Príspevok zásadnej dôležitosti: popredný ruský expert hovorí o možnosti použitia jadrových zbraní

Bratislava 8. októbra 2023 (HSP/Foto:X/Pedro)

Toto by si mal prečítať každý, kto chce rozumieť geopolitike a tomu, čo sa môže v budúcich rokoch so svetom diať. Kľúčová geopolitická téma – možnosť použitia jadrových zbraní – je čoraz zlovestnejšou súčasťou diskurzu medzi elitami veľmocí. A teraz je tu zásadný príspevok popredného ruského experta Sergeja Karaganova, ktorý sa stal jedným zo základných kameňov v tejto diskusii

Pre človeka, ktorého zaujíma budúcnosť, je toto asi najdôležitejšia zo všetkých možných tém hneď po prírodných hrozbách, ktoré by mohli ohrozovať samotnú existenciu ľudstva. Nad lokálnou, štátnou politikou existuje ešte vyššie poschodie: geopolitika. Zaoberá sa celkovým smerovaním ľudstva ako globálnej spoločnosti národov a štátov. Od geopolitiky závisí aj to, či bude ľudstvo konať rozumne, či budú jednotlivé štátne útvary schopné nažívať spolu v kooperácii, alebo naopak, či sa ľudstvo v krajnom prípade zničí vo vojnách. A čo formuje geopolitiku v posledných desiatkach rokov? Je to princíp jadrového odstrašenia veľmocí.

Je to vlastne veľmi užitočná vec, ktorá umožnila jednotlivým častiam sveta dlhodobo žiť a rozvíjať sa v relatívnom mieri, bez veľkej vojny. Lenže ani to nie je naveky rovnaké a nemenne dané. Nové generácie, ktoré nezažili Hirošimu ani Nagasaki, majú z jadrovej vojny čoraz menší strach a čoraz viac koketujú s myšlienkou, čo by sa stalo, keby jadrovú zbraň použili iba v obmedzenom rozsahu.

Sergej Karaganov, čestný predseda Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruskej federácie, napísal k diskusii na túto tému veľmi podstatný príspevok, ktorý by si mal prečítať každý, kto chce rozumieť skutočnej geopolitike a jej fungovaniu, ako aj postoju ruských elít k ohrozeniu zo strany Západu.

Sergej A. Karaganov: Ako zabrániť tretej svetovej vojne

V polovici júna tohto roku som publikoval v časopise Profil článok „Použitie jadrových zbraní môže zachrániť ľudstvo pred globálnou katastrofou“. Článok a jeho anglická verzia boli takmer súčasne publikované na internetovej stránke časopisu „Rusko v globálnej politike“. Opakovane bol preberaný po celom svete, vyvolal cunami, pretože sú už desiatky tisíc reakcií, námietok, sporov. Bolo tam aj množstvo podporných slov.

V pokoji a s humorom som prijal paľbu potupy zo strany niektorých krajanov. S radosťou a záujmom aj zo strany odporcov. Ako ruský patriot, zodpovedný občan ľudstva, ako vedec, zaoberajúci sa medzinárodnými záležitosťami, som zažil pocit uspokojenia, pretože úspešne plním svoju morálnu a profesionálnu povinnosť.

Ale práca ešte len začína.

Začiatok diskusie

Jeden z priebežných cieľov publikácie, a síce oživenie diskusie o úlohe jadrového zadržiavania pri odvracaní veľkej termonukleárnej vojny a veľkej vojny vôbec, bol čiastočne dosiahnutý. Profesionálna strategická komunita a tiež obyčajní mysliaci ľudia sa začali odkláňať od letargického sna „strategického parazitizmu“. Bol vyvolaný tromi štvrtinami storočia bez veľkej vojny, čo viedlo k vytvoreniu predovšetkým na Západe, ale dokonca aj u nás (v Rusku, pozn. red.) zvyku na mier, istoty, že to práve tak bude, otupenie pocitu sebazáchovy u veľkej časti svetových elít. Aktívne bojovať proti hrozbe veľkej vojny, ktorá takmer nevyhnutne musí prejsť do jadrového Armagedonu, sa stalo akosi trápne, staromódne.

Neskôr aj o ďalšom dôvode akútnej potreby aktivizácie jadrového zadržiavania, a síce o otváraní nového kola pretekov v zbrojení, potenciálne oveľa nákladnejšieho a nebezpečnejšieho ako v rokoch minulej studenej vojny.

Potvrdzujem každé slovo napísané v júnovom článku. Posilním niektoré argumenty, uvediem nové, minule neuvedené, v prospech politiky aktivizácie jadrového zadržiavania, zastrašovania a vytriezvenia protivníka. Ale predtým budem reagovať na kritiku.

Nie je treba reagovať na všetku, najmä z ruskej časti. Nezaslúži si pozornosť. Hlavne vrieskanie o tom, že ja a ľudia so mnou súhlasiaci vyzývajú na použitie jadrových zbraní.

„Aktívne jadrové zadržiavanie a zastrašovanie, ku ktorému navrhujem sa uchýliť, je zamerané práve na odvrátenie svetového termonukleárneho konfliktu a ešte lepšie, na odvrátenie akéhokoľvek použitia jadrových zbraní“.

Srdcom čiastočne chápem kritiku zo strany ľudí, ktorí hovoria, že by to nemalo nastať, pretože je to hrozné. Ale rozumom to odmietam. Pacifisti, vrátane tých jadrových, si dobre žijú, sedia v sieťach a kaviarňach, brbocú len vďaka tomu, že za nich musia bojovať a umierať bojovníci. Ako to teraz robia naši vojaci a dôstojníci na Ukrajine.

Dobre poznám aj teóriu o tom, že jadrové zbrane, ak by boli použité, by údajne nevyhnutne viedli k eskalácii na globálnu úroveň a zániku ľudskej civilizácie. Táto možnosť existuje a v žiadnom prípade ju nemožno bagatelizovať. Ale bez posilnenia jadrového zadržiavania, obnovenia strachu z jadrovej vojny, vrátane reálnej hrozby obmedzeného použitia jadrových zbraní, je globálna vojna vzhľadom na trajektóriu vývoja sveta prakticky nevyhnutná.

