Čo ukázal veľký prieskum Českého rozhlasu 30 rokov po Nežnej revolúcii? Prečo v Česku nie sú elity? A čo to hovorí o svete, v ktorom žijeme?

Bratislava/Praha 1. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Český rozhlas si pri príležitosti tridsiateho výročia Nežnej revolúcie objednal rozsiahly sociologický prieskum, ktorý mal ukázať, kam sa za ten čas spoločnosť dostala a akú má štruktúru. Prieskum okrem iného s prekvapením zistil, že v českej spoločnosti nie sú elity

Prieskum Českého rozhlasu na vzorke až 4039 respondentov bol obdobou britského výskumu Great British Class Survey, v ktorom sociológovia v spolupráci s BBC rozdelili spoločnosť do siedmich tried. Na rozdiel od Českej republiky, v Británii existuje aj elita ako spoločenská trieda, ktorá tam tvorí šesť percent populácie. V Českej republike ľudia, ktorí súčasne spĺňajú všetky kritériá tejto metodiky pre elity, teda ktorí majú vysoký príjem, majetok, kultúrny kapitál, jazykové a IT zručnosti, vzdelanie aj sociálne kontakty, tvoria zanedbateľný zlomok percenta, ide rádovo o desiatky tisíc ľudí. Viac o prieskume, ktorý sa konal v Českej republike, sa dočítate napríklad TU.

Samozrejme, aj v krajine našich susedov, a nepochybne aj na Slovensku, existujú elity politické, lobistické, intelektuálne, morálne a pod., ale je ich tak málo, že podľa metodiky prieskumu netvoria samostatnú sociálnu triedu. Preto na rozdiel od Británie, v Českej republike prieskum rozlišuje iba šesť sociálnych tried:

1) Zaistená stredná trieda. Typickí predstavitelia sú manažéri, právnici, lekári. Má relatívne vysoký príjem aj majetok, v ostatných oblastiach (vzdelanie, kontakty, ľudský i kultúrny kapitál) je to iba nevýrazný nadpriemer. Je ich cca 22 percent.

2) Nastupujúca kozmopolitná stredná trieda. Typickí predstavitelia sú mladí cool informatickí, technologickí či manažérski experti. Majú v podstate všetko, okrem majetku, vzhľadom na ich vek. Je ich cca 12 percent.

3) Tradičná pracujúca trieda. Typickí predstavitelia sú zamestnanci automobiliek, remeselníci. Majú slušný majetok a príjem, ale všetko ostatné je slabé. Je ich cca 14 percent.

4) Trieda miestnych väzieb. V Británii nemá obdobu. Žijú v maximálnej miere v rámci lokálnej, často neformálnej ekonomiky. Majú vlastný dom na vidieku, príjem nízky, ale ani nie sú naň príliš odkázaní, všetko zoženú lacno alebo zadarmo od „svojich“. Je ich cca 12 percent.

5) Ohrozená trieda. Typickí predstavitelia sú matky samoživiteľky. Majú slušný kapitál ľudský, sociálny i kultúrny, ale neustálou hrozbou je nedostatok majetku a nízky príjem. Je ich cca 22 percent.

6) Živoriaca trieda. Príjem, majetok, vzdelanie, kontakty, ľudský i kultúrny kapitál, väčšinou je všetko pod priemerom. Je ich alarmujúcich cca 17 percent.

Čo hovoria tieto výsledky o spoločnosti v Českej republike? (A je celkom zrejmé, že na Slovensku to bude viacmenej to isté, len v bledo ružovom.) Sám za seba vypovedá fakt, že po tridsiatich rokoch budovania lepších zajtrajškov v rozvinutej kapitalistickej spoločnosti sú približne dve pätiny ľudí buď hmatateľne postihnuté chudobou, alebo sa reálne nachádzajú na pokraji chudoby…

Možno ešte zaujímavejším faktom je však zistenie, že spoločnosť vlastne nemá elitu, ktorá by bola natoľko finančne nezávislá, aby svojou váhou vytvárala krajine dostatočné spoločenské, finančné a kultúrne zázemie.

