Dublin 26. augusta 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Írska a diplomatickým zborom v sobotu 25. augusta 2018 na Dublinskom hrade.

Taoiseach (ministerský predseda), členovia vlády a diplomatického zboru, dámy a páni,

v úvode mojej návštevy Írska vyjadrujem vďačnosť za pozvanie prihovoriť sa tomuto významnému zhromaždeniu, zastupujúcemu občiansky, kultúrny a náboženský život krajiny, spolu s členmi diplomatického zboru a hosťami. Vážim si priateľské privítanie, ktorého sa mi dostalo od prezidenta Írska. Je odrazom tradície srdečnej pohostinnosti, ktorou sú Íri známi po celom svete. Oceňujem aj prítomnosť delegácie zo Severného Írska. Ďakujem pánu premiérovi za jeho slová.

Ako viete, dôvodom mojej návštevy je účasť na Svetovom stretnutí rodín, ktoré sa tento rok koná v Dubline. Cirkev je skutočnou rodinou rodín a cíti potrebu podporovať rodiny v ich úsilí verne a radostne odpovedať na ich Bohom dané povolanie v spoločnosti. Stretnutie nie je len príležitosťou pre rodiny opätovne potvrdiť svoj záväzok k vernosti v láske, vzájomnej pomoci a úcte k Božiemu daru života vo všetkých jeho formách, ale aj svedčiť o jedinečnej úlohe, ktorú rodina zohráva v oblasti výchovy svojich členov a rozvoja zdravej a prekvitajúcej štruktúry spoločnosti.

Rád vidím Svetové stretnutie rodín ako prorocké svedectvo o bohatom dedičstve etických a duchovných hodnôt, ktorých uchovávanie a ochrana by mala byť povinnosťou každej generácie. Netreba byť prorokmi, aby sme si uvedomili ťažkosti, ktorým naše rodiny čelia v dnešnej rýchlo sa vyvíjajúcej spoločnosti, alebo znepokojujúce dôsledky, ktoré nevyhnutne vyplývajú z rozpadu manželstiev a rodinného života pre budúcnosť našich spoločenstiev na každej úrovni. Rodiny sú tmelom spoločnosti; ich prosperita nesmie byť braná ako samozrejmosť, ale musí byť podporovaná a ochraňovaná všetkými náležitými prostriedkami.

V rodine každý z nás urobil svoje prvé kroky v živote. V nej sme sa naučili žiť spoločne v harmónii, zvládať naše sebecké inštinkty a zmieriť naše odlišnosti, a predovšetkým rozlišovať a hľadať hodnoty, ktoré dávajú autentický význam a naplnenie našim životom. Ak hovoríme o celom našom svete ako o jednej rodine, robíme to, pretože správne uznávame putá našej spoločnej ľudskosti a cítime naše povolanie k jednote a solidarite, zvlášť s najslabšími z našich bratov a sestier. No príliš často sa cítime bezmocní pred pretrvávajúcim zlom rasovej a etnickej nenávisti, neriešiteľnými konfliktami a násilím, neúctou k ľudskej dôstojnosti a základným ľudským právam, a narastajúcim rozdielom medzi bohatými a chudobnými. Ako veľmi potrebujeme obnoviť na každom stupni politického a spoločenského života zmysel byť skutočnou rodinou národov! A nikdy nestrácať nádej alebo odvahu vytrvať v dodržiavaní morálneho imperatívu byť tvorcami pokoja, vzájomnými zmierovateľmi a strážcami.

Tu v Írsku má táto výzva zvláštnu príchuť, vo svetle dlhodobého konfliktu, ktorý rozdelil bratov a sestry jednej rodiny. Pred dvadsiatimi rokmi medzinárodné spoločenstvo pozorne sledovalo udalosti, ktoré viedli k podpisu Veľkopiatkovej dohody. Írska vláda v jednote s politickými, náboženskými a občianskymi lídrami Severného Írska a Britskou vládou, a s podporou ďalších svetových predstaviteľov, vytvorila dynamický kontext pre mierové vyriešenie konfliktu, ktorý spôsobil nevýslovné utrpenie na oboch stranách. Môžeme ďakovať za dve desaťročia pokoja, ktoré nasledovali po tejto historickej dohode a zároveň vyjadriť pevnú nádej, že mierový proces prekoná každú pretrvávajúcu prekážku a prispeje k zrodu budúcnosti plnej harmónie, zmierenia a vzájomnej dôvery.

Evanjelium nám pripomína, že skutočný mier je v konečnom dôsledku Boží dar; vyviera z uzdravených a zmierených sŕdc a rozrastá sa, až kým neobjíme celý svet. No vyžaduje si to našu neustálu konverziu, prameň duchovnej studnice tak veľmi potrebnej na budovanie spoločnosti plnej autentickej solidarity, spravodlivosti a služby v prospech spoločného dobra. Bez tohto duchovného základu hrozí nášmu ideálu globálnej rodiny národov riziko, že nebude ničím viac ako ďalšou prázdnou frázou. Môžeme povedať, že cieľ vytvárať ekonomickú či finančnú prosperitu vedie k spravodlivejšiemu a rovnoprávnejšiemu spoločenskému poriadku? A nie je to azda tak, že rast materialistickej kultúry „na jedno použitie“ (kultúry skartovania) nás robí stále ľahostajnejšími voči chudobným a najbezbrannejším členom našej ľudskej rodiny, vrátane nenarodených detí, ktorým sa upiera základné právo na život? Azda najpálčivejšou výzvou pre naše svedomie v týchto dňoch je masívna utečenecká kríza, ktorá sa len tak nestratí a ktorej riešenie si vyžaduje múdrosť, veľkorysosť vízie a humanitárny záujem, ktorý značne presahuje krátkodobé politické rozhodnutia.