Ale automatizmus prerastania obmedzeného použitia jadrových zbraní do svetového termonukleárneho konfliktu je mýtus. Je celkom iste v rozpore s reálnymi plánmi na použitie jadrových zbraní, ale aj s oficiálnymi doktrínami. V minulosti bol tento mýtus celkom užitočný. Ja sám som sa v rokoch studenej vojny vedome podieľal, rovnako ako ostatní experti, na jeho tvorbe. Cieľom nahusťovania týchto predstáv bolo zabrániť akejkoľvek veľkej vojne medzi jadrovými mocnosťami, aj keď, pokiaľ viem, je v rozpore s logikou skutočných doktrín použitia jadrových zbraní. Ale táto zásadná funkcia jadrového zadržiavania, teda odvrátenie akejkoľvek veľkej vojny, nezafungovala. Je rozpútaná Západom”.

Zaujímavá bola reakcia oficiálnych a polooficiálnych osôb a expertov v USA. Naďalej hrubo bagatelizovali možnosť použitia jadrových zbraní Ruskom. Hovoria „nie, nepoužijú“. „Ich (ruská) doktrína nezahŕňa použitie jadrových zbraní, okrem toho, že by boli takéto zbrane použité proti územiu Ruskej federácie alebo spojencov, alebo ak by bola ohrozená samotná existencia štátu.“ A taká situácia tak nejako nie je. Naša ľahkomyseľná, ak nie dokonca, bohužiaľ, nezodpovedná, jadrová doktrína, napísaná v iných časoch a v koryte prevažujúcich strategických teórií (zrodených spravidla na Západe) a zrejme z priania páčiť sa, ktoré tu zostalo zo skorších čias, sa používa ako odpustok k vedeniu nekonečnej vojny až do posledného Ukrajinca proti Rusku. Prezidentove výroky, ktoré poukazujú na možnosť použitia jadrových zbraní, sú zamlčované alebo hanené, sú predstavované ako neseriózne. Je úplne evidentná snaha politicko-psychologicky odjadernizovať Rusko, virtuálne ho zbaviť jadrových zbraní, aj keď by sa to nepodarilo fyzicky. „Západníci“ sa snažia previesť stále existujúcu ekonomickú prevahu na politické dividendy, vyčerpať Rusko a vyprovokovať vnútorný rozkol. Nechystám sa porovnávať moju úroveň s prezidentskou, ale aj môj skromný článok je vyhlasovaný za propagandu. Taký ale nie je. Je pozvánkou na zamyslenie.

Bagatelizovať hrozbu jadrovej vojny, aby sa ospravedlnila nerozvážna politika a vnútila porážka Ruska, je absurdné. Minister zahraničia Antony Blinken, štvrtý na zozname nástupcov amerického prezidenta v prípade jeho smrti alebo neschopnosti vykonávať svoje funkcie, 30. júla tohto roku vyhlásil, že „potenciálna hrozba jadrovej vojny nie je desivejšia ako existenčný problém zmeny klímy a neexistuje medzi nimi žiadna hierarchia“. Bol som šokovaný. Ale ďalej ešte viac. Vo svojom prejave 10. septembra vo Vietname už prezident Biden povedal: „jedinou existenčnou hrozbou, ktorá je ešte desivejšia ako jadrová vojna, je globálne otepľovanie, ktoré v nasledujúcich 10-20 rokoch prekročí 1,5 stupňa… a to je nevyhnutné“.

Ako každého iného pozemšťana ma znepokojuje zmena klímy. Ľudstvo sa jej bude musieť bolestne prispôsobiť. Ale keď je táto zmena považovaná za horšiu ako jadrová katastrofa, ktorá zničí stovky miliónov ľudí a poškodí ľudské prostredie, uvedomíte si, že máme do činenia s nebezpečnými… Nechcem použiť adekvátny termín. Veď ide o vodcu veľkej jadrovej mocnosti. Strach z jadrových zbraní, z jadrovej vojny, je potrebné naliehavo obnoviť.

Tieto vyhlásenia silne posilňujú moje argumenty o nutnosti tvrdého vytriezvenia rýchlo degradujúcich západných elít. „Jadrový parazitizmus“, pád pocitu sebazáchovy sú zrejmé aj v správaní západníkov okolo Záporožskej jadrovej elektrárne. Kyjevská junta bombarduje, my zatiaľ odrážame, ale žiadne protesty, nieto ešte masové, nevidíme. Dúfajú, že ak zasiahnu, vzniknú malé úniky, niekto zomrie, zase bude možné obviniť Rusko, ale svet sa nezrúti a bude možné pokračovať v súčasnej šialenej línii. Radiácie sa prestávajú báť. A práve ona bola pre masové vedomie najdesivejším dôsledkom z použitia jadrových zbraní.

Podľa prieskumu renomovaného výskumného centra Pew Research Center z marca tohto roku za hlavné hrozby Američania považovali kybernetické útoky, falošné informácie, Čínu a Rusko všeobecne, problémy svetovej ekonomiky, infekčné choroby, zmenu klímy a až potom jadrovú vojnu.

„Zamlčiavaním jadrovej hrozby si americký ,hlboký štát‘ zatiaľ zaisťuje odpustky na vykonávanie agresívnej a jednoducho nerozvážnej zahraničnej politiky.“

Neskrývané kalkulácie Američanov a ďalších západníkov, že nám usporiadajú „vietnamskú vojnu“, „Afganistan na druhú“, sú pochopiteľné. Nie je im Ukrajincov ľúto a veľmi chcú oslabiť, alebo lepšie rozvrátiť Rusko, aby potom zastavili alebo dokonca zvrátili začatý víťazný pochod Číny. Je nepochopiteľná zúrivosť našich vrcholných stratégov, ktorí hovoria o neprijateľnosti akejkoľvek hrozby použitia jadrových zbraní. Budú bojovať „do posledného ruského vojaka“, donekonečna pokračovať v umieraní tých našich najlepších, najodvážnejších, najenergickejších vlasteneckých mužov?

Pripúšťam, že medzi zúrivými kritikmi aktívneho zadržiavania, akékoľvek hrozby použitia jadrových zbraní voči krajinám, ktoré vedú nepriateľskú politiku voči Rusku, sú stále ešte porazenci, ktorí neodcestovali, ktorí nenávidia krajinu a akúkoľvek moc v nej. Ale v tomto prípade logiku alebo jej absenciu u iných kolegov, ktorých nechcem podozrievať zo smerďakovščiny (druh rusofóbie, týkajúcej sa predovšetkým Rusov. Odvodené od jednej z postáv románu F. M. Dostojevského „Bratri Karamazovovci“ P. F. Smerďakova, pozn. prekl.), odmietam pochopiť.

