Germánov a ich nájazdov na ríšu rýchlo postupovali. A práve skvele realizovaná integrácia cudzincov do Rímskej ríše jej vtedy pomohla k novej stabilite a predĺžila jej životnosť ešte o ďalšie tri storočia.
Ako prvý si potrebu a dôležitosť integrácie naplno uvedomil cisár Claudius – ktorý mimochodom založil na želanie svojej manželky Agrippiny slávne mesto Coloniu (dnešný nemecký Kolín, tam sa narodila Agrippina v rímskom opevnenom vojenskom tábore, ako dcéra vysokého rímskeho dôstojníka, legionára).
Claudius spolu so svojimi poradcami a niekoľkými vplyvnými senátormi všetko okolo integrácie najprv podrobne teoreticky vypracoval a potom sa postaral aj o jej dôkladnú a efektívnu realizáciu v praxi.
Je to naozaj obdivuhodné, lebo išlo o integráciu príslušníkov najrôznejších a veľmi početných národov, a to nielen do štruktúr rímskej spoločnosti, ale aj do štruktúr rímskej kultúry a rímskej politiky. Aj vtedy boli medzi rímskymi občanmi odporcovia integrácie – veď išlo o niečo, čo predtým nikde inde ešte nebolo urobené a čo malo priniesť veľké zmeny a premeny v starom Ríme.
Začalo sa to v roku 48, keď Claudius dal v rímskom senáte odhlasovať zákon, ktorý povoľoval šľachticom z Galie, že sa smú stať nielen rímskymi občanmi, ale že môžu byť aj rímskymi senátormi.
Claudius bol aj skvelým rétorikom a filozofom a pred senátom – v ktorom boli aj odporcovia myšlienky integrácie – všetko skvele argumentačne zdôvodnil tak presvedčivo, že napokon takmer všetci senátori uznali jej potrebu.
A tak Rím otvoril svoje brány pre všetky podrobené národy v okolí Stredozemného mora a umožňoval ich príslušníkom stať sa plnoprávnymi občanmi Ríma.
Takto postupne vznikal multietnický Rím. Celú ríšu ale spájala jednotná rímska kultúra, ktorú museli akceptovať všetci noví občania a takisto museli akceptovať a uznávať rímske právo a rímske zákony. Kto sa im sprotivil stratil právo rímskeho občana a bol pokladaný za nepriateľa a či dokonca za zločinca. A Rím trestal nekompromisne a nemilosrdne.
To boli ale výnimky, lebo tí cudzinci, ktorí dostali rímske občianstvo, boli na to nesmierne hrdí a už dávno predtým obdivovali civilizáciu Ríma a jeho vysokú kultúru a boli Rímu za to vďační a mu navždy oddaní.
To je ale aj zásadný rozdiel medzi integráciou v EÚ a v starom Ríme.
K nám neprichádzajú cudzinci, ktorí vidia našu civilizáciu a našu kultúru ako niečo, čo vysoko uznávajú a sú na to hrdí, že sa smú stať jej súčasťou a sú nám navždy zaviazaní za to, že sme ich prijali, práva naopak. Pohŕdajú nami i našou, z ich pohľadu dekadentnou kultúrou a budú sa snažiť ju čím skôr zrušiť.
Uzavriem moje riadky ešte nasledovným. Tí z národu galského, ktorí sa stali Rimanmi, už nikdy viac nežili podľa tradícií vlastného národa a neriadili sa jeho zákonmi, ale výlučne rímskymi. Podobne to platilo aj pre iné národy.
Nič také neplatí v prípade integrácie azylantov v EÚ.
Preto stroskotala už skôr ako začala. A ani kancelárka Merkelová nedokázala nič podobné pri integrácii ako cisár Claudius. Ani filozoficky a ani argumentačne a už vôbec nie pragmaticky. V ničom sa mu ani len trochu nepriblížila a v ničom v tomto smere si od neho nebrala príklad.
Muž, ktorý žil pred 2 000 rokmi, bol pri integrácii oveľa múdrejší, prezieravejší a voči svojím občanom pravdovravnejší ako nemecká kancelárka.
Roman Bednár
.JPG)