Som veľmi znepokojený osudom našich najzraniteľnejších bratov a sestier – myslím najmä na ženy a na deti, ktoré v minulosti prežili obzvlášť zložité situácie. I na siroty tej doby. S ohľadom na tých najzraniteľnejších nemôžem mlčať o vážnom škandále, ktorý v Írsku vyvolalo zneužívanie maloletých členmi Cirkvi, ktorí mali na starosť ich ochranu a výchovu. Ešte mi znejú v srdci slová, ktoré mi povedala na letisku pani ministerka pre deti a mládež. Ďakujem za tie slová.

Zlyhanie cirkevných autorít – biskupov, rehoľných predstavených, kňazov a ďalších – v oblasti riešenia týchto odpudivých zločinov právom vyvolalo pobúrenie, a zostáva zdrojom bolesti a hanby pre katolícke spoločenstvo. Ja osobne zdieľam tieto pocity. Môj predchodca pápež Benedikt nešetril slovami, keď uznal závažnosť situácie a požadoval, aby boli prijaté „skutočne evanjeliové, spravodlivé a účinné“ opatrenia ako reakcia na túto zradu dôvery (porov. Pastoračný list írskym katolíkom, 10). Jeho úprimné a rozhodné konanie stále podnecuje úsilie vedenia Cirkvi napraviť chyby minulosti a prijať prísne pravidlá, ktoré zaručia, že sa niečo takéto už nezopakuje. Len nedávno som v Liste Božiemu ľudu zdôraznil úsilie, ba viac, zasadenie sa za odstránenie tejto rany v Cirkvi, za každú cenu, morálnu, i za cenu utrpenia.

Každé dieťa je vskutku drahocenným darom Boha, o ktorý sa máme starať, povzbudzovať rozvoj jeho alebo jej talentov a viesť ho k duchovnej zrelosti a ľudskému naplneniu. Cirkev v Írsku, tak v minulosti ako i v súčasnosti, zohráva zásadnú úlohu v oblasti podpory blaha detí, ktorá sa nedá poprieť. Želám si, aby závažnosť škandálov týkajúcich sa zneužívania, ktoré odhalili mnohé zlyhania, slúžili na zdôraznenie dôležitosti ochrany detí a zraniteľných dospelých v celej spoločnosti. Všetci sme si v tomto ohľade vedomí, aké je naliehavé poskytovať mladým ľuďom múdre vedenie a zdravé hodnoty na ich ceste k zrelosti.

Drahí priatelia,

pred takmer deväťdesiatimi rokmi bola Svätá stolica medzi prvými medzinárodnými inštitúciami, ktoré uznali slobodný írsky štát. Táto iniciatíva signalizovala začiatok mnohých rokov dynamickej spolupráce a súladu, počas ktorých sa objavil na oblohe iba jeden prechodný mrak. V poslednom čase intenzívne úsilie a dobrá vôľa na oboch stranách značne prispeli k sľubnej obnove týchto priateľských vzťahov na prospech všetkých.

Niť týchto dejín siaha viac ako jeden a pol tisícročia dozadu, kedy kresťanské posolstvo v podaní Palladia a Patrika našlo v Írsku domov a stalo sa integrálnou súčasťou írskeho života a kultúry. Mnohí „svätci a učenci“ sa rozhodli opustiť toto pobrežie a odovzdať svoju novonájdenú vieru iným krajinám. Až do dnešných dní sú mená ako Kolumba, Kolumbán, Brigita, Gál, Kilián, Brendan a mnohé ďalšie uctievané po celej Európe aj za jej hranicami. Na tomto ostrove mníšstvo ako prameň civilizácie a umeleckej tvorivosti napísalo nádhernú stránku írskej aj univerzálnej histórie.

Tak ako v minulosti, aj dnes sa muži a ženy, ktorí žijú v tejto krajine, snažia obohacovať život svojho národa múdrosťou zrodenou z ich viery. Dokonca i v najtemnejšej hodine Írska v tejto viere nachádzali zdroj odvahy a oddanosti, potrebnej na vytváranie budúcnosti plnej slobody a dôstojnosti, spravodlivosti a solidarity. Kresťanské posolstvo je integrálnou súčasťou tejto skúsenosti a formuje reč, myslenie a kultúru ľudí žijúcich na tomto ostrove.

Modlím sa, aby Írsko pri počúvaní polyfónie súčasnej politickej a spoločenskej diskusie nezabúdalo na živú melódiu kresťanského posolstva, ktoré ho podporovalo v minulosti a môže v tom pokračovať aj v budúcnosti.

S týmito myšlienkami zo srdca vyprosujem Božie požehnanie múdrosti, radosti a pokoja pre celý milovaný ľud Írska. Ďakujem vám.

(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX)