Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážení hostia, dámy a páni,

poznáme veľa definícií toho, kto je veľký človek. Podľa niektorých je to osoba, ktorá prekonáva všetky ťažkosti a prekážky, lebo má nevyčerpateľnú schopnosť ísť za svojim cieľom. Veľkým ľuďom je vlastné, že v sebe spájajú charakter s talentom a vo svojej dobe, i po nej, svietia svojim vlastným svetlom. Milan Rastislav Štefánik spĺňa všetky definície a kritériá, podľa ktorých sa pozná veľká historická osobnosť.

Ako inak mohol talentovaný chlapec z Košarísk prekonať chudobné miestne pomery, ak nie tým, že k svojmu mimoriadnemu nadaniu pridal aj nevyčerpateľnú snahu prebiť sa. Prebiť sa k vzdelaniu, k vede, k najvyším duchovným výdobytkom svojej doby. Aj keby Milan Rastislav Štefánik bol známy len pre to, čo dosiahol ako astronóm, vynálezca, fotograf, meteorológ, cestovateľ, letec a vojak, aj tak by patril k velikánom slovenského národa a hovorili by sme o ňom ako o fenomenálnom človeku.

Preto ho aj súčasná verejnosť vníma ako najväčšieho Slováka. Výstižne to sformuloval aj zákon z roku 2000, v ktorom je uvedené: „Milan Rastislav Štefánik sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu“.

Historici, ktorí sa venujú jeho životu a dielu, sú fascinovaní tým, ako rýchlo a s akou jasnozrivosťou pochopil, že vypuknutie prvej svetovej vojny je pre Slovákov historickou príležitosťou pre dosiahnutie národnej slobody. Od samého začiatku mu bolo jasné i to, že vlastnú slobodu si môžeme vybojovať iba spolu s Čechmi.

Ak dovtedy bol vedcom, počas vojny sa stal vojakom a diplomatom. Po troch rokoch už bol generálom francúzskej armády a osobnosťou pohybujúcou sa v najvyšších spoločenských kruhoch. Bol to on, kto otváral dvere parížskych salónov pre Tomáša Garriguea Masaryka a Eduarda Beneša, aby tam mohli hľadať podporu pre vznik Česko-Slovenska.

Milan Rastislav Štefánik nebol iba politikom, ale v kritickej dobe konal ako štátnik. Tak, ako mu bolo vlastné, pre dosiahnutie slobody svojho národa išiel až na hranicu sebaobetovania. Stačí spomenúť, čo urobil tento muž s ťažko podlomeným zdravím v záujme toho, aby sa česko-slovenské légie v Rusku mohli vrátiť do vlasti.

Od očitých svedkov vieme, že aj chorobou sužovaný prejavoval neuveriteľnú energiu a často sa dostával na pokraj úplného fyzického zrútenia. Ale napriek tomu vždy robil to, čo považoval za svoju morálnu povinnosť, lebo cítil zodpovednosť za ľudí, ktorých získal pre svoj historický sen.

Práve štefánikovskú jasnozrivosť, aby sme neprehliadli svoje historické príležitosti a štefánikovskú vôľu k obeti pri ich napĺňaní, veľmi potrebujeme aj dnes. A častejšie si tiež potrebujeme pripomínať, ako on chápal demokraciu – ako povinnosť pred konaním myslieť na to, či ním, ako povedal, „nepoškodzuješ blížneho, národ, spoločnosť. To znamená, opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť“.

V knihe, ktorá vyšla ešte pred novembrom 1989, nedávno zosnulý spisovateľ Pavel Vilikovský odvážne napísal, ako sa bývalé režimy správali k Štefánikovi a k národu: „Keď sú Slováci dobrí, tak im dajú Štefánika, nech sa pohrajú, a keď sú zlí, tak im ho vezmú.“ Časy, keď mohol niekto Slovákom Štefánika vziať, sa už minuli. O to dôležitejšie je, aby sme sa ho sami nevzdávali, ale žili a konali v duchu jeho odkazu.

Príhovor predsedu NR SR na oslavách 140. výročia narodenia M. R. Štefánika

Vážená pani prezidentka Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážení členovia vlády a poslanci Národnej rady SR,
vážení predstavitelia samosprávy, cirkevnej obce,
drahé Slovenky, drahí Slováci, vzácni hostia.

