Bratislava 6. februára 2019 (HSP/Foto:Martin Dilong, Piyabay)

Dedičstvo zo socializmu

Ešte z čias socializmu platí u nás Zákon č. 73/1986 Zb. Slovenskej národnej rady o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov. Hoci po roku 1989 sa veľa zákonov u nás zmenilo v rôznych oblastiach, tento platí dodnes.  Od roku 1990 bolo viacero legislatívnych návrhov, ktoré sa snažili zásadne zmeniť legislatívu, ktorá sa týka potratov. Ku komplexnej zmene, ktorá by zrušila socialistický zákon, však nedošlo. Avšak nedá sa povedať, že by nedošlo k pozitívnym zmenám, ktoré mali významný vplyv na pokles počtu umelých potratov. O aké zmeny išlo?

I.                 Nenarodené dieťa je ľudskou bytosťou 

Otvorenie verejnej diskusie o potratoch. Zvýšenie povedomia o hodnote počatého ľudského života. Po roku 1990 sa otvorila verejná diskusia. Pokračovala intenzívne aj po roku 2000. Významnú rolu v nej zohrali mnohé mimovládne organizácie, cirkvi, aktívni bioetici, aktivisti  a právnici, ktorí začali poukazovať na  fakt, že ľudský život začína počatím. Profesor Jerome Lejenue,  na otázku,  či môžeme v hovoriť o ľudskej bytosti v prípade ľudského oplodneného vajíčka, odpovedal jednoznačne: „Samozrejme. Plod je ľudskom bytosťou. Geneticky kompletnou. To nie je objav, to je fakt.“  Dostupnosť internetu umožnila, že mnohé ženy si začali hľadať iné informácie o potratoch, než aké im dovtedy ponúkali niektorí pro-potratoví lekári.  V tejto oblasti vykonalo veľmi veľa od roku 1990 Hnutie kresťanských spoločenstiev detí a po roku 2000 Fórum života, ktoré pod vedením jej dlhoročnej predsedníčky Marcely Dobešovej dokázalo spojiť mnohých, ktorým na ochrane života od počatia po prirodzenú smrť záleží.

II.               Významnejšie legislatívne aktivity a rozhodnutie ústavného súdu

Najmä predstavitelia KDH podali viacero legislatívnych návrhov, ktoré sa snažili zmeniť prax vykonávania umelých potratov na Slovensku. Tieto návrhy hľadali spojencov aj v iných politických stranách a hnutiach. Tak sa napríklad poslancovi Miroslavovi Mikolášikovi v spolupráci s inými podarilo v 90-tych  rokoch presadiť do platnej legislatívy zákonnú povinnosť pri potratoch na žiadosť zaplatiť finančnú úhradu. V nasledujúcom roku prišlo k výraznému poklesu  umelých potratov. Táto prax bola po slovenskom príklade zavedená aj v Českej republike. Poslankyňa Ľudmila Mušková spolu s  poslancom Štefanom Zelníkom predložili novelu zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorá bola schválená. Podľa nej má  žena na rozmyslenie 48 hodín, či skutočne podstúpi umelý potrat, alebo nie. 31 poslancov NR SR, zastúpených Danielom Lipšicom, predložilo v roku 2001 podnet na Ústavný súd SR, aby bol zákon o umelom prerušení tehotenstva vyhlásený za neústavný. 4.12. 2007 (PL. ÚS 12/01)  tesná väčšina ústavných sudcov 7:5 rozhodla, že zákon o umelom prerušení tehotenstva je v súlade s Ústavou SR, pokiaľ ide o potrat na žiadosť v prvých 12 týždňoch tehotenstva. K tomuto rozhodnutiu ústavného súdu sa žiada dôkladnejšia právna analýza, ktorá by poukázala na vážne ústavne otázniky, ktoré obsahuje stanovisko  väčšiny ústavného súdu. Bolo by potrebné tiež detailnejšie rozobrať názor tesnej menšiny piatich ústavných sudcov: Jána Auxta, Petra Brňáka, Rudolfa Tkáčika, Jána Lubyho a Lajosa Mészároša, ktorí jednoznačnej poukázali, že Zákon o umelom prerušení tehotenstva, ktorý umožňuje umelý potrat na žiadosť je v rozpore s čl. 15  Ústavy SR a vážnym spôsobom zasahuje do základného ľudského práva nenarodeného dieťaťa na život.  Podľa uvedených piatich sudcov súčasná prax vykonávania potratov je zlyhaním štátu v oblasti ochrany nenarodeného života.   Pokiaľ mi to čas umožní, pokúsim sa uvedené rozhodnutie ústavného súdu analyzovať osobitne, ale v tejto analýze si dovolím poukázať aspoň na niektoré právne argumenty piatich ústavných sudcov, s ktorými plne súhlasím.