Chápem snahu nášho vedenia príliš spoločnosť neznepokojovať. Ale táto uvoľnenosť sa prenáša aj na protivníka. Nechcú veriť tvrdeniu, že vojna so Západom na Ukrajine má pre nás existenčný charakter a nášmu odhodlaniu zvíťaziť, a to aj v krajnom prípade a za použitia tých najtvrdších opatrení. Týmto spôsobom chtiac-nechtiac pomáhame tým, ktorí dúfajú, že spôsobia strategickú porážku Ruska, podkopávame hodnovernosť jadrového zadržiavania, a nakoniec zvyšujeme pravdepodobnosť pádu do plnohodnotnej tretej svetovej vojny.

Treba vrátiť našim protivníkom a tiež partnerom pochopenie nášho odhodlania „naplno reagovať“ v prípade pokračovania a eskalácie ich agresívnych činov. (Žiadny dron, nehľadiac na satanizáciu KĽDR, nezasiahol Pchjongjang, pretože jeho odporcovia sú presvedčení o jeho odhodlaní k najtvrdšej, dokonca nie nutne jadrovej, odpovedi.)

Preteky v zbrojení

Jednou z najdôležitejších funkcií jadrového zadržiavania je úspora nákladov na celkovo oveľa nákladnejšie konvenčné zbrane. Presne tak postupovali západníci v rokoch minulej studenej vojny, keď hrozbou (hoci blafovali, ale to je na samostatný rozhovor), že použijú jadrové zbrane v prípade víťazného pochodu postupujúcich sovietskych vojsk k Lamanšskému prielivu, šetrili na silách pre všeobecné určenie. To bola úplne rozumná súčasť vojenskej politiky NATO. Sovietski vodcovia a generáli, ktorí boli pod vplyvom syndrómu 22. júna 1941, ale aj kvôli nedostatku akéhokoľvek tlaku zdola, ktorý umožňoval míňať šialené prostriedky za zbrane, túto logiku nezdieľali. A súčasne viedli závody v jadrových aj konvenčných zbraniach, držali v zbrani obrovskú armádu. Pripomínam, že ZSSR mal vo výzbroji viac tankov ako zvyšok sveta dohromady. A viac jadrových hlavíc ako USA. A tieto paralelné preteky spolu s opotrebovaním vtedajšej národnej myšlienky komunistického internacionalizmu a neefektivitou poľnohospodárstva krajinu podlomili. Chceme to zopakovať?

Viem, že sovietski pechotní generáli a maršáli a časť vedúcich pracovníkov VPK nenávideli jadrové zbrane. A to nielen z mierumilovných dôvodov. Robili nezmyselným udržiavanie obrích armád a objednávky astronomického počtu zbraní. Na cvičeniach v prípade simulovaného použitia jadrových zbraní sa všetky vojenské plány zrútili a požiadavky na nové zbrane a dotácie sa stávali nepresvedčivými.

Zabudli sme na lekciu? Je nevyhnutná obnova síl všeobecného určenia, nehorázne spustošených za poldruha desaťročia od konca osemdesiatych rokov. Je jasné, že keď vedieme vojenské akcie s cieľom odraziť Západ, denacifikovať a demilitarizovať Ukrajinu, musíme pokračovať vo zvyšovaní vojenskej výroby.

Je tiež jasné, že rýchlo ukončiť ŠVO nie je možné, áno, a pravdepodobne ani nutné. Je potrebný čas na dokončenie procesu definitívnej nacionalizácie elít, na vyhnanie západocentrizmu a západníctva, kompradorov a ich vlastného spôsobu myslenia z nej a z mysle zostávajúcich, na reštrukturalizáciu hospodárstva a krajiny, aby sa úspešne rozvíjali v nadchádzajúcom jednom až dvoch desaťročiach geopolitického a geoekonomického zemetrasenia.

Pokračovanie vojenskej operácie je nevyhnutné aj preto, aby sme sa pokúsili Západ primäť k rozumu a ústupu, zastaviť podporu kyjevskej junty a dohodnúť sa na denacifikácii a úplnej demilitarizácii toho štátneho útvaru, ktorý by mohol na území Ukrajiny zostať. Ak však Západ nebude súhlasiť, je potrebný čas, aby sa presvedčila naša spoločnosť a partneri na svetovej scéne o nealternatívnosti posilnenia podpory aktívneho jadrového zadržiavania až po použitie jadrových zbraní.

Táto doba by mala byť využitá aj na presvedčenie sa nás všetkých o – pre mňa zjavnej – pravde, o nealternatívnosti zvýšenia podpory aktívneho jadrového zadržiavania, na zastavenie približovania sa k tretej svetovej termojadrovej vojne a na definitívne oslobodenie národov od zvyškov „západného jarma“.

„Aspoň čiastočná porážka alebo jednoducho neúspech Ruska len zvýši agresivitu Západu. Je potrebné pripomínať, ako sa rozbesnil a šiel do série agresií po oslabení zadržiavajúcej funkcie ZSSR/Ruska”.

ŠVO začala proces premeny spoločnosti na národ, vytváranie jeho staronovej identity, posilnenie takých tradičných hodnôt ako je kolektivizmus alebo jednota. Podnietila aj rozvíjanie takého krásneho rysu nášho národa ako je internacionalizmus, absencia rasizmu, kultúrna otvorenosť. Ľudia na vlastné oči vidia, ako spolu bojujú Rusi, ruskí Tatári, ruskí Burjati, ruskí Dagestánci, ruskí Čečenci, ruskí Jakuti, ďalej by som mohol v zozname pokračovať. Vzniká základ pre obnovenie zahnitých elít na nové, ktoré preukázali svoju oddanosť vlasti, a síce vojakov, civilných dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú frontu.

Dokončujeme trojstoročnú cestu na Západ, ktorá priniesla mnoho užitočného, ale už dávno sa vyčerpala a teraz je bezperspektívna a dokonca škodlivá, vzhľadom na trend jeho morálneho rozkladu a ekonomickej stagnácie. Urýchlenie rozvoja VPK spúšťa nový závit technologickej obnovy. A inak to u nás v krajine, ktorá sa historicky buduje okolo obrany, dokázateľne nejde. Západná skúsenosť, keď sa veľká časť inovácií rodí v civilnom sektore, sa neujíma.