Rád by som však osobitne ešte privítal medzi nami praneter M. R. Štefánika pani Dudášovú.

Milan Rastislav Štefánik bol velikán slovenského národa, jeden z najvýznamnejších mužov slovenských dejín. Bol usilovný, pracovitý a zapálený pre dobrú vec. O to viac ma teší, že spomienka na túto významnú osobnosť nás spojila aj v dnešný výnimočný deň.

“Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel,” znie jeden z výrokov Milana Rastislava Štefánika. Spomínam ho preto, že sila týchto slov má v sebe nie len veľkú dávku pravdy, ale aj odvahy, zanietenia a bojovnosti. A presne takýto bol aj život tohto politika, vedca, diplomata, generála ako aj duchovne bohatého človeka, ktorý pre nás ostal trvalou inšpiráciou. Nič mu nebolo nemožné, preto jeho úspechy prekročili ďaleko za hranice našej domoviny a stali sa cenným dedičstvom nielen pre nás Slovákov, ale aj pre ostatné národy Európy a sveta.

Život generála Štefánika však sprevádzali aj ľudské strasti, no jeho odvaha a vytrvalosť v situáciách, kde by sme to my ostatní už dávno vzdali, ho hnala neúnavne vpred a nevzdával sa. A práve preto mi je jeho osobnosť tak blízka a inšpirujúca zároveň.

Tu mám na mysli predovšetkým jeho historický odkaz a zásluhy o vykonanie nebývalého diela. A to napríklad jeho nasadenie pri vzniku Československa, a to v čase I. svetovej vojny, kedy podmienky na rokovanie určite neboli ideálne. Mladého muža z Košarísk, bez akéhokoľvek politického zázemia a vplyvného rodu, vyzdvihla práve myšlienka na vytvorenie armády pre neexistujúci štát zo zajatcov z Česka a Slovenska, ktorí sa nachádzali v okolitých krajinách.

A práve jeho odhodlanie bojovať a nevzdávať sa je odkaz i pre súčasnosť.

„Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“, je znením ďalšej životnej pravdy, z úst generála Štefánika. Týmto chcem apelovať na všetkých, či už mladých ľudí s ideálmi a plánmi, alebo starších, ktorí svoje vízie ešte nestihli naplniť. Nikdy sa nevzdávajte svojho práva meniť veci k lepšiemu, uchovajte si vôľu, zanietenie a húževnatosť, tak ako to robil aj Milan Rastislav Štefánik. Lebo len spoločným úsilím a vôľou vieme vytvárať krajšie Slovensko, krajšiu domovinu, šťastnejšie rodiny.

Aj v tomto si možno brať za vzor osobnosť generála Štefánika, ktorý nikdy nezabúdal na svoju rodinu, národ, na vlasť či domovinu a s ňou spojené oslobodenie a vieru v lepšiu budúcnosť.

O to viac na to myslíme v tomto období, kedy spoločne prekonávame následky celosvetovej pandémie, na ktorú nikto z nás nebol pripravený. Ukázali sme, že sme zodpovedným národom, ktorý vie rešpektovať a chrániť zdravie iných, že nie sme ľahostajní voči osudom našich najbližších, a teda, prejavili sme ĽUDSKOSŤ. A práve tá patrí k základným cnostiam človeka. Milan Rastislav Štefánik tento rozmer ľudskosti napĺňal počas celého svojho života.

Generál Štefánik však zanechal jeden veľavravný odkaz aj pre predstaviteľov štátnej a výkonnej moci: „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať“. A toto je odkaz pre nás, reprezentantov politickej moci, že blaho národa je prvoradé. Pretože náš národ je naším zrkadlom a našou budúcnosťou.

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi však vrátiť sa späť do rodných Košarísk generála Štefánika.

Bolo mi cťou tu dnes stáť spoločne s Vami a pokloniť sa tak významnej a pre nás dôležitej osobnosti, ktorej odkaz je stále živý.

Týmto chcem zo srdca poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na zorganizovaní dnešnej slávnosti a všetkým tým, ktorí jeho odkaz neustále šíria.

Vďaka Vám som tu dnes mohol vystúpiť, a slávnostne si pripomenúť 140. výročie narodenia velikána Milana Rastislava Štefánika.

Ďakujem Vám za pozornosť.