Bratislava 31. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR-Peter Lenhart)

Blíži sa 17. november, tridsiate výročie Nežnej revolúcie. Je to príležitosť bilancovať a hodnotiť, robia sa rôzne prieskumy. Jeden takýto prieskum robili slovenskí a českí sociológovia, aby zistili, ako dnes hodnotia občania našich krajín Nežnú revolúciu a vývoj po novembri 1989

V Bratislave sa konala tlačová konferencia, na ktorej boli predstavené výsledky prieskumu názorov slovenskej a českej verejnosti na november 1989. Organizovali ho Sociologický ústav SAV v spolupráci s mimovládnou organizáciou Inštitút pre verejné otázky a agentúrou Focus na Slovensku, a paralelne v Českej republike Centrum pro výzkum veřejného mínění Sociologického ústavu AV ČR. Výskum sa v každej z oboch krajín uskutočnil na štandardných vzorkách cez tisíc respondentov. Výsledky prieskumu nájdeteTU.

Čo zistil tento prieskum? Ľudia väčšinou pokladajú November 1989 za pozitívnu historickú udalosť, ktorá stála za to. Pohľad slovenskej verejnosti na Nežnú revolúciu a jej následky je v zásade podobný ako pohľad českej verejnosti, ale je kritickejší. Výrazná väčšina občanov na jednej strane priaznivo hodnotí nadobudnuté slobody a na strane druhej prevažuje kritické hodnotenie zmien v oblasti zdravotnej starostlivosti, sociálnych istôt a oblasti bezpečnosti občanov a kriminality. V oboch republikách občania rezervovane, resp. nejednoznačne hodnotia možnosť ovplyvňovať politické rozhodnutia, rovnosť pred zákonom a šancu získať slušné spoločenské postavenie poctivou prácou.

Jedna z otázok prieskumu sa týkala toho, komu podľa názoru verejnosti priniesli zmeny po roku 1989 zisk a komu stratu. Podľa názoru verejnosti jednou zo skupín, ktoré podľa názoru verejnosti skôr stratili, boli pracovití, slušní ľudia. Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky, jedna z autoriek slovenskej časti prieskumu, upozornila, že odpoveď na túto otázku má určitý špecifický význam v tom, že respondenti mohli do tejto otázky tak trochu premietnuť aj seba a svoj vlastný osud.

Zjavná zákonitosť sa dá vypozorovať v tom, že čím mladšie ročníky, tým lepšie hodnotia súčasný režim v porovnaní s tým predošlým – ibaže problém je v tom, že oni už porovnávajú dnešnú realitu iba so svojou „objektívnou“ predstavou, ktorú im vštepilo demokratizované školstvo, keďže reálne ten predošlý režim vo svojom mladom živote nezažili. Ich porovnávacie kritériá u tých starších niekedy vyvolávajú až úsmev: v inom, dávnejšom prieskume napríklad na otázku, prečo hodnotia dnešný systém lepšie, padali odpovede, že preto, lebo dnes sú tablety, smartfóny, facebook a youtube…

Čím starší ľudia, tým lepšie hodnotia predošlý režim. Spomedzi tých, ktorí ho reálne zažili dlhší úsek svojho pracovného života, dokonca väčšina tvrdí, že ten predošlý režim bol lepší než ten súčasný. Prečo je to tak?

Bútorová uvádza dva možné dôvody: jedným je fakt, že tí ľudia vtedy boli mladí, a v ich prípade ide čiastočne aj o spomienkový optimizmus. Druhým možným dôvodom podľa nej je sociálne zneistenie časti ľudí, ktorým chýba predvídateľnosť života v socializme: tam presne vedeli, čo ich čaká, keď sa budú istým spôsobom správať, zatiaľ čo nepredvídateľnosť dnešnej spoločnosti im nerobí dobre, chýbajú im vtedajšie sociálne vymoženosti a napríklad dnešné zdravotníctvo im negarantuje dostatočnú dôstojnosť.

Dá sa to však povedať aj tvrdšie: dnešný režim, poznačený cynizmom nemilosrdného a bezcitného kapitalizmu, generáciu dnešných starodôchodcov vyslovene odpísal, hodil cez palubu, keďže sa už nedokážu brániť. A tak s ich dôchodkami-žobračenkami mnohí už vyslovene iba dožívajú, pretože majú sotva na lieky.

Pravdaže, nielen oni: podľa iného prieskumu, ktorý robil prednedávnom Český rozhlas, sú v našich krajinách po tridsiatich rokoch budovania lepších zajtrajškov v rozvinutej kapitalistickej spoločnosti približne dve pätiny ľudí buď hmatateľne postihnuté chudobou, alebo sa reálne nachádzajú na pokraji chudoby (písali sme o tom TU).

Je tu ešte jedna vec, ktorú by bolo dobré brať do úvahy, keď chceme porovnávať. V porovnaní ekonomickej situácie vtedy a dnes nie je zohľadnený totálny výpredaj štátu, ktorý sa v priebehu tých tridsiatich rokov uskutočnil a v podstate sa ešte stále celkom neskončil. Tých tridsať rokov sme žili do určitej miery stále na úkor podstaty. Dalo by sa to s trochou zjednodušenia a nadsádzky prirovnať napríklad k situácii, že by ste predali dom a tridsať rokov by ste si tými peniazmi prilepšovali k platu. Mali by ste sa tých tridsať rokov lepšie, lenže po tridsiatich rokoch by dom už nebol váš a postupne by sa vyprázdnil aj účet s peniazmi za dom.

Tridsať rokov prešlo a my si tu dnes pekne žijeme: máme pekné autá, geniálne smartfóny, internet plný zábavy a poučenia. Sme svetoví, európski a demokraticky chodíme k voľbám voliť ľudí, ktorí vedia pekne rozprávať. Reálne však nemôžu toho veľa zmeniť, aj keby chceli, pretože sme už tak trochu cudzincami vo vlastnej krajine.

Starý systém sme celkom zavrhli, zahodili sme všetko, čo priniesol: aj to zlé, aj to dobré. Nový systém sa tvári, tak ako ten predošlý, že je odpoveďou na všetky otázky, lenže výsledok nie je taký, aký sme si mysleli, že bude – veľká časť obyvateľstva ho vôbec nepovažuje za lepší než ten predošlý. Možno najlepšie ho charakterizoval Karel Kryl už v roku 1993 – a dá sa konštatovať, že sa na ňom odvtedy vlastne nič podstatné nezmenilo.

Ivan Lehotský