Začal dlho očakávaný návrat na národný piedestál skutočnej meritokracie, ktorá bola potláčaná, a dokonca ničená neúspešnou politikou a reformnou filozofiou počas obdobia pätnástich rokov, ktoré sa začalo koncom 80. rokov, keď sa otvorene hovorilo, že „prachy víťazia nad zlom“. Sú to inžinieri, vojaci, vedci, najmä prírodovedci, učitelia, vychovávatelia, kvalifikovaní robotníci, lekári, mecenášski podnikatelia, ktorí vidia cieľ podnikania nielen v osobnom obohatení, ale aj v službe spoločnosti a krajine. Začal proces výchovy nového typu štátneho úradníka, pre ktorého je iniciatívna služba veci, krajinu, najvyššej moci primárna, osobný blahobyt je druhotný. V prospech toho pracuje posilnenie boja proti korupcii, ktorá je obzvlášť neprijateľná, keď krajina vedie vojnu. Dúfajme, že začne aj boj s filozofiou konzumu, najmä s okázalou nadmernou spotrebou. Presun úradníkov na vozidlá ruskej výroby je prezretým krokom. Lepšie neskoro ako nikdy.

Západníci a experti zastávajúci ich názor, jednoducho ľudia žijúci v minulom storočí, chápu preteky v zbrojení takmer výhradne v jej jadrovej zložke. Avšak zo sociálneho hľadiska, z hľadiska zachovania národa, stability a rozvoja spoločnosti, sú potenciálne oveľa nebezpečnejšie preteky vo výrobe nejadrových zbraní. A tie sa všade uvoľňujú. Dlhodobé boje a preteky v konvenčných zbraniach môžu byť v strednodobom horizonte menej výhodné pre krajinu s relatívne malým ekonomickým a demografickým potenciálom. Zatiaľ čas pracuje pre nás, ale USA a ich vazali majú nemalé rezervy v navyšovaní svojho VPK. S nekončiacim priebehom konfliktu začne čas pracovať proti nám. Nakoniec, čo je veľmi dôležité, je potrebné chrániť našich najlepších mužov, ktorí bojujú za vlasť, ale aj za ňu umierajú. V opačnom prípade nebude kým dopĺňať vedúcu triedu,

Opotrebovacie preteky s predpokladom, že Západ, vzhľadom na jeho hlbokú viacúrovňovú krízu, relatívne zraniteľnejšiemu, zatiaľ relatívne demokratickému politickému systému, žmurkne prvý, nie je spoľahlivou stratégiou.

Skutočnosť, že preteky v konvenčných zbraniach sú v dlhodobom horizonte relatívne výhodnejšie pre krajiny, ktoré majú ekonomický a demografický potenciál väčší ako my, je ďalším silným argumentom na posilnenie úlohy jadrového zadržiavania v národnej stratégii a v medzinárodných vzťahoch všeobecne. Navyše tieto preteky budú odpútavať nielen našu krajinu, ale celé ľudstvo od riešenia všeobecných globálnych problémov, ako sú zmena klímy, nedostatok potravín, energie, nevyhnutné nové epidémie.

Pripomínam, že jednou z najdôležitejších funkcií jadrového zadržiavania bolo prekrytie možnosti víťazstva v konvenčnej vojne, a teda prekrytie pretekov v nejadrových zbraniach.

V prípade, že vojenské akcie nadobudnú dlhotrvajúci charakter, aj keď na Ukrajine zvíťazíme a vrátime si pôvodné ruské územia, dosiahneme denacifikáciu a demilitarizáciu zostávajúcich území súčasnej Ukrajiny, prinútime Západ ustúpiť a zastaviť podnecovanie vojny, víťazstvo, ako som povedal v predchádzajúcom článku, môže byť Pyrrhovo. Budeme vyčerpaní a oslabení na to, aby sme v budúcnosti, v každom prípade vo vysoko konkurenčnom svete, úspešne obhájili svoje pozície a záujmy. A tiež na seba uvalíme bremeno obnovy nielen pôvodného ruského územia, ale aj aspoň čiastočne „demilitarizovaného“ a „denacifikovaného“. To nás bude aj naďalej odvádzať na neperspektívny západný smer od prvoradého rozvoja oveľa perspektívnejších častí našej krajiny. A tie sú na Urale, na Sibíri.

Vyhrali sme za cenu neuveriteľného úsilia poslednú Vlasteneckú vojnu, ale nedokázali sme naplno využiť víťazstvo, z veľkej časti sme prehrali mier. Teraz treba vyhrať vojnu aj mier.

Hlavné hrozby

A teraz o najdôležitejšej výzve. Kríza okolo Ukrajiny je jedným z príznakov oveľa nebezpečnejšej choroby svetového systému. Mnoho rokov som písal o rastúcej hrozbe tretej – a zjavne poslednej – svetovej vojny. Táto hrozba nám rastie pred očami.

Hlavnými zdrojmi tejto hrozby sú morálna, politická, intelektuálna, sociálna a ekonomická viacúrovňová kríza, sužujúca väčšinu kolektívneho Západu, ktorý v posledných piatich storočiach vnucoval svetu svoje záujmy a pravidlá.

Z hľadiska intenzity a rýchlosti, prebieha bezprecedentné prerozdelenie globálnej moci. Západ sa zapojil do zúfalej poslednej bitky, aby si udržal svoje dominantné postavenie, ktoré mu umožnilo vykorisťovať ľudstvo a potláčať ostatné civilizácie.

Globálne geoklimatické, geostrategické a geoekonomické zemetrasenie naberá na obrátkach. Vzmáhajú sa nové kontinenty, svetové problémy sa prehlbujú.

Vznik nových zdrojov trenia a konfliktov je nevyhnutný. Je potrebné postaviť politickú a psychologickú bariéru, aby sa predišlo eskalácii na vojenskej úrovni. Treba obnoviť strach z jadrového konfliktu, ktorý zachránil svet v období intenzívnej rivality počas studenej vojny. Systém súperenia v multipolárnom svete, ktorý je multipolárnym tiež z hľadiska jadrových kapacít, bude oveľa zložitejší. Musíme do tohto systému vložiť poistky. A tou hlavnou je strach z Armagedonu, ktorý dokáže odrádzať a civilizovať elity.

