„Keď v roku 1968 zaútočili na Československo vojská Varšavskej zmluvy, udialo sa tak po rozhodnutí sovietskych komunistov. Jednotlivé krajiny socialistického tábora sa však k invázii stavali rôzne. Dokonca ani Kremeľ nebol od začiatku jednotný,“ uvádza Mikeš. „Konečné rozhodnutie obsadiť Československo vojenskou silou padlo na zasadaní ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktoré sa konalo 15.–17. augusta roku 1968 v Moskve.“

„Verdikt o deň neskôr potom Sovieti oznámili predstaviteľom členských krajín Varšavskej zmluvy s tým, že ich účasť na agresii je samozrejme povinná. Niektorých ani príliš presviedčať nemuseli. Platilo to predovšetkým pre poľských, východonemeckých a prekvapivo i bulharských komunistov. Ako prvý navrhol Rusom ,vojenské manévre v Československu‘ totiž práve bulharský vodca Todor Živkov. Pravda, až po tom, ako ho k tomu v apríli 1968 v Prahe naviedol vlastizradca Drahomír Kolder, jeden z neskorších autorov pozývacieho listu Brežnevovi,“ píše Mikeš.

Cituje úryvok z prejavu, ktorý podľa idnes.cz predniesol Živkov 8. mája 1968 v Moskve na tajnom stretnutí veliteľov armád Varšavskej zmluvy: „Súdruh Kolder otvorene prehlásil, že len politickými prostriedkami oni (ČSSR, pozn. red.) nemôžu zmeniť situáciu. Prosil, aby som povedal sovietskym súdruhom, že bez rozhodnej pomoci zvonka nemôžu zdravé sily zvládnuť situáciu. Je nevyhnutné prijať akékoľvek opatrenia – manévre alebo iné – ale bez žiadanej pomoci sa nezaobídu.“

„Brežnev si pravdepodobne uvedomoval, akú trvalú ranu zasadí agresia do československo-sovietskych vzťahov. A preto spolu s pomerne rozhľadeným ministrom zahraničia Andrejom Gromykom zo začiatku nad inváziou váhal,“ píše Mikeš a uvádza, že z predstaviteľov komunistických strán ostatných štátov boli najhorlivejšími podporovateľmi invázie šéf poľských komunistov Wladyslaw Gomulka a Walter Ulbricht, vodca tých nemeckých v NDR.

Naopak, šéf maďarských komunistov János Kádár sa pokúšal Dubčeka varovať ešte tesne pred inváziou: „Stretol sa s ním na vlastnú žiadosť na poloficiálnej schôdzke 17. augusta 1968 v Komárne. Skutočnosť, že Kádár bol odporcom invázie dosvedčuje aj jeho vskutku odvážny až plamenný prejav na vyššie zmienenom stretnutí veliteľov armád Varšavskej zmluvy v Moskve, kde Todor Živkov po prvýkrát navrhol vojenský zásah.“

Mikeš cituje, čo tam Kádár povedal: „V tejto chvíli nie je v Československu kontrarevolúcia. Ide o úsilie napraviť chyby minulosti… Veci nie je možné riešiť tak, že nazveme Mao Ce-tunga a jeho ľudí šialencami, Castra maloburžoáznym radikálom, Ceauşeska nacionalistom a Čechoslovákov bláznami. Ak už máme kritizovať jednotlivcov, začnime radšej so súdruhom Novotným než súdruhom Dubčekom,“ píše Mikeš, ale dodáva, že 21. augusta 1968 sa Kádár už Moskve odporovať neodvážil a Maďari Brežnevovi svoje vojská poskytli.

Na tomto nedemokratickom spôsobe rozhodovania krásne vidíme, aký diametrálny rozdiel bol medzi Varšavskou zmluvou, ktorá vznikla ako útočné zoskupenie (vznikla už v roku 1955, zanikla v roku 1991) a obranným demokratickým paktom NATO, ktorý bol založený až v roku 1949.

O priepastnom a principiálnom rozdiele medzi demokraciou a totalitou hovorí aj Jozef Banáš, ktorý nejaký čas zastával jednu z najvyšších funkcií v NATO: „Bol som viceprezidentom parlamentného zhromaždenia, to bol akýsi parlament NATO. Bol som v tej funkcii asi dvaapol roka a podľa mojich skúseností to v NATO funguje asi tak ako vo Varšavskej zmluve: k nejakej téme je diskusia, potom sa diskusia uzavrie, americký vyslanec povie, čo si on o tom myslí, potom sa dá hlasovať, všetci sa pozrú ako hlasuje Američan a je odhlasované. Takto to bývalo aj za Varšavskej zmluvy, iba sa hlasovalo podľa sovietskeho predstaviteľa a takáto istá je aj vnútorná demokracia v NATO.“

Rozdiel je tiež v tom, že NATO ako obranný pakt nikdy neurobilo žiadnu útočnú inváziu do niektorého svojho členského štátu, aby ho bránilo pred zabraním inou geopolitickou mocnosťou (aj z toho vidno ako dobre táto organizácia funguje, že nič také nikdy ani len nehrozilo). Naopak, NATO ako výlučne obranný pakt vyvoláva výlučne obranné vojny, napríklad vo Vietname, Iraku, Sýrii či Líbyi, teda všetko v krajinách, ktoré priamo ohrozujú jeho hranice. A v tom je práve ten principiálny rozdiel medzi NATO a bývalou Varšavskou zmluvou.

Ivan Lehotský