Samozrejme, diskutabilná je zvolená metodika a terminológia, ktorá pod elitami rozumie predovšetkým ekonomicky, mocensky a technologicky disponované rodiny a skupiny. Dá sa polemizovať, že elita v pravom slova zmysle je niečo iné, že to sú prirodzené morálne a intelektuálne autority uznávané komunitou. Teda nositelia múdrosti a zdravého rozumu, čo sa nie celkom prekrýva s množinou ľudí, ktorí dosiahli formálne vzdelanie, zastávajú vysoké funkcie, majú širokú sieť kontaktov, majú veľa peňazí, konzumujú trhovo dostupnú kultúru a umenie, poznajú jazyky a vedia dobre pracovať s počítačom – tak ako to chápe použitá metodika.

Ak tristo rokov nejaké koloniálne impérium bohatne na úkor zvyšku sveta a vznikne trieda snobov, boháčov, svetová smotánka, jedine to majú byť elity? Takýto obmedzený pohľad nie je ďaleko od rôznych učení o vyvolených skupinách ľudí, aké sme tu mali v minulom storočí…

Ale napriek tomu sa dá klásť znepokojujúca otázka: ako je možné, že po tridsiatich rokoch budovania demokracie spoločnosť nemá takúto vrstvu, ostaňme teda pri pomenovaní elita, ktorá by bola jej hlavou a zodpovedajúcim partnerom elity v iných krajinách?

Jeden z autorov prieskumu Daniel Prokop sa pokúša to vysvetliť: „V Británii má šesť percent ľudí vysoký príjem, majetok, vzdelanie, kontakty, ľudský i kultúrny kapitál. To sa tam ale kumulovalo viac ako dvesto rokov, tieto zdroje sa odovzdávajú v rodinách. Mnohým ľuďom, ktorí majú u nás všetky kapitály, zatiaľ chýba majetok. Až budeme podobný prieskum robiť o tridsať rokov, tak už tu elita bude.“ Lenže pán Prokop neuviedol, akým zázračným spôsobom by sa malo stať, že o tridsať rokov sa boháči v Českej republike z desatiniek percenta rozrastú na šesť percent – zatiaľ to totiž vyzerá, že spoločnosť žije skôr z podstaty, a napriek tomu reálne skôr chudobnie…

Je tu však ešte iné vysvetlenie neexistencie elity v našich končinách: že by dôvodom mohol byť koloniálny princíp, na ktorom je aj dnes postavená skutočná architektúra sveta. A že neokoloniálny status Českej republike, a samozrejme, rovnako aj Slovensku, jednoducho nedovoľuje, aby sa tieto spoločnosti vyvinuli do stavu, do akého dospeli krajiny majiteľov.

Prečo? Pretože v kolónii nemá ako a prečo ostať dostatočne veľká časť v nej vytvoreného zisku, ktorá by sa prerozdeľovala prípadnej vznikajúcej triede „elity“, keďže tento zisk musí putovať kamsi inam. Kam? Predsa tam, kde tú elitu majú, ktorá potrebuje tie peniaze na to, aby si mohla užívať svoj majetok a plne rozvíjať svoj intelektuálny, socializačný, ľudský i kultúrny kapitál.

V kolóniách netreba vrstvu elity – postačuje úzka vrstvička takzvaných kompradorov: navonok majiteľov tunajších aktív, ale v skutočnosti správcov záujmov globálneho panstva zo zahraničia. Tí fungujú presne tak, ako kedysi regionálne kniežatá, ktoré spravovali majetok kráľa či cisára sídliaceho v hlavnom meste, resp. svoj majetok, z ktorého odvádzali kráľovi poplatky. Knieža samozrejme potrebovalo svoje slúžky, pohoničov, drábov a iné služobníctvo, a práve tak dnešné panstvo má v regióne svojich miestnych manažérikov, právnikov, či iný servisný personál. Ale tohto služobníctva na hrade nebolo až tak veľa. A potom tu bolo ostatné obyvateľstvo – nevoľníctvo, poddanstvo. Kto zastáva úlohu niekdajších nevoľníkov a poddaných v dnešnom svete, na to poznáte odpoveď aj sami…

Ivan Lehotský