Neúmyselne umožňujeme, aby sa celosvetová situácia uberala najhorším možným smerom. Na Ukrajine sme sa konečne postavili USA/Západu, ale zatiaľ sme im dovolili prevziať iniciatívu vo veci eskalácie. A oni neustále rozširujú a prehlbujú svoju agresiu, dodávajú čoraz viac smrtiacich a nebezpečných zbraní. Zatiaľ im dovoľujeme myslieť si, že eskalácia zostane nepotrestaná. Sú to agresori, ale tým, že im nestanovíme jasné limity, ich istým spôsobom upokojujeme.

Svojou jadrovou doktrínou sme nechtiac prispeli k nekontrolovateľnému rastu agresivity Západu. Neopatrne, ak nie ľahkovážne, sme ňou zvýšili prah pre použitie jadrových zbraní. Američania a ich vazali to zneužili; rozpútali a vedú veľkú vojnu proti jadrovej veľmoci, čo sa skôr považovalo za nemysliteľné.

Situáciu ešte zhoršuje evidentný úpadok západných elít. V dohľadnej dobe to bude iba horšie. Každá nová výzva západných vodcov je hlúpejšia, bezohľadnejšia a ideologicky nabitejšia ako predchádzajúca, a tým aj nebezpečnejšia pre svet. Presadzovaním neľudských hodnôt vedome podporujú rozklad svojich spoločností. Ozdravenie, ak k nemu dôjde, je v nedohľadne a príde pravdepodobne až po katarzii.

Eskaláciu jadrovej hrozby vidím ako jediný spôsob, ktorý dokáže v západných a svetových elitách prebudiť pud sebazáchovy. Dúfam, že bez toho, aby sme to museli dotiahnuť do konca. Avšak protivník musí vedieť o bezpodmienečnej pripravenosti nášho vedenia a spoločnosti spraviť – v prípade núdze – tento krok. Musíme vrátiť vieru v peklo tým, ktorí ju stratili.

Objektívne vzaté, systémová kríza, ktorá vznikla v roku 2008, tlačí svet k veľkej vojne. Táto kríza sužuje moderný globalistický kapitalizmus, ktorý nemá morálne základy a je založený na nekonečnom raste spotreby, ničiacom planétu.

V rozvinutých krajinách sa veľa hovorí o vyčerpávaní mnohých zdrojov, znečisťovaní životného prostredia, klimatických zmenách, náraste sociálnej nerovnosti a miznutí strednej triedy, ako aj o narastajúcej nefunkčnosti politických systémov, ale v rámci dogiem liberálnej demokracie a globalizmu sa prakticky nič nerobí a ani sa robiť nemôže.

A napätie rastie priamo pred našimi očami. Je čoraz ťažšie odvracať pozornosť od neriešiteľných výziev využívajúcich pandémiu ochorenia Covid-19, zasievajúcich nepriateľstvo voči cudzincom (obviňovanie autoritárskych Rusov alebo totalitárnych Číňanov zo všetkého), alebo podnecujúcich v zásade regionálne konflikty (Ukrajina).

Nebezpečenstvo veľkej vojny je umocňované vývojom vojenských technológií a čoraz ničivejších systémov, čoraz viac ovládaných umelou inteligenciou. Je dobré, že sme sa ujali vedenia v hypersonických technológiách a musíme pracovať ďalej. Čoskoro nás však dobehnú a mnohé krajiny, vrátane jadrových, budú disponovať schopnosťou takmer okamžitého úderu. Zvýši sa nervozita, pravdepodobnosť chýb a podozrievavosť.

Vo vojenskej technológii sa začala nová revolúcia. Stačí sa pozrieť na masovú výrobu relatívne lacných dronov. Len pred piatimi rokmi sa útoky dronov na ropné zariadenia v Saudskej Arábii zdali exotické, teraz sú už bežné. Okrem iného, takmer ideálne sa hodia na teroristické činy, vrátane použitia zbraní hromadného ničenia, ktoré na pozadí všeobecnej nedôvery, ak nie rovno nenávisti, môžu ľahko vyvolať veľkú vojnu.

Vzájomná démonizácia – z našej strany odvetná – znižuje morálne bariéry, ktoré bránia použitiu sily. Už teraz sú státisíce Ukrajincov posielané na smrť, aby bojovali proti nenávideným Rusom. Zrejme oveľa viac ľudí zomiera na kolaps infraštruktúry a zdravotníctva. Tieto obete sa vôbec nepripomínajú alebo sú zámerne bagatelizované. Je jasné, že s démonizovanými Rusmi sa zaobchádza ešte horšie. Rusofóbia dosiahla takmer bezprecedentné rozmery, možno porovnateľné s nazeraním nacistov na Slovanov a Židov.

Áno, aj u nás rastie prinajmenšom nechutné pohŕdanie nielen k lídrom, ale aj obyvateľom západných krajín. Z morálneho a psychologického hľadiska sa rýchlo vytvára predvojnová situácia. Už v nich viac nevidíme normálnych ľudí. Alebo ich vidíme oklamaných. A oni nás určite nepovažujú za normálnych.

Moderné informačné technológie a internet neviedli ani tak k zvýšeniu vzdelanosti más, ako sa dúfalo, ale skôr k väčším možnostiam manipulácie s nimi, a pravdepodobne, k masovej intelektuálnej degradácii. To platí najmä pre verejné elity, ktoré môžeme pozorovať.

Celkovým výsledkom je takmer bezprecedentná miera nedôvery a podozrievania medzi veľmocami, ktoré sa v poslednom čase stali otvorenými súpermi. Deje sa to na pozadí nefunkčného dialógu a kolapsu systému kontroly zbrojenia, ktorý síce v minulosti nebol vždy užitočný a niekedy dokonca škodlivý, ale aspoň poskytoval komunikačné kanály medzi vedúcimi vojenskými mocnosťami.

Zopakujem, čo je najočividnejšie: bezprecedentne rýchle prerozdelenie globálnej moci zo Západu na globálnu väčšinu, pričom Rusko je historicky predurčené ako jej vojensko-politické jadro.

Ľudstvo stojí pred existenčnou výzvou: zabrániť neúprosne sa blížiacej katastrofe, tretej svetovej vojne, ktorá hrozí v nasledujúcom desaťročí. Tým, že donútime Západ – predovšetkým USA – ustúpiť a prispôsobiť sa novej realite. A na to je potrebné prinútiť jeho „deep state“, aby – v rámci možností – obmenil svoje vládnuce elity, ktorých nízka kvalita nezodpovedá výzvam, ktorým ľudstvo čelí. Padajúci Západ môže so sebou stiahnuť všetkých, vrátane „deep statu“.