III.             V čom sú hlavné nedostatky súčasného zákona o umelom prerušení tehotenstva?

           Názov zákona

Samotný názov zákona je právny nezmysel. Zákon o umelom prerušení tehotenstva… Prerušenie je činnosť, ktorá sa zastaví na určitú dobu a potom môže znova nerušene pokračovať. Napríklad prerušenie zápasu počas hokeja, keď padne gól. A jeho opätovné pokračovanie keď rozhodca hodí puk medzi súperov v strede ľadového ihriska. V tejto súvislosti mi napadá aj nápis, ktorý bol umiestnený nad nacistickými  koncentračnými tábormi: „Arbeit macht frei“,

práca oslobodzuje.  V skutočnosti to bol iba nadpis na zakrytie zverstiev, ktoré sa v koncentračných táboroch odohrávali – mučenie, neľudské zaobchádzanie a masové popravy nevinných ľudí. Každý človek, ktorý má čo len trochu cit pre  slovenčinu, by tento zákon nazval inak, napríklad –   Zákon o umelom ukončení tehotenstva… Nejde teda o žiadne prerušenie, ale o ukončenie života.

Účel zákona

Pozrime sa na účel platného zákona, tak ako je definovaný v § 1:

“ Zákon upravuje umelé prerušenie tehotenstva a so zreteľom na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva ustanovuje podmienky na jeho vykonávanie.“

Takýto účel zákona sa možno dá ešte odôvodniť socializmom, pretože historicky prvé legálne potraty v 20. storočí zaviedol V.I. Lenin v r. 1920 a do roku 1989 Slovensko ako súčasť Československa patrilo do sovietskeho bloku. Kto však dnes môže zodpovedne tvrdiť, že vykonávanie potratu je v záujme zodpovedného rodičovstva? Alebo či potrat predstavuje spôsob ako chrániť život a zdravie ženy? Nie je často skôr matka druhou obeťou potratu? Dnes, keď je dostupných tak veľa hodnoverných informácií a osobných svedectiev žien o traumách, aké prežili po potrate – tzv. postaborčný syndróm? Nebol by skôr presný takýto účel zákona: „Zákon umožňuje umelé ukončenie tehotenstva iba vo výnimočných prípadoch. “

Nerešpektovanie práva na život 

Najvážnejšou výhradou, na ktorú poukázali aj vyššie uvedení piati ústavní sudcovia, predstavuje možnosť svojvoľného  zbavenia života ľudskej bytosti, ktorá ešte nedosiahla vek 12 týždňov od počatia bez akéhokoľvek dôvodu. Ústavní sudcovia Ján Auxt, Peter Brňák a Rudol Tkáčik zhodne tvrdia, že tesná väčšina ústavného súdu vyslovila „ ….súhlas s extrémne liberálnou a ústavne neakceptovateľnou verziou zákona o interrupciách…“ , uvedené je v rozpore: „ … s čl. 15 ods. 1 ústavy, z obsahu ktorého nenarodený ľudský život treba považovať za mimoriadnu ústavnú hodnotu požívajúcou osobitnú zákonnú ochranu…“ a pokračujú: „Podľa nášho názoru namietaná zákonná úprava….neposkytuje nenarodenému životu (do 12. týždňa svojho vývoja) ….žiadnu relevantnú ochranu.“