Zdá sa, že vzmáhajúca sa veľká Čína zatiaľ nie je pripravená prijať túto výzvu. Má relatívne málo skúseností s globálnou diplomaciou, vrátane silovej diplomacie. Takže „kto iný, ak nie my“?

Vyzerá to tak, že zabránenie globálnej katastrofe a oslobodenie krajín a národov od hegemónie a hegemónov, obrana štátnej suverenity i ľudského a božského bytia v každom človeku je poslaním nášho ruského multietnického ľudu v moderných svetových dejinách. Je vonkajšou súčasťou nášho národného a štátneho kultúrneho programu, „ruského sna a idey“, ktorý stále hľadáme alebo sa bojíme formulovať pre seba a svet.

Ak sa nám podarí vyhnúť globálnej katastrofe, o dve desaťročia si svet vytvorí novú rovnováhu síl a oveľa spravodlivejší, viacfarebný a multikultúrny medzinárodný systém. Ak nie, môžeme sa nielen vyčerpať v konfrontácii so Západom na poliach Ukrajiny, ale sa aj ocitnúť so všetkými ostatnými vo svetovej vojne.

Ale aj v takomto potenciálne oveľa spravodlivejšom svete bude stále nutné posilniť „poistku“ – spoliehať sa na jadrové odstrašenie. Na scéne sa objavia noví giganti a budú si zákonite konkurovať. Je potrebné zintenzívnenie jadrového faktora (s hrôzou, ktorú vzbudzuje), aby sa zabránilo tomu, že nevyhnutná rivalita prerastie do vojny. Ak teda bude treba použiť jadrové zbrane (nedajbože!), úder by mal byť dostatočne veľký.

Ak sa jadrové zbrane použijú v malom rozsahu, so silou niekoľko kiloton, potenciálne by nám to mohlo pomôcť vyhrať vojnu, ale zničilo by to strach, ktorý trištvrte storočia udržiaval relatívny mier. Jadrové zbrane by sa tak stali „použiteľnými“.

Viem, že nielen ja, ale aj niektorí kolegovia na Západe sa v tejto súvislosti obávali obmedzenej výmeny jadrových úderov medzi Indiou a Pakistanom. Svet by sa nezrútil, no posvätný strach z jadrových zbraní by zmizol. Ak by boli použité v Európe, vzhľadom na jej stále kľúčovú úlohu v globálnej mediálnej agende, tento strach by sa obnovil. Ale opakujem, nech to nebesá nikdy nedopustia a modlím sa, aby sa dalo vyhnúť použitiu „Božej zbrane“ na prinavrátenie rozumu tým, ktorí ho stratili.

Niektoré praktické kroky

Nevidím inú cestu, ako zabrániť globálnej vojne – a dovtedy pobeží vyčerpávajúca nákladná vojenská operácia na Ukrajine – než prostredníctvom posilnenia podpory jadrového zadržiavania-zastrašovania-vytriezvenia, pričom pravdepodobne nielen hrozbou odplaty na území spojencov USA, ale v prípade potreby aj na amerických základniach (Rusko nemá základne v zahraničí takmer žiadne). Washingtonskí „jastrabi“ a spoločnosť musia vedieť, že odveta za ich bezohľadne agresívnu politiku je nevyhnutná. A k tomu je nutné, po prvé, rýchle zníženie v našej doktríne bezstarostne, ak nie bezhlavo zvýšeného prahu použitia jadrových zbraní a po druhé, opatrný, ale rozhodný pohyb po stupnici eskalácie-zadržiavania-zastrašovania a presviedčať aj seba i nepriateľa v pripravenosti, ak to nezafunguje a Západ neustúpi a neprehodnotí svoju politiku, na skupinové použitie jadrových zbraní proti tým krajinám v Európe, ktoré sú najagresívnejšie zapojené do podpory kyjevskej junty. Znovu opakujem – morálne je to hrozná voľba a modlím sa k Bohu, aby sme ju nemuseli naplniť. Alternatíva je ale beznádejne horšia.

Vhodným, aj keď oneskoreným krokom po „stupnici“ by bolo poučenie konečne o tom, čo je NATO. NATO sa zrodilo ako organizácia na potlačenie disidentov, vtedy komunistov – jedinej sily, bojujúcej v Európe, ktorá sa vzdala Hitlerovi – a mala v mnohých krajinách obrovskú šancu na získanie moci vďaka dobytej autorite. NATO sa stalo vojenskou alianciou vďaka Kim Ir-Senovi, ktorý rozpútal kórejskú vojnu, a J. V. Stalinovi, ktorý s tým súhlasil. NATO predtým nemalo ani vojenské velenie, ani doktrínu, ani ozbrojené sily.

Až do roku 1999 to bola predsa len obranná aliancia, ktorá vyvolávala nepriateľstvo a ťažila z neho. Keď v deväťdesiatych rokoch pocítila beztrestnosť, odtrhla sa a vykonala skupinové vojensko-politické znásilnenie zvyškov Juhoslávie. Keď pohltila Východoeurópanov s ich historickými komplexmi, stala sa ešte bojovnejšou. V roku 2003 sa drvivá väčšina členov NATO dopustila nevyprovokovanej agresie proti Iraku, zabila takmer milión obyvateľov a destabilizovala obrovský región. V roku 2011 došlo k agresii proti Líbyi, ktorá zničila túto krajinu a podkopala stabilitu v Saheli. A potom blok pripravoval a vedie s použitím ukrajinského „mäsa pre delá“ vojnu proti Rusku.

Z nejakého dôvodu nehovoríme, že piaty článok Severoatlantickej zmluvy je blaf a neposkytuje žiadne automatické záruky. Pri štúdiu dokumentov som s úžasom čítal, ako americkí senátori koncom 40. rokov trvali na tom a dosiahli absenciu automatických záruk.

Vstupom do NATO sa krajiny dostávajú do zločineckej organizácie, ktorá spáchala sériu agresií, preto je morálne nelegitímna, a navyše sa menia na prvotriedne ciele pre jadrový úder. Myslím, že keby sme o tom začali hovoriť skôr, vládnuce kruhy vo Fínsku alebo Švédsku by sa znovu zamysleli nad vykonaním kroku hraničiaceho s potenciálnou samovraždou. Posilnenie opierania sa o jadrové zbrane má pomôcť obnoviť funkciu zadržiavania, teda vyplavovaniu tupých dobrodruhov z riadiacich kruhov jadrových krajín.

Pohyb po stupnici eskalácie-zadržiavania smerom nahor bude vyvolávať propagandistické kvílenie. Znie to naplno aj teraz. Pohyb ale bude meniť rovnováhu síl aj vrátane možných jednaní.

Západníci budú čoskoro navrhovať, a dokonca vnucovať prímerie, aby získali čas na politické krytie prezbrojenia kyjevských bábok, roztočenie svojich VPK, pokračovanie vyčerpávania Ruska. Vyjednávať sa asi bude musieť. Nepoznám naše reálne vojensko-ekonomické možnosti, ale predpokladám, že budeme musieť uzavrieť aj nejaké prímerie. Zároveň je jasné, že túto vojnu, rovnako ako blížiacu sa svetovú, možno ukončiť alebo odvrátiť iba tým, že sa Západu vnúti strategický ústup. Pokiaľ možno čestný. Hanebný útek môže vyvolať revanšizmus.

Budú navrhovať rokovania o obmedzení zbraní, aby prikryli svoju politiku, a aby legitimizovali programy prezbrojenia. Bude za nich vystupovať medzinárodná skupina profesionálnych odzbrojovačov, ktorí dychtia po dôležitosti svojho povolania v rokoch minulej studenej vojny. Rokovania aj predtým mali v lepšom prípade obmedzený úžitok, ale teraz sú úplne nezmyselné, a dokonca škodlivé z hľadiska konečných výsledkov. Súčasný a perspektívny komplet zbraní prakticky vylučuje možnosť dosiahnutia zmysluplných dohôd: nie je jasné, čo za čo sa má meniť. A informačný boj okolo nich v podmienkach prevahy Západu v mediálnej sfére môže legitimizovať západné programy prezbrojovania alebo nás predstavovať v nepriaznivom svetle. Ale v strednodobom horizonte, v rámci dosiahnutia novej rovnováhy, ak Západ pochopí samovražednosť svojej súčasnej politiky (ktorá vedie buď k potupnej porážke jeho samého a jeho bábok na bojisku, alebo, nedajbože, k jadrovému úderu a porážke a rozdrveniu Európy) a začne pracovať na novom modus operandi, môžu sa „odzbrojovacie“ rokovania ukázať ako užitočné pre výmenu informácií, obnovenie strateného zvyku dialógu a spolupráce.

No a zatiaľ, pre budúci rok-dva, útočná stratégia na Ukrajine (obranou sa vojny nevyhrávajú), intenzívna práca vo vnútri krajiny prostredníctvom obnovy a modernizácie myslenia elít, zrýchlené preformátovanie ekonomiky, vnucovanie nových-starých hodnôt, posun centra rozvoja k Uralu a Sibíri posilnením krajiny a premenou spoločnosti na národ. ŠVO, ako som povedal vyššie, tomu napomáha. Ale nesmieme pripustiť príliš dlhú vyčerpávajúcu vojnu s obrovskými stratami na našej strane, únavu z nej.

Na posilnenie zadržiavania a odvrátenia globálnej katastrofy by mala prispieť aj naša vnútorná práca – ľudia by si mali byť vedomí skutočných výziev a byť pripravení podporiť vedenie štátu, pokiaľ to bude nútené pristúpiť ku krajným opatreniam. Už táto pripravenosť bude posilňovať vierohodnosť jadrového zadržiavania, slúžiť ako silný faktor na odvrátenie jadrovej, a tým skôr globálnej vojny.

Nebudem sa príliš púšťať do ďalšieho popisu stupnice eskalácie-zadržiavania-zastrašovania. Téma je citlivá. Niektoré jeho kroky som navrhoval. Ďalším široko diskutovaným krokom aj vo verejnej tlači aj v zákulisí je demonštračný jadrový výbuch. Pred tým je odstúpenie od zmluvy o komplexnom zákaze jadrových skúšok, ktorú USA nikdy neratifikovali. Nie som si istý vhodnosťou nedávneho vyhlásenia nášho ministerstva zahraničia, že sa zdržíme obnovenia skúšok, pokiaľ ich USA neobnovia. Je to ako recidíva obrannej politiky, ktorá k ničomu dobrému neviedla, ale zväzovala nám ruky. Ale hlavné sú zodpovedajúce úsilie, nie diskutované, ale všeobecne najpresvedčivejšie konkrétne kroky vo vojensko-technickej oblasti. Vzhľadom na monštruóznu kvalitu vedenia USA je potrebné aktivovať systémy včasného varovania, znateľné zvýšenie pripravenosti síl strategického zadržiavania.

Pochopiteľne, nie je moja vec – pretože nemám dostatok informácií o našich silách, možnostiach protivníkov, vrátane potenciálnych – diskutovať o konkrétnych scenároch použitia jadrových zbraní. Ale smer je pre mňa jasný: v prípade pokračovania masívnej vojenskej podpory Kyjevu, odveta po príslušných signáloch, preventívne použitie jadrových zbraní na ciele vo viacerých európskych krajinách. Paralelne s týmito hrozbami je samozrejme nutné navrhovať aj ústup bez hanby a eskalácie. Je potrebné urobiť všetko možné a rozumné, aby sa nepoužila „božia zbraň“ ani proti tým, ktorí tak drzo pohŕdajú prikázaním a obyčajnou ľudskou morálkou a zdravým rozumom. Dúfajme, že sa im vráti rozum. Avšak platí „dúfaj v Boha, ale sám nechybuj“. Narazili sme na neobvyklú výzvu. Nebudeme reagovať jadrovými zbraňami, ale budeme sa ostreľovať a protestovať. Automatizmus reakcie by samozrejme nemal nastať, dokonca možno ani v prípade nutnosti odvetného úderu.

Vysoký jadrový prah zmetá cestu pre použitie kybernetických zbraní, nových druhov biologických, genetických zbraní, ktorých dodávka je stále lacnejšia a dostupnejšia. A USA sa, ako teraz, po odhalení desiatok biolaboratórií zjavne pripravujú na také vojny. Súper by mal vedieť, že na jeho agresívne akcie bude nasledovať drvivý, dokonca nie primeraný úder.

„Teoreticky sa tomu hovorí pozitívna strategická dvojzmyselnosť, ktorá posilňuje zadržiavanie a pomáha predchádzaniu nielen jadrovej vojne, ale aj vojne všeobecne“.

Tým, že sme sa dostali na neprípustne vysoký prah možnosti použitia jadrových zbraní, sme nielen uvoľnili cestu pre veľké nejadrové vojny, nové obrovské ľudské obete, ale sme aj čiastočne vyčerpali svoje obrie investície do jadrového potenciálu. Potrebujeme ho len preto, aby sme zabránili nepravdepodobnému masívnemu jadrovému útoku na naše územie? Nedopúšťame sa ťažkého hriechu voči predchádzajúcim generáciám našich spoluobčanov, ktorí žili skromný život, hromadne hladovali, umierali kvôli radiácii v továrňach na obohacovanie uránu kvôli vytvoreniu jadrového štítu vlasti? Ale taký štít je nezmyselný, pokiaľ v rukách nie je meč a ochota ho použiť na záchranu svojho ľudu a ľudstva pred celosvetovou katastrofou.

V črtajúcej sa do budúcnosti ostrej konkurencii veľkých mocností, stieraní hraníc – na oboch koncoch – medzi konvenčnými zbraňami a zbraňami hromadného ničenia, najmä jadrovými, sa prvoradou úlohou stáva nielen zabrániť jadrovej vojne, ale vojne vôbec, najmä medzi veľkými jadrovými mocnosťami, ktorých bude čoraz viac.

Ak, ako blafovaním hrozia niektorí vysoko postavení západní experti (a ich argumenty replikujú naši), USA/Západ zaútočia na ruské ozbrojené sily, protivník musí byť aj neverejne, prostredníctvom príslušných opatrení vojensko-technického charakteru, aj verejne varovaný, že v reakcii na to príde druhá vlna jadrových úderov na území európskych krajín. Ak sa Američania, ako sa niektorí naši experti domnievajú, môžu na spojencov vykašľať a pokračovať v agresii, potom by mal byť Washington varovaný, že budú nasledovať jadrové údery na americké základne v Európe so smrťou desiatok tisíc amerických vojakov. Američania, ktorí majú rozmiestnené svoje základne po celom svete, sú o dva rády zraniteľnejší ako my. A musia pochopiť, že to vieme. Také údery by mali byť oficiálne alebo neoficiálne súčasťou našej doktríny jadrového zadržiavania-zastrašovania-vytriezvenia protivníkov, ktorí strácajú rozum. Nech európske elity, ktoré zatiahli svoje krajiny do NATO a pripustili ich degradáciu na priameho agresora, majú zodpovednosť voči svojim národom. Dúfajme v ich precitnutie.

Ak budú údery (akékoľvek) zasadené na naše územie alebo na Bieloruskú republiku, mali by Američania a ich spojenci vedieť, že obmedzené údery odplaty budú samozrejme nasledovať na území USA a krajín, ktoré sa odvážia zaútočiť. Ale opakujem to, čo som povedal mnohokrát, vrátane predchádzajúceho článku. Len šialenec, sediaci v Bielom dome a nenávidiaci svoju krajinu, s vojakmi, ktorí spustia vykonanie takého rozkazu (čo znamená, že aj oni nenávidia svoju vlasť), by riskoval, že vrhne do jadrového ohňa napríklad Philadelphiu, Boston alebo Los Angeles, aby potvrdil blafovanie o „bezpečnostných zárukách” povedzme pre Poznaň, Klaipedu, Frankfurt alebo Bukurešť. Dúfam, že v Paríži a Londýne ešte nie sú šialenci. Čo ale majú na mysli ich experti, ktorí hrozia masívnym úderom na ruské ozbrojené sily?

Ale vzhľadom na vývoj západných elít sa môžeme dočkať aj takých šialencov. Tento vektor musí byť v blízkej budúcnosti prerušený – kým nebude príliš neskoro a ľudstvo sa neprepadne do tretej svetovej vojny.

Pohyb po eskalačnej stupnici, aby sa zastavil začínajúci požiar a zabránil jeho šíreniu do celosvetovej katastrofy, možno prirovnať k vytvoreniu protipožiarnych pásiem. A pokiaľ tie nepomôžu zastaviť požiar, môže sa ukázať, že je nutné vykonať ústretovú paľbu. Toto prirovnanie je teraz viac ako inokedy adekvátne, keď lesné požiare začali planúť po celej planéte, vrátane škôd spôsobených súčasným nezodpovedným a beštiálnym kapitalizmom založeným na neobmedzenom raste spotreby.

Samozrejme, paralelne so zosilnením vierohodnosti jadrového zadržiavania, s tvrdými opatreniami na upevnenie bezpečnosti je potrebné navrhovať mierovú alternatívu. Navrhovať pre USA také riešenie „ukrajinskej otázky“, ktoré pre nich nebude hanbou. Toto rozhodnutie však musí byť plne v súlade s našimi záujmami. Na území dnešnej Ukrajiny nesmú byť zachované voči nám nepriateľské štátne útvary. Inak je nevyhnutné opakovanie vojnových udalostí a otázka drásajúca spoločnosť: za čo sme bojovali, za čo umierali naši chlapci?

Treba konečne vytýčiť a presadzovať pre seba a svet atraktívnu ideu/sen, reálne budovať veľkú Euráziu, v ktorej bude miesto aj pre mnoho krajín Európy, pokiaľ a keď precitnú z globalistickej „liberálnodemokratickej“ utópie alebo dystopie, ktorá ich priviedla do slepej uličky. Rozvoj BRICS+ by mal byť základom modernizácie OSN. Ešte sme nezačali so stále naliehavejším vypracovaním alternatívy k súčasnému globalistickému západnému kapitalizmu, ktorý sa ocitol v slepej uličke, a ktorý nemá morálne základy, je založený na ničení človeka aj samotnej povahy kultu bezbrehej spotreby. Existuje obrovské množstvo naliehavých ducha povznášajúcich mierových úloh. Premýšľať o tom, ako dospieť k novej stabilnej rovnováhe síl, k slobodnému, pre krajiny a národy pestrofarebnému a multikultúrnemu usporiadaniu budúcnosti je treba už teraz. Ešte naliehavejšou úlohou je však zabezpečiť tvrdými opatreniami, vrátane opatrení navrhovaných a uvedených v tomto a predchádzajúcom článku, aby táto budúcnosť nastala, a aby mier nebol zmarený totálnou vojnou.

A po jednom až dvoch krokoch, ak a keď prídu k rozumu, bude možné dohovárať sa na svetovom usporiadaní výhodnom pre všetkých, ktoré by zahŕňalo Západ a nebolo by postavené proti nemu.