Ústavný sudca Lajos Mészároš vo svojom stanovisku konštatuje: „ Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných práv a slobôd. Účinná ochrana práva na život je nevyhnutnou (i keď nie dostatočnou) podmienkou reálnych záruk telesnej a duševnej integrity osoby a tým aj všetkých jej ostatných práv a slobôd.“ A ďalej uvádza:“ Kľúčovým a východiskovým princípom musí byť princíp rovnakej hodnoty ľudského života bez ohľadu na jeho vývinovú fázu …“  Za všetko hovorí táto časť jeho vyjadrenia:“ ….zákonodarca (parlament) svojvoľne rozlišuje medzi nenarodeným  životom kratším ako 12 týždňov a dlhším ako 12 týždňov.“ Ústavný sudca Ján Luby vo svojom stanovisku zdôrazňuje:“ Článok  15 ods. 1 druhá veta ústavy najprv uznáva, že aj pred narodením existuje ľudský život. Táto ústavná hodnota sa podľa ústavného príkazu v tejto veci musí chrániť.“ A na inom mieste pokračuje:“ Rovnako je však isté, že zákon o umelom prerušení tehotenstva vecne zasahuje do pôsobnosti čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy. Ústava má na mysli ochranu v tom najširšom slova zmysle – od prijímania ústavne súladných právnych predpisov zasahujúcich do ľudského života pred jeho narodením až po administratívnu prax orgánov zdravotníctva  v tejto oblasti.“

IV.            Komplexný pohľad – ochrana života nenarodených a pomoc matkám  

Dnes sú pred poslancami dva legislatívne návrhy, ktoré sledujú cieľ zásadnej legislatívnej zmeny  vykonávania potratov. Je potrebné, aby pri diskusii, ktorá prebehne v parlamente, zaznievalo menej politiky a viac právnych, sociálnych a ekonomických opatrení, ako chrániť nenarodené deti a pomáhať ich matkám. Z môjho pohľadu sa však žiada urobiť podstatne viac, ako iba zásadným spôsobom obmedziť vykonávanie umelých potratov na Slovensku. Je potrebné vykonať viac hĺbkových zmien v oblasti sociálnej a rodinnej politiky. Dovolím si aj uviesť niektoré z vhodných sociálno-ekonomických opatrení:

·       zvýšiť odpočítateľnú položku z daňového základu na deti a  na rodiča,  ktorý sa stará o dieťa, aspoň o 30% oproti stavu platnému k 1.1. 2019,

·       umožniť pre rodinu s dieťaťom odpočítanie aspoň  časti splátky  hypotéky  (minimálne 150 EUR mesačne) z daňového základu pracujúceho rodiča,

·       zaviesť vyplácanie prídavku na dieťa už od dátumu, kedy je matke potvrdené tehotenstvo lekárom, nečakať až kým sa dieťa narodí a dostane rodný list,

·       poskytnúť  rýchlu pomoc pre matky, ktoré sa v súvislosti s tehotenstvom ocitli v ťažkej sociálnej a ekonomickej situácii,

·       ekonomicky motivovať zamestnávateľov formou výhodného odpočítania z daňového základu na vyplácanie  bonusu pre rodiča, ktorý sa stará o dieťa,

·       v prípade komplikácie tehotenstva poskytnúť matke rýchlo maximálnu lekársku starostlivosť, vrátane možnosti lekárskeho vyšetrenia a pomoci pre ňu v zahraničí, ktorá by bola plne hradená zdravotnou poisťovňou,

·       poskytovať platenú dovolenku v trvaní 2 týždňov pre otca dieťaťa pri narodení dieťaťa, nad rámec zákonnej dovolenky,

·       daňový bonus pre novomanželov aspoň vo výške 7000 eur pre  manželský pár.

Záver:

Na záver tejto právnej analýzy by som rád vyjadril svoje presvedčenie.

Ochrana života by nemala byť nikdy priestorom na politický boj. Mala by byť skôr cestou, ako spájať čím viacerých bez ohľadu na politickú, náboženskú či etnickú príslušnosť.  Ochrana života nenarodeného dieťaťa a pomoci pre každú matku nemôže byť vecou iba určitých skupín v spoločnosti alebo  aktívnych jednotlivcov. Mala by byť pozvaním pre všetkých, aby bolo rešpektované právo na život pre každého. Tak, ako požaduje aj ústavný imperatív článku 15, druhej vety Ústavy SR: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

Martin Dilong, autor